Nebaví ma byť mamou
Velmi dlho som sa odhodlavala na tento prispevok a nie je to pre mna lahke to takto verejne priznat. Chcela by som preto poprosit vsetky mamky, ktore svoje dieta bezhranicne miluju od prveho momentu kedy ho videli, nevedia si predstavit byt bez neho co i len na sekundu, s laskou a nehou sa o neho staraju, hraju s nim, pripravuju aktivity a tak dalej, ak nemaju pekneho slova pre mna, a deru sa im na jazyk iba same inektiva ktore by mali maju osobu urazit, zosmiesnit, potupit, aby sa zdrzali komentara. Nepomozete tym ani sebe a uz vobec nie mne.
Mame doma rocneho syna, ktoreho sme chceli, planovali. Nie je to ziadna nehoda, na dieta sme boli pripraveni, tesili sme sa na neho. Uz pocas tehotensva som sa tesila na to, ako sa krpec narodi, ako si budem uzivat matersku, budeme sa vela tulit, mojakt, kojit, vsetko spolu zvladneme, bude nam krasne. Neidealizovala som si materstvo, ale tesila som sa na to stat sa matkou asi ako kazda buduca mamicka.
Vsetko sa ale zacalo postupne rucat este v porodnici. Ked sa maly narodil ziadna laska neprebehla. Necitila som k nemu nic. Vravela som si OK, aj to sa stava, pride to neskor, je to cudzi tvor musime si zvyknut. Kojenie bol horor. Tie psycho stavy ktore som mala ked sa mali prisal neprajem nikomu. Bolo mi z toho zle, na zvracanie, mala som sto chuti ho odtiahnut a nechat radsej hladovat. Mala som horzne myslienky, nenavidela som vtedy svojho syna, a hanbim sa za to, ale trpela som to, lebo ved kojenie je proste to najviac co mozes dietatu dat. Po troch tyzdnoch som si povedala dost a presli sme na UM. Ulavilo sa mi velmi, ale stale to nebolo ono. Syn nebol a ani nie je narocne dieta, prave naopak. Je kludny, spi od narodenia samostatne a neprerusovane, neplace bez priciny. Napriek tomu som si ho nevedela uzit.A neviem to do teraz. Nemozem povedat, ze nemam rada vastne dieta. To urcite nie. Mam ho rada. Lubim ho, ale nie je to ta materinska laska, ktora by vychadzala z emocii. Lubim ho lebo je to tak spravne. Lebo sa to patri. Lebo je to moje dieta a co ine by som racionalne mala k nemu citit :(.
Staram sa o neho, som jeho mama, ale netesi ma to. Nebavi ma to. Kolko krat sa mi nechce mu navarit a musim sa extremne premahat, robim to s odporom a myslienkami co vsetko som mohla miesto toho robit ine, nebavi ma s nim sa hrat, zabavat ho. Vacsinu dna sa len tak poflakuje pri mne zatial co ja sa staram o domacnost. Maloco sa vyslovenie hrajeme. Akivity mu nevymyslam ziadne, nemam chut, ani zaujem. Maixmalne mi ukazujem oobrazky v knizke, hrajeme sa s hrackami, ale vacsinu casu je teda samostatny hraje sa sam - aj ked ja mam niekedy pocit, ze je to uz z jeho strany rezignacia, ze ved co ine mu ostava :(
Posledne tyzdne zacal trucovat, ked sa mu nieco nepodarilo, alebo nebolo podla jeho predstav. Ked zacne plakat z trucu, resp bezdovodne mne to vobec nic nerobi. Ine mamky beru dieta na ruky utisit, mne lezie na nervy (ked sa udrie, alebo spadne, je mi smutno, pocecikam). Dnes mu nesli vzbrat baterky z hracky co rozobral a zacal plakat a ja nic. Sedela som na zemi vedla neho a cakala kedy prestane. Ticho, bez akehokolvek prejavu.
Kamosky sa z moho zvota vytratili v momente ked prisli na to ze moje dieta je dobre. Vzdy ked som im povedala co ma trapi dostala som rovnaku odpoved "nemas pravo sa stazovat", " moje dieta spi tolko a tolko, nestazuj sa, mas sa dobre", " vobec nevies co to je starostlivost o dieta, ty so svojim synom nemas robotu".
Akosi kazdy zabudol, ze narodenie dietata je proste zataz na hlavu. Bez ohladu na to, ci je dieta dobre alebo nie. Prerusili sme kontakty, neslo to dalej, necitila som sa dobre v ich spolocnosti, vnimala som ako sa na mna pozeraju cez prsty.
Manzel o tom vsetkom samozrejme vie. Je to skvely chlap, uzasny utec. Podporil ma ked som mu povedala ze chcem navstivit psychologa, aj ked som mu oznamila ze sa chcem vratit na polovicny uvazok do prace. V priebehu roka som bola na sedeni u psychologa a dvoch psychiatrov, vsetci traja a nezavisle od seba zhodli, ze sa nejedna o poporodnu depresiu, ale ze niektore zeny su proste take.
Zacala som pracovat ked mal maly 4 mesiace, sice z domu, ale zacala som sa citit lepsie, avsak moje pocuty voci synovi sa nezmenili.
Nedrzime sa v izolacii, stretavame sa pravidelne s jednymi aj druhymi starkymi, s maleho krstnymi a jedinou kamoskou co ma dievcatko v podobnom veku. Cize nevdiim problem ani v samote.
Mam dostatok casu na seba, svoje hobby, oddychnut si. Ani v tomto nevidim problem.
Uz som raz dokonca navrhla manzelovi ze od nich odidem, nech si najde lepsiu zenu a nahradnu mamku pre syna ktora mu bude lepsia mama ako ja. To hned zamietol, a vlastne ani ja s tym nieco stotoznena.
Uvazujeme aj nad tym ze manzel pojde na MD/RD a ja na full time do prace. Ale neviem ci to nejako pomoze. Vzdy sme chceli dve deti, ale v tejto situacii si to neviem predstavit, aj ked vidim ze muzovi je to ludo. Ja sa ale neviem zmierit s tym, ze rovnake emocie by som mala prezivat aj pri druhom nevinnom dietati. Alebo co je horsie ze by som to pri druhom mala uplna naopak a isla by som sa zblaznit ze snynovi som tie pocity nedala.
Neviem ani co ocakavat od tejto temy. Desim sa komentarov od cudzich zien ktore mi tu vynadaju na krkavcich matiek, ktore nemali mat nikdy deti. Ja vsak svoje emocie neviem ovplyvnit. To nie je nieco co som sa rozhodla tak mat , je mi z toho samej smutno :(
Prezivali ste niekotra nieco podobne? Preslo to niekdy? Alebo nepreslo? Ak nepreslo ako to beru deti ked su uz starsie? Popripade ste vy detmi takych rodicov?
Tak, prečítala som.
Na dieťa ste sa tešili atd atd atd
Toto čo píšeš všetko, si povedala psychiatrovi??
Lebo to je depresia ako vyšita. Sama píšeš, že nevieš emócie ovládať, nemáš.
A to dieťa ide ešte len do fázy keď ti pôjde maximálne na nervy, odmietanie jedla, truc toto hento. Chodiť začne. Nepôjde tam, kde chceš akurát ty.
Práve si vôbec nebola pripravená, mala si to zidealizovane.
Si povedala doktorom, že sa premahaš robiť dieťaťu jedlo? Nemáš emócie na všelijaké situácie spojené s tvojim synom? Toto im príde ok?
Si mohla byť už dávno ok mat liečbu po pôrode.
Navrhnúť odchod od rodiny? Veď to sú tak vážne vyhlásenia aj toto príde psychiatrom ok?
Si nájdi riadneho doktora a povedz, že sa chceš liečiť, proste že musíš.
V záujme tvojho syna. Potrebuje cítiť tvoju lásku, potrebuje tvoje úprimne objatie. Pre jeho neskorši život. Je to v tebe!
Len sa musíš liečiť.
Úplne vážne.
Akože nehnevaj sa, ale máš nejakú poruchu osobnosti, neverím tomu, že psychológ , alebo psychiater by neuvažovali aspoň nad popôrodnou depresiou..Alebo to máš z domu od matky, že ona ti nevedela dať poriadny citový základ, lebo vzorec máme od matky, ako byť matkou. Keď to čítam, ozaj neviem čo si mám myslieť, či ťa mám ľutovať, alebo k tebe ako matka cítiť odpor , že ako to môže jedna žena takto😏🙄. A neviem ani či emocionálne vyrovnaný človek nebude milovať svoje dieťa, keď je z neho samého a zo všetkého najviac je mi ľúto tvojho syna toho malého tvora, ktorý chudák za nič nemôže 😔. Malinký bumbulacik😔. To čo tu píšeš je skôr konštatovanie a racionálne vysvetlenie..To je určitá forma obrany , obrany prečo? Obrana , že ti naruší emocionálny priestor malé dieťa? Veď je to tvoje dieťa a nie cudzí votrelec a je z teba. Ja necítim z teba cit vôbec, že srdcom by to bolo písané. Skôr racionálne... Prepáč
Plačem keď to čítam prepáč. Neviem, súdiť ťa nebudem. Určite čítaš komentáre nepoznám tvoj život neviem ako si bola vychováva á ako sa správali rodičia k tebe. Jedno však viem určite je to stav ktorý treba riešiť. Ak ti nepomáhajú Dr tak ho nechaj mužovi. Aj keď a teraz ti poviem jedno to dieťa ti to raz vráti! Tak preboha urob niečo! Ale nerozumiem ničomu čo píšeš proste nerozumiem. Možno by sme ti mali na dať a možno ťa to nakopne. Čo od toho preboha očakávaš? Jedna veta ma ale zarazila vzdala by si sa dieťaťa a muža. Opýtam sa tak do tehu si bola v pohode k iným deťom k ľuďom celkovo citovo?
@alka234 úplne súhlasím je to človek ktorý je úplne chladný a bez citu. Neviem hrôza to čítať, chudák chlapček 😢😢😢mne je to strašne ľúto plačem za tie jej slová, čo vlastne od toho očakávala.
@bobricek1979 No ja ju nesúdim, len čo cítim z toho som napísala. Je mi ľúto toho malého to je všetko. On za nič nemôže, je bezbranný ,odkázaný na svoju matku aj po citovej stránke a keď to ona takto necíti, treba sa ozaj dať liečiť a všetko povedať u psychiatra, lebo to už je na psychiatra. Verím, že keď vie racionálne skonštatovať ako to je, že sa pokúsi to dať na poriadok. Držím jej palce.
Ja som tiez cakala ze to bude nieco wow ako opisujú a básnia o tom niektore zeny ,ale ktovie ake to je naozaj citit 🤷🏻♀️ Mozno za par mesiacov ked budes moct snim robit ine aktivity to budes opat inak citit. A inak,trápiš sa tym a snažíš sa to riešiť, nie je aj to prejav ako ho miluješ a chces mu byt dobra mama? ❤️
@angi07 ja nepíšem, že nestarala len tam bol vždy niekto pomocná ruka...anonymka môže to byť tvojou povahou moja kamarátka je introvert nevie dať city navonok, je taký hlbavy typ málokto jej rozumie pre niektorých je čudák a ona mi raz povedala, že ju deti vyslovene otravujú.Je dobrá mama postará sa, ale myslím, že by radšej sedela v deke a čítala knihu.Popisovala to podobne ako pises, že v polke dňa nemá energiu.Moja mama je introvert ako z knižky a viem, že mi dala to najlepšie čo mohla, ale pocitovo nie, ale sama, keď som už mamou viem, že mi chýbala taká bezprostrednosť, sranda, odviazanost extrovert introverta nikdy nepochopí.Ja som si pripadala vždy ako v múzeu žiadne emocie
Autorka, ja osobne som na tom trochu podobne s tym rozdielom, ze mame deti 3...nestiham vsetko opisovat, ale rozumiem Ti. Tiez nie som ten typ na vymyslanie aktivit, hranie sa a blaznenie. Ale som ten babatkovsky typ, ja som si uzivala to obdobie, ked boli malinki a kojenie som si vybojovala, tak aj to. Ale inak s tym, ze oni pri mne sa tak prehrali viac menej sami, v kuchyni mi pomahali, pri prani a tak. Teraz sa ma vypytuju, ake virusy okrem korony existuju, z coho je zlozeny virus, ako sa rozmnozuje a co je DNA...maju 7 a 5 rokov. Vedia, ze to viem, ze vysvetlim. Vedia, ze nie som ten taky blaznivy detsky typ na hry, ale viem ich veci naucit a ich to zaujima.
Prezila som si aj poporodnu depresiu pri prvom. Celkovo som taky vazny uzkostny typ, takze urcite aj to ma vplyv. Alebo mozes mat aj Ty taku tu jemnu dwpresiu, co bie je na lieky, ale ovplyvnuje Ti prezivanie. To s tym kojenim, co pises, je zvlastne a mohol urcite za ro prolaktin, ze si takto na zvysenu hladinu reagovala. A prolaktin je jeden z hormonov, ktory vyrazne na psychiku vplyva. Takze to mohlo zacat aj takto a nabalovalo sa to postupne a skombinovalo s povahou. Nepride mi to uplne nerealne.
Len neviem, co s tym. Ako to zmenit v sebe. Ja si kazdy den poviem, ze skusim byt akcnejsia, viac sa s nimi bavit a vecer vzdy pride poznanie, ze to bolo zase rovnake.
@sono2 ano, podla mna mas uplnu pravdu. Takto nejak to mam aj ja. Ale nie az tak vyhrotene tu emocu plochost, to nie. Ale ja to mam zo stitnej zlazy, mam 2 autoimunitne ochorenia a raz som hypo, raz hyper. Ale tu v autorkinom pripade, ak toto povazuju doktori za normalne, tak su prave ti doktori a psychologovia mimo...
Lebo ja ten obed varim s laskou, aj im sijem oblecko, a take...to sa neda z "povinnosti"...
Ja ta nesúdim to hneď na začiatok aj keď je to pre mna tak nepredstaviteľne ako keby si napísala že nechodíš na toaletu lebo tvoje telo nemá takú potrebu , chápeš ako myslím pre mna rozum zastavujece ale chápem to a vidím , že ti tu mnoho žien napísalo že sa neroztapaju z dupaciek a že nemajú potrebu kojiť 10 rokov čo je všetko normálne ale každá jedna z nich napísala že to dieťa lubi alebo že ju to nebaví kým je malé ale teší sa až vyrastie a bude s ním robiť všetky dospelacke veci každá jedna do bodky to tam napísala takto ! a to je obrovský rozdiel byt milujúca mama len proste nebyť ten typicky obetavý typ a byt to čo opisuješ ty lebo to už je vážny problém , ty si ani raz nenapisala nič take , svojho syna si nazvala zavadazajuci element a že si navrhla od neho odísť
to tie matky ktoré ti napísali že to majú podobne by ale nikdy nepovedali ani by ich nenapadlo dieťa opúšťať a áno presne ako tu už niekto napísal ak sa musíš premôcť dať vlastnému dieťaťu najest tak mi príde že si už preň aj nebezpečná
ja neverím že ak si to takto vyklopila u lekára že nejaký bol ochotný sa podpísať s pečiatkou pod to že ti nič nieje lebo keby si raz ak k svojmu dieťaťu nemáš žiadne emócie mu nebodaj nechcene ublížila ten lekár si to odsedí
prosím ta rieš to nieje to normálne a nieje to v poriadku
nebyť matka spasiteľka ale ľúbiť svoje dieťa to je v poriadku ale to čo si povedala ty to je absolútne mimo normy
@alka234 preto som sa pýtala aké mala detstvo tiež si myslím podobne len som ju nechcela zraniť.
@sono2 a viem, že dlho premýšľala ci to napísať.
Ono je iné napísať nebaví ma hrať sa s dieťaťom napr na koberci, ale celé dni sme vonku v lese, jasime sa v posteli, čítame knihy ani mňa nebavili určité aktivity, ale xy ma bavilo a chcela som jej ukázať a naučiť ju všetko.ano chýba mi z jej opisu emócia iba tak tu je postarám sa oňho.Mozno sa to zle autorke opisuje, ale ja by som si našla psychoterapeuta a pracovala na sebe a hľadala dôvod pre ktorý mám také správanie.je rozdiel nebyť mamičkovsky typ a nerozplyvat sa nad všetkým a mať také vyjadrenia.
Väčšina žien majú pomaly depresiu, keď nemôžu kojit.Mozno je sama zo seba sklamaná?mať pocit, že nie je rodinný a materinský typ je zle, lebo to je niečo čo je na celý život a ten tlak je veľký xy rokov sa treba o dieťa starať, celý život ľudia lipnu na deťoch aj, keď sú veľké iným spôsobom
Možno tým, že je introvert to prežíva v sebe sú ženy, ktoré stále deti mojkaju, hladkaju, ale mám pocit, že ona je zo seba sklamaná, tak ho presunie mužovi a ona sa pôjde realizovať tam, kde si myslí, že jej bude lepšie a bude z nej väčší prínos
@luccija ja si myslím, že ozaj odborníka treba, vieš keď už je za ťažko nakŕmiť svoje dieťa a musí sa niekto premáhať so všetkým , to nie je dobre.... Napíšem to takto sprosto ale , keď preskočí v gebuľi , tak čo mu môže urobiť? Pri kojeni bol odpor , pri všetkom premáhanie... Akože prepáčte , ale to je už na psychiatra...Môže byť neliečená popôrodna , na to sú lieky, to nie je hanba ísť žiadať o pomoc k odborníkom, pomôže aj sebe aj dieťatu..ale verím tomu, že nejaká tá sebareflexia tam je, keď už to napísala a dá to do poriadku.
Ahoj, prečítala som zopár rád, čo tu baby píšu. Mala som niečo podobné, ale trvalo to krátko. Tiež myslím, že by to mohli byť hormóny. Nebolo by zle dať sa vyšetriť. Mne veľmi pomohlo, keď som o tom rozprávala. Mala som okolo seba ľudí čo mi pomáhali, asi aj preto som to rýchlo zvládla. Ponúkali sa tu nejaké baby na písanie. Možno ti bude lepšie keď budeš o tom hovoriť alebo písať. Verím že sa to časom zmení a nájdeš lásku k svojmu dieťaťu. Držím ti palce aby si to rýchlo zvládla.
@luccija Si to prečítaj ešte raz a ešte raz a opakovane
Lebo obhajuješ nenormálne správanie.
Rok po pôrode ju nebaví jej syn. Chcela ho atd.
Ani ja sa nehram aj ja by som nechala tak deti len aby som mala poriadok doma, nikdy deti nezdvíham zo zeme, pomáham minimálne, aby sa naučili, niesom žiadna prehnané uskostliva.
Áno dojčim 4roky s prestávkou, čo som bola s druhou tehotná. Ale chcem, lebo dcéry to milovali aj keď to bolo veľmi ťažké, ale dala som do toho všetko, lebo som proste chcela. Pre deti. Chápeš?
Som veľmi prísna, kričím, dám bitku ale deti by som neopustila nikdy! Žiadnu z emócií zakladateľky nemám. Moje deti ma milujú a keď som ako dieťa moc prejavy nedostala, viem, aké to je nesmierne dôležité a dávam to deťom.
Moje deti sú na prvom mieste!
Veľa čítam ako neurobiť chyby vo výchove, lebo moje dcéry sú veľmi inteligentné, vnímavé a žiaľ autorkyn syn to bude onedlho vnímať a nebude to dobre. Ja som jej poradila liečbu lebo to potrebuje.
Dnesna doba kladie vysoke naroky na materstvo. Mozno preto to takto vnimas. Netrap sa, pridu nove etapy vyvoja tvojho syna a tie budu ine. Si podla mna normalna matka no skor taky model 19 storocia. Vela zien to ma podobne len sa o tom nehovori. Ja sa tiez nejdem roztrhat saskovanim pred detmi a vsetkymi tymi montessori vecami, ale milujem ich velmi, kedze ich uz mam. Ucim ich to, co si myslim ze potrebuju a nie to, co si spolocnost mysli, ze potrebuju. Neboj casom sa to "upravi".
@alka234 veď áno
Neviem, ale to co opisujes, mne pride take normalne praveze. Pocity? Laska nie je pocit, laska je cosi viac, co sa neda vysvetlit. Napriklad aj ked sme s manzelom stale pohadani, tak ho milujem, aj ked mam zaroven nervy a neprezivam tie nadherne pocity, co sa nam s laskou bezne spajaju. Pocity sa precenuju podla mna. Mam nejaky pocit, tak podla neho budem konat? Nie, pocity zavisia od mnohych veci a casto ich necitime tak, ako by sme cakali, to je normalne. Myslim, ze dnes sa materstvo opisuje prilis zidealizovane a potom maju zeny vycitky, ze iba obycajne maju deti a iba obycajne s nimi ziju a nejdu sa pre ne roztrhat a podobne. Preco by sa mali? Nase mamy a stare mamy proste iba zili a deti zili s nimi. Nerobili detom ziaden super specialny program ani sa s nimi nemojkali cele dni ani nic podobne. Mne pride praveze spravne, ze syn sa pre nieco rozculuje a ty si s nim, ale nechas ho, nech si s tym poradi sam a nejdes ho hned lutovat a neviem co. Ako jasne, obcas objat a podobne treba, ale pri kazdom probleme ci zureni dietata to treba hned riesit? Mne to vzdy pripadalo, ze treba dieta naucit aj zvladat svoje vlastne pocity a ucit ho samostatnosti a nie ze mamka vzdy pri kazdej blbosti okamzite reaguje a riesi problemy za dieta. Nepoznam nikoho, kto by skakal od radosti, ze sa musi hrat s detmi. Ludia to robia, lebo musia, ale nebavi ich to. Vacsina zien co poznam, nevari s nadsenim a radostou, ale preto, ze treba jest. Neviem teda, ale mne to pride, ze to beries proste normalne a neprisposobujes sa na 100% dietatu, ako je dnes moderne. Co ale podla mna detom ani velmi neprospieva.
Co sa tyka socialnych sieti a toho, co vidis na ulici... Neraz som svedkom toho, ako sa niekto pred svetom ci na ulici prezentuje ako dokonaly rodic, dokonala rodinka. A doma za dverami alebo v dusi zeny totalne cosi ine. Na ulici nikto nebude ziapat po detoch za kazdu blbost a tak. Niekedy mi je az smiesno, ako sa ludia dokazu na socialnych sietach pretvarovat.
Neviem, bola si u lekarov a nic ti nediagnostikovali, tak mne to z tvojho pisania pride, ze strasne chces cosi konkretne citit. Konkretne pocity ocakavas. A neprichadzaju presne take ake su, tak to (ako uz sa tu spominalo) analyzujes, riesis, rozmyslas nad tym cele dni a nevies na nic prist, tak si mozno sama nahovaras, ze je nieco zle s tebou a tak. Niekedy ked privela rozmyslame a privela skumame svoje pocity, tak sa v nich zacyklime a zacneme si nahovorat rozne veci. "Necitim nahodou toto? Nie je preto?" A cim viac nad tym rozmyslame, tym viac logiky nam to dava, az sa sami doslova oklameme, ze je to tak a hotovo. Na zaciatku si sa mozno zlakla, preco mas take pocity pri dojceni a uz si nad tym zacala rozmyslat, az si sa v tom stratila uplne.
Pises, ze syna lubis. To je jedno preco, lubis ho. Skus sa obcas na svet pozerat jeho ocami, ako vnima veci on. Comu sa tesi, z coho ma radost. Niekedy mozno uz len z toho, ze ta vidi a nie je dolezite ci prave mas uplnu naladu nanho ci si znicena a teda sa premahas. Venujes sa mu, prenho je to dolezite. Skus si ho castejsie pritulit, pohladit, male prejavy lasky (hoci nasilu), ktore ale niekedy vedia spustit prave tie pocity, ktore ocakavas.
A este si myslim, ze vela robi aj to, ze mas take dobre dieta. Tiez mam vraj dobre dieta (zatial, ma len 4 mesiace) a teda podla inych nemam pravo byt unavena, znicena, nemozem sa na nic postazovat, pomaly by som kazdemu mala chodit domov pratat, lebo mam "dobre dieta". Je to psychicky vycerpavajuce dookola to pocuvat a clovek sa potom citi nevdacne, ze na co sa vobec stazuje, ako sa opovazuje byt zniceny, ved ma predsa "dobre dieta". Ale aj o "dobre dieta" sa treba starat a venovat mu vela casu. Mozno je dobry prave preto, ze sa onho staras presne tak ako potrebuje, ktovie. Ja som totiz skusala niektore teorie od kamosiek a z mojho "dobreho dietata" sa stalo dost vystrajajuce dieta 😀
Autorka, citit z tvojich prispevkov ako velmi ta to trapi. Uz len to je znak toho ze dieta lubis.
Neuvazovala si nad jaslami? Vravim to preto, lebo mam z tvojho opisu dojem ze sice so synom travis cely den ale nevenujes sa mu. Toto by mohol byt problem pre to dieta. Neviem ako je to s jaslami na slovensku, ale mozno tam by sa mu venovali viac. Netreba mu vymyslat aktvity alebo hracky ale je nutne mat interakciu.
Navazovat ocny kontakt velmi casto aj ked varis alebo upratujes.
Pomojkat (staci len objat na par sekund) je nesmierne dolezite aj v momente ked je stastny. Lebo ak ho mojkas len ked sa udrie alebo ma strach, on si spoji mojkanie s negativnymi javmi.
Pojasit sa na posteli, konverzacia z oci do oci. Nie je dolezita kvantita ale kvalita.
Alebo ta v tomto vsetkom moze zastupit otec dietata.
Je toho vela, co by som chcela napisat a mozno popletiem jedno cez druhe.
Nemyslim, ze dieta nemas rada, alebo ze ho nelubis, podobne prispevky piseme a stylizujeme pod vplyvom emocii a vela krat ti, co to citaju si z toho vezmu iba nieco a niektore sa niecoho chytia a vyhodnotia analyticky, ze si mrcha, co by najradsej zduchla, lebo mozno raz si pod vplyvom emocii povedala manzelovi, ze by bolo lepsie, aby si nasiel inu zenu a matku pre dieta.
Druha vec... o muzovi, co nechyti a nevenuje sa malemu dietatu sa povie, och niektori muzi sa proste s malym dietatom nevedia zahrat, potrebuju, aby bolo vacsie, chapavejsie, rozumnejsie. Neviem aky je rozdiel medzi muzom a zenou, ked od zeny sa teda asi ocakava a nepredpoklada sa, ze to moze byt inak, ze s malym dietatom sa bude odvarena hrat dokola to iste.
Som introvert podobne ako ty a ja som si vzdy vedela uzit cas, ked som bola sama a to som nesedela doma v izbe a nekulala youtube. Pravidelne som chodila plavat, aj na vylety a nikdy som v tom nevidela problem. Od narodenia malej som s nou sama a s nikym sa ani nestretame na rozdiel od teba. Chlap ma malo casu na nas, nebudem rozvadzat dovody. Sama s nou cvicim, potom sprcha a neustale jej musim komentovat, rozpravat, zabavat ju, aby nespustila plac, ze na 20 min sa plne nevenujem rok a pol staremu dietatu.
Mam pocit, ze v sucasnosti sa z deti robia modly, ktorym treba vytvorit idealne podmienky pre ich rozvoj a rast, motivovat ich pol dna, aby z nich nieco bolo. Niekedy to zacina otehotnenim, ked si zena robi test 5x do mesiaca. Je mi luto kazdeho jedneho paru, co maju problemy s pocatim, ale niekedy mi to pride uz vela. Otehotnenie, porod, materstvo su prezentovane ako prirodzene veci, ale prirodzene sa nehovori o negativach, lebo doba sa zmenila aj socialny aspekt okolo materstva sa zmenil. V minulosti mnohe rodiny fungovali v dvojgeneracnych domoch, ked stari rodicia podvedome a v “zalohe” vychovavali deti. Bolo treba umyt viac okien na 2-generacnom ako na bungalove, ale starka sa prehrala s dietatom, alebo bolo prdnute do ohradky a zvyknute tam cusat pol dna a mama poumyvala okna. Teraz ma decko volnost, pristup vsade, matky vymyslaju aktivity, su po ruke dietatu viac ako predtym. Aspon moj nazor.
O poporodnych depresiach sa moc nehovori, ani o tom, ze na dieta si treba zvyknut, tiez sa do partnera zamiluje clovek az casom ako spozna celu jeho osobnost, aj to aky je nervak niekedy, ako rozhadzuje ponozky a podobne, a nie ze za 5 minut sa zamilujem do chlapa, co ma pekny zadok. Osobnost dietata sa tiez vyvija a preto si myslim, ze realne milovanie dietata s tym aka je to osoba a osobnost moze nastat casom, ako sa tou osobnostou stava, dovtedy milujeme nasu predstavu, ake je hebucke, ako pusinkuje, ako uteka ako dubacik, ake bude, ako suprovo ho vychovame.
V sucasnosti socialne siete robia sarapatu. Vycapene fotky malicenej Verci, Jasmi, Domci ake su happy, upravene, do pozadia si mozu prirobit sediecka ake su vsetky zamilovane do potomka, manzela, ake su realizovane, ake su spokojne. Preco tam nenahraju storku ako varia a popri tom sa venuju dietatu, alebo ako sedia na zemi a uz po 27x za den im dieta dava do vystrihu kocky a potom vytahuje, alebo ako kazde 2 minuty sa dieta ohne na prechadzke po kamienok a vy by ste sa tak rada presli normalnou chodzou aspon kusok, alebo ako trhaju burinu a maly si nabera hlinu do vedra? Pracuju inou formou, ale kazda musi uznat, ze ked si vie poribit sama nieco bez dietata v pokoji, tak potom sa aj s inou energiou venuje dietatu.
Bude pravda, ze to aka som matka ovplyvnilo aj to aka bola moja mama, ta uz za socializmu sla po roku do prace a asi ma moc nemojkala, hoci mne od malicka hovorili, ze som sa nechcela tulit, ale mozno to bolo tym, ze oni sa so mnou ako prvi netúili, a odkedy si pamatam tak muselo byt najprv upratane az potom zabava. Ja sa s malou mojkam, tulim, ked sme na prechadzke a ona sa predkloni, ze ide utekat utekam s nou, stojime pri ceste a kyvame autam, hrame sa na skovku, hovorim jej uz teraz ze ju lubim, ale rovnako tak priznam, ze niekedy su dni, ked ma fakt nebavi po 17 raz obliekat a vyzliekat babiku, stavat dokola vezu, ktoru mala vzdy zhodi dole a viem uz teraz, ze ked bude mat dva roky pojde do jasli a ja spat do prace, lebo ma ubija a frustruje stereotyp, kazdy den prechadzka o desiatej, potom ist von o druhej, upratat, vymysliet a navarit nieco kazde dva dni, lebo chlap povie, ze on nevie, ale samozrejme to je tiez v pohode u muzov, lebo ved oni su nesvojpravny a nevedia na co maju chut ani v 34 rokoch.
Ospravedlnujem sa, ale nedalo mi, kazda sa tvari ake je materstvo bozske, naplnajuce, stimuluje, ako nechapu, ako niektoru nebavi byt doma tri roky a ja si pridem ako magor krizeny s mrchou, lebo ja sa dietatu venujem ako len mozem, niekedy ked upratujem, varim a mala sa hra sama, nesprtam do nej, lebo viem, ze o hodku mozno bude revat, lebo jej nedovolim zobrat zachodovu kefu a opakujem jej milion krat ze nesmie, ale to ignoruje veselo a pritom rozumie, co jej hovorim a mna ubija opakovat dokola to iste denne sto krat.
@alvaluka aj ty by si potrebovala psychiatra. Čo to s vami je ženy , veď to je život a sú to vaše deti, sa podľa toho chovajte. Niektoré páry nemôžu mať deti a čo by dali za to, mať vaše životy a môcť tráviť čas s drobcom a starať sa o neho. Fakt mi je ľúto vašich detí 😔. Ak máte psychické problémy , treba ísť za odborníkom.
@sono2 Keby ja som Ti napisala, ze dat bitku je nemoralne, ako by si sa citila? Asi nie dobre, ze?
A o tom to je, kazda sme ina. Nie kazda tuzi dojcit 4 roky, a dokonca ani nie kazde dieta sa miluje dojcit. Je preto to dieta nenormalne? Nie je!
Neviem prečo niektoré ženy nevedia pochopiť, že keď sa matka nejde posrať z každého pohybu decka, tak nieje s nimi niečo zle alebo to nie je porucha osobnosti, alebo nejde o ppd. Aj takéto ženy sú. Sú aj také čo nechcú deti. Napríklad ja. A úplne som sa našla v odpovediach autorky.
Možno prišiel vtedy keď ty si ešte fakt chceka zažívať to svoje s mužom príde mi ze hlavou si vôbec nebola nastavená že príde a hlavne ako to bude vyzerať lebo ono zo začiatku ťa to dieťa úplne pohltí a je ny tebe ako si to zrovnas v hlave sedí aj to aká si skôr tomu nechaj čas. Len aj tak ma zarazilo že by si sa ho dokázala vzdať skús to daj dieťa na týždeň preč dva k babke uvidíš či sa emócie na štartujú. Hmm len taký nápad. A možno ti teraz prebleskne hmm a ako sa bezomna o neho postarajú.. Možno, v každom prípade chce to čas a skus nad tým až tak nepremyslat. Mne prídeš ako trošku sebec ale kto nieje aj s tým sa dá pracovať držím prsty
@alvaluka Zase pozor. kazdy berie materstvo inak, to je pravda. Ale na druhej strane je fakt, ze autorkin vztah/nevztah k dietatu je uz pomerne dost extrem. Neodsudzovala som, snazim sa pochopit. Ale stavy, ako musi sa premahat, nebavi ju to, netesi ju to, je jej to jedno a ze s nim ani nie je rada v poriadku nie su. Takisto som pochopila, ze sa mu prakticky vobec nevenuje, pretoze ju to nebavi. To nie to iste, ako ze mam z casu na cas toho plne zuby ako opisujes ty, toto je permanentny pocit. To dieta to cim bude starsie bude viac citit.
@sonnenshein lenže ja nemám odpor k veciam spojenými s mojimi deťmi chápeš to? Že ona potrebuje pomoc?
Sama píše, že ma myšlienky, že by bola v tu chvíľu radšej niekde inde, že sa musí premahať. Po roku a iné fakt dosť strašne veci.
Tebe to fakt príde ok že chce matka opustiť rodinu? Čo ty útočiš na mňa? Lebo najlepšia obrana je útok. Asi to máš podrobne.
Chúďatka deti. Načo ste si ich vôbec robili keď sa premahate v živote s nimi.
dakujem za odpovede, tie chapave, podpurujuce aj tie zhadzujuce (je to verejna diskusia, ratala som ze aj take sa objavia).
Tazko sa dava sled mylsienok a pocitov z celeho jedneho roka do nejakeho uceleneho prispevku tak, aby z toho nevznikla jedna cela kniha.
Skusim este odpovedat na niektore otazky, dotazy a obvinenia ktore tu padli.
Niektore ma tu oznacili za marhu lebo som chcela odist od dietata. Ano chcela, ked mal syn 4 mesiace a verila som ze mu nie som dobra mama ze si zasluzi aby ho mal niekto rad viac nez je, aby zazil pocit dokonalej rodiny, dokonalej matky, ktora ho bezhranicne miluje a obetuje sa pre neho. To co som mu ja nevedela dat. To bol posledny z impluzov na prvu navstevu psychiatra. Necitim to tak momentalne. Nechcem utekat od rodiny, som jeho mama, na tom sa nezmeni nic.
Dalej sa tu na mna zhodila lavina ze som nebezpecna pre syna ked mu nechcem dat jest, ked ho nepomojkam ked mu nieco je - tu trosku citate medzi riadkami nieco co tam nie je. Pravdaze svoje dieta objimem ked ho nieco boli, ked sa udrie, ked ma zly den lebo ho bolia dasna zo zubov. Ignorujem plac ktory je zjavne bez priciny, z trucu, lebo sa mu nieco nedari - ano toto mi lezie na nervy, ano na toto nereagujem, toto ma nebavi pocuvat. Pohladkam ho cez den, vzemem na ruky, nam pusu na licko - ale nie su to prejavy ktore by vychadzali z mojho srdca - tazko sa to opisuje. Robim to lebo "takto je to spravne".
Ohladne toho varenia to myslene, ze by som v ten moment robila radsej nieco ine, co chcem ja, nie co potrebuje moje dieta. Navarim mu, to je samozrejme, ale mam okolo toho plno "reci". Syn nikdy nehladoval, nikdny mu nechybala starostlivodt, nikdy ta starostlivost nebola zanedbana. Nechodi spinavy, neumyty, hladny, neprebaleny. Nikdy som nemala myslienky ze "och ako by som mu mohla ublizit tym ze mu nedam jest", alebo podobne stavy.
Ani ho nechcem dat na tyzden ku babke, aby osm prisla na to ci by mi chybal. Chybal by mi, to ja viem uz teraz. Mne neprekaza zivot s dietatom, mne prekazaju moje ziadne emocie. Prekaza mi ze vsetky tie veci ktore mamy robia s laskou a nehou k vlatsnemu dietatu ja robim viac menej ako naprogramovany robot, lebo sa to tak ma. Labo to je mamina "robota".
Skusim sem este napisat taky nas bezny den:
Rano vstaneme okolo 7, vyberiem syna, prezleciem, popozerame z okna, poprajeme psikom dobre rano. Potom ho necham sameho nech objavuje svet, zatial co ja si robim hygienu, obliekam sa, postielam postele, ked treba dam prat, poskladta praldo zo susicky, bezne domace prace. Nasledne mu urobim ranajky, zatial co on je pri mne vo vysokej sotlicke je si vybavim uregntne maily do prace. Nasledne sme cca hodinku v obvyacke, vacsinu sa hraje sam, pozera knizky, hraje sa s autickami, lozi hore dole. Ja pijem kavu. Obliekame sa ideme vonku, niekedy na hodinu niekedy na dve, podla otho ak eje pocasie, ak sa mu chce byt v kociku. Teraz ako je teplo sme na zahrade, objavuje zahradu, rastlinky, hmyz etc. Takto nejako "preckame" do obeda. O 11 ide spat a ja mam cas na seba do cca . Ked vstane, pripravit obed najest sa, a opat hrat sa bud do izby alebo obyvacky ja si popri tom pratam kuchynu, a tak vselijak co terba, popr vonku. O cca 5 prichadza manzel a prebera starostlivost, ja pracujem. Medzi 7-8 hygiena a spanok.
Ked to takto zhrniem tak na tom sama nevidim nic zle, Ide o to ze vsetky tieto veci robim proste lebo MUSIM. Nie preto lebo by ma naplnali. MUSIM ist s malym von. MUSIM sediet pri nom ked sa hraje. MUSIM mu poskaldat vezu z kociek. MUSIM mu listovat v knizke. Netesi ma to. Nebavi ma to. Ale robim to, alebo sa to patrí....
Neviem to uz lepsie asi vyjadrit.
Dakujem este raz za vsetky odpovede, tie pekne aj menej pekne. Vecer si este pridem precitat prispevky, ak sa este nejake objavia.
@sono2 prosim ta, nepis mi tu uz nic. Pises z cesty, necitas poriadne, nerozumies vobec mojmu zivotu mojim pocitom a apodla tvojich prispevkov ani nechces rozumiet. Vytvorila si si v hlave nejaku svoju pravdu o mojom zivote, ktory je ale uplne niekde inde. Ublizujes svojimi slovami, zhadzujes za nieco co si si ty domyslela.
"Chúďatka deti. Načo ste si ich vôbec robili keď sa premahate v živote s nimiô na co je toto dobre? co si tzmto dokazujes? ktora zena presne vie ako sa bude citit po porode? pri vlastnych detoch? ktora zena si SAMA DOBROVOLNE vyberie take pocity ako mam ja? Ziadna. Tvoje komentare su smutne. Prosim uz nereaguj, ublizujes nie len mne ale inym ani nevies ako.
ahoj, premaham sa, ked dcera sa udrealebo ju nieco hneva a polutujem ju. kludne by som to nehala bez povsimnutia ( zvycajne ide obezne talafatky) aleviem,zev danej chvili chce moju pozornost a aj ked mne sa nechce/necitim potrebu ju materinsky objat urobim to a vies co. ja to prezijem, o nic nejde a ona je spokojna. takze ked sa syn udrie alebo ho nieco hneva premoz sa aj ty, pre neho to bude vela znamenat