Mám dieťa bez túžby, ako ste to zvládli?

No asi nebudeš s mojou odpoveďou spokojná... ale..
Ak nechcem dieťa chránim sa, a urobím preto aj nemožné od kondomu cez hak az po sterilizaciu. .
Ak sa teda zadari podotykam nezodpovedne s vedomim, že mu nebudem schopná poskytnuť lasku a domov, zvolím si potrat, ak teda sa rozhodnem mu dat zivot ho dam hniezda zachrany alebo na adopciu.

Ak raz nechcem deti, nezmeni sa nič... mám kamosku, deti nemôže ani vystáť a dala sa sterilizovať.. druha kamoška sice deti rada má, ale nechce vlastne pretože sa boji porodu ..

Ja deti naopak milujem, čiže som v tomto laik, a moj nazor ti moze ist tak kade tade cez oci usi von, ale je to pravda

Náš prípad... manželka sa nikdy necítila byť matkou. Máme dve deti, milujeme ich, ale je značne poznať, že rodičovstvo nie je jej životný údel. Veci, ktoré ostatné matky naplňajú, ju vôbec nie. Snažím sa pomáhať z pozície otca ako viem, ale no... má dosť proste.

Zmení sa to? Neviem... možno. Aby sme toho nemali málo, jedno dieťa má poruchu reči, druhé vrešti jak nepričetne... bojujeme a často prehrávame.

Táto téma tu uz bola.

Ja som si nevedela predstaviť, že ja budem mať dieťa. Počas tehotenstva som vôbec nevedela čo budem robiť , nikdy som také male dieťa ani nedržala nieto sa ešte starať a všetko. Keď sa malá narodila stále som bola úplne vyhukaná čo a ako, ale nakoniec som sa v tom neskutočne našla. Moja malá je najkrajšie čo ma mohlo stretnúť dokonca si dovolím tvrdiť že mi zachránila život lebo bez nej som bola viac menej stratená.

@vero13 ja mam podobny prípad.Mam 27 a skveleho priatela 4 roky a s urcitostou viem ze by bol ten naj otec,len vo mne sa to stale tak prelina,prilis sa zaoberam tym ako to budem brat,akú zodpovednost materstvo bude obnáša.kazdy mi vravi ze ten materinsky cit pride postupne..v rodine sme nemali ziadne male deti a nikdy som ani babo nedrzala.

Mne keď povedala už teraz moja manželka, že čaká dieťa, tak som sa ani nevedel tešiť. Radšej som odišiel niekam... Ale dnes by som svoje detičky nedal za nič na svete. To najcennejšie čo mám...

Mám kamarátku, nechcela deti vôbec, prvého mala vlastne pre to, lebo vtedajší priateľ (dnes manžel) sa s ňou preto rozišiel, tak ustúpila. Rok po narodení prvého dieťaťa, čaká druhé (neplánovane). Vek má 40 rokov. Nezmenilo to jej postoj, žiaľ, naozaj nie. Nie je v živote šťastná. Dieťa ju nenapĺňa, večne sa oň stará buď manžel alebo jej mama. Zabezpečí mu, čo potrebuje, ale je zúfalá, nevie sa o dieťa starať, nevie ho sama ani len okúpať. Keď je manžel v práci, tak uteká k mame, nech jej pomôže. Druhé tehotenstvo... no nečakali to vôbec (prvé po IVF), absolútne sa v tom materstve nenašla. V januári sa narodí druhé, psychika sa jej zhoršila. Nezvyknem to hovoriť, ale v tomto prípade, naozaj, nie je to žena určená na materstvo.

Tak to si na tom ešte lepšie než ja, my sme s partnerom boli spolu relatívne krátko, ale je to ten najlepší tato na svete malinkú miluje stará sa o nás, nemôžem povedať sme unavení z toho vzniká aj dosť hádok ale vždy tomu druhému povieme, že lepšiu mamu/tata naša dcéra nemohla mať naozaj je náš zazrak, ale vôbec som to takto najprv nemala. Keď som to zistila povedala som si no nejako to už dám ale vôbec som si to v hlave nevedela predstaviť ako budeme fungovať. Teraz viem že chcem aby sme našej dcére dali ten najlepší život a tým aj my žijeme oveľa lepší život než bez nej.

Ja pred nejakými 15 rokmi som mal šancu mať deti alebo aspoň dieťa, ale vtedy som sa absolútne na to necítil, ale malo to aj objektívne dôvody (hospodárska kríza, VŠ, absencia vlastného bývania a kopu ďalších vecí). Takže nič a to bol jeden z dôvodov prečo sme sa s mojou ex neskôr rozišli. Teraz už by som sa pozeral na to úplne inak, veľa vecí sa zmenilo, ale zas už nie som najmladší a ktovie ako by to celé všetko ešte dopadlo. Ale všeobecne keby som mal odporučiť, ak máte možnosť, pracujte na tom, nenechávajte si to na poslednú chvíľu.

Ja 🙂 otehotnela som neplánovane nie že som netuzila ale až oveľa neskôr .. a teraz si bez nej neviem predstavit život🥰