Nebaví ma byť mamou
Velmi dlho som sa odhodlavala na tento prispevok a nie je to pre mna lahke to takto verejne priznat. Chcela by som preto poprosit vsetky mamky, ktore svoje dieta bezhranicne miluju od prveho momentu kedy ho videli, nevedia si predstavit byt bez neho co i len na sekundu, s laskou a nehou sa o neho staraju, hraju s nim, pripravuju aktivity a tak dalej, ak nemaju pekneho slova pre mna, a deru sa im na jazyk iba same inektiva ktore by mali maju osobu urazit, zosmiesnit, potupit, aby sa zdrzali komentara. Nepomozete tym ani sebe a uz vobec nie mne.
Mame doma rocneho syna, ktoreho sme chceli, planovali. Nie je to ziadna nehoda, na dieta sme boli pripraveni, tesili sme sa na neho. Uz pocas tehotensva som sa tesila na to, ako sa krpec narodi, ako si budem uzivat matersku, budeme sa vela tulit, mojakt, kojit, vsetko spolu zvladneme, bude nam krasne. Neidealizovala som si materstvo, ale tesila som sa na to stat sa matkou asi ako kazda buduca mamicka.
Vsetko sa ale zacalo postupne rucat este v porodnici. Ked sa maly narodil ziadna laska neprebehla. Necitila som k nemu nic. Vravela som si OK, aj to sa stava, pride to neskor, je to cudzi tvor musime si zvyknut. Kojenie bol horor. Tie psycho stavy ktore som mala ked sa mali prisal neprajem nikomu. Bolo mi z toho zle, na zvracanie, mala som sto chuti ho odtiahnut a nechat radsej hladovat. Mala som horzne myslienky, nenavidela som vtedy svojho syna, a hanbim sa za to, ale trpela som to, lebo ved kojenie je proste to najviac co mozes dietatu dat. Po troch tyzdnoch som si povedala dost a presli sme na UM. Ulavilo sa mi velmi, ale stale to nebolo ono. Syn nebol a ani nie je narocne dieta, prave naopak. Je kludny, spi od narodenia samostatne a neprerusovane, neplace bez priciny. Napriek tomu som si ho nevedela uzit.A neviem to do teraz. Nemozem povedat, ze nemam rada vastne dieta. To urcite nie. Mam ho rada. Lubim ho, ale nie je to ta materinska laska, ktora by vychadzala z emocii. Lubim ho lebo je to tak spravne. Lebo sa to patri. Lebo je to moje dieta a co ine by som racionalne mala k nemu citit :(.
Staram sa o neho, som jeho mama, ale netesi ma to. Nebavi ma to. Kolko krat sa mi nechce mu navarit a musim sa extremne premahat, robim to s odporom a myslienkami co vsetko som mohla miesto toho robit ine, nebavi ma s nim sa hrat, zabavat ho. Vacsinu dna sa len tak poflakuje pri mne zatial co ja sa staram o domacnost. Maloco sa vyslovenie hrajeme. Akivity mu nevymyslam ziadne, nemam chut, ani zaujem. Maixmalne mi ukazujem oobrazky v knizke, hrajeme sa s hrackami, ale vacsinu casu je teda samostatny hraje sa sam - aj ked ja mam niekedy pocit, ze je to uz z jeho strany rezignacia, ze ved co ine mu ostava :(
Posledne tyzdne zacal trucovat, ked sa mu nieco nepodarilo, alebo nebolo podla jeho predstav. Ked zacne plakat z trucu, resp bezdovodne mne to vobec nic nerobi. Ine mamky beru dieta na ruky utisit, mne lezie na nervy (ked sa udrie, alebo spadne, je mi smutno, pocecikam). Dnes mu nesli vzbrat baterky z hracky co rozobral a zacal plakat a ja nic. Sedela som na zemi vedla neho a cakala kedy prestane. Ticho, bez akehokolvek prejavu.
Kamosky sa z moho zvota vytratili v momente ked prisli na to ze moje dieta je dobre. Vzdy ked som im povedala co ma trapi dostala som rovnaku odpoved "nemas pravo sa stazovat", " moje dieta spi tolko a tolko, nestazuj sa, mas sa dobre", " vobec nevies co to je starostlivost o dieta, ty so svojim synom nemas robotu".
Akosi kazdy zabudol, ze narodenie dietata je proste zataz na hlavu. Bez ohladu na to, ci je dieta dobre alebo nie. Prerusili sme kontakty, neslo to dalej, necitila som sa dobre v ich spolocnosti, vnimala som ako sa na mna pozeraju cez prsty.
Manzel o tom vsetkom samozrejme vie. Je to skvely chlap, uzasny utec. Podporil ma ked som mu povedala ze chcem navstivit psychologa, aj ked som mu oznamila ze sa chcem vratit na polovicny uvazok do prace. V priebehu roka som bola na sedeni u psychologa a dvoch psychiatrov, vsetci traja a nezavisle od seba zhodli, ze sa nejedna o poporodnu depresiu, ale ze niektore zeny su proste take.
Zacala som pracovat ked mal maly 4 mesiace, sice z domu, ale zacala som sa citit lepsie, avsak moje pocuty voci synovi sa nezmenili.
Nedrzime sa v izolacii, stretavame sa pravidelne s jednymi aj druhymi starkymi, s maleho krstnymi a jedinou kamoskou co ma dievcatko v podobnom veku. Cize nevdiim problem ani v samote.
Mam dostatok casu na seba, svoje hobby, oddychnut si. Ani v tomto nevidim problem.
Uz som raz dokonca navrhla manzelovi ze od nich odidem, nech si najde lepsiu zenu a nahradnu mamku pre syna ktora mu bude lepsia mama ako ja. To hned zamietol, a vlastne ani ja s tym nieco stotoznena.
Uvazujeme aj nad tym ze manzel pojde na MD/RD a ja na full time do prace. Ale neviem ci to nejako pomoze. Vzdy sme chceli dve deti, ale v tejto situacii si to neviem predstavit, aj ked vidim ze muzovi je to ludo. Ja sa ale neviem zmierit s tym, ze rovnake emocie by som mala prezivat aj pri druhom nevinnom dietati. Alebo co je horsie ze by som to pri druhom mala uplna naopak a isla by som sa zblaznit ze snynovi som tie pocity nedala.
Neviem ani co ocakavat od tejto temy. Desim sa komentarov od cudzich zien ktore mi tu vynadaju na krkavcich matiek, ktore nemali mat nikdy deti. Ja vsak svoje emocie neviem ovplyvnit. To nie je nieco co som sa rozhodla tak mat , je mi z toho samej smutno :(
Prezivali ste niekotra nieco podobne? Preslo to niekdy? Alebo nepreslo? Ak nepreslo ako to beru deti ked su uz starsie? Popripade ste vy detmi takych rodicov?
@ptmt1011 praveze je stale dost takych muzov, aj ked menej ako v minulosti, ze povedia, ze ja sa zo synom budem hrat az ked sa nauci hrat futbal..ja na prebalovanie, krmenie, uspavanie nemam bunky.. U muzov sa to tak neriesi, zena jednoducho musi ficat.
Autorka, ludia sme rozni, aj matky sa pohybuju na skale od opicej lasky a prehnanej starostlivosti az po nevolu. samozrejme ani jeden extrem nie je dobry. ale medzi tym je siroke spektrum norlmalneho spravania. Ani to ak je mama dietatu stale za zadkom nie je dobre, moze sa stat nesamostatne, rozmaznane. Mozes sa tesit, ze tvoje dieta take nebude. Pises, ze sa sam aj prehra. Vies kolko deti sa v jeho veku nedokaze samo zahrat, lebo mamy su stale pri nich, stale ich beru naruky..
Co sa tej otravenosti tyka. Moja znama z Afriky mi rozpravala, ako sa tam o dieta stara cela dedina. Od malicka jedno dieta nosia, opatruju viacere tetusky, setsernice, babky, susedky. Aj u nas to bolo niekedy podobne. Len dnes je taka doba, ze mamicky su s dietatom velmi vela casu, niektore nemaju ani tych pribuznych naokolo. A niekedy je to proste otrava, hlavne ten prvy rok, ked dieta nerozprava, nechodi, je to naozaj do velkej miery len o tej starostlivosti on. Mne este muz chodil neskoro vecer domov, prve dieta upistane nesmierne, mala som niekedy dost. Ale neskor sa to zmeni, ked uz deti behali boli sme vela von, na ihriskach. Ja som ale teda mala stastie aj na rodicov, ktori neboli len same ciki,kaki,hami,papi,barabaranbuc. Ze sme sa normalne porozpravali o vselicom a matersku som si uz viac uzivala a bola som rada, ze nemusim chodit do prace.
Co sa tych citov tyka, No urcite od rana do vecera hykat nad dietatkom nemusis. Ale ista radost s dietata by tam mala byt. Ze moze ta sice otravovat ta starostlivost, stereotyp, to je myslim uuuplne normalne. Ale ta radost s dietata by mala byt pritomna. Ze aspon niekedy tak s lasky objat dieta, zasmiat sa snim, na nom, s radostou s manzelom na neho kukat ako stvara nejake sibalstva, ako sa naucilo nieco nove. To neviem ci zazivas aspon niekedy. Ak nie, tak ja by som sla napsat za psychologom, asi za nejakym inym. Co ti vlastne ti tvoji poradili? Inak ta laska k dietatu, ten vztah je tiez proces a stale na nom treba pracovat. Podobne ako na inych vztahoch. Ten s dietatom sa okrem toho casto narusi uz na zaciatku,ak je komplikovany porod napr, tazkosti s kojenim, poporodna depresia, vycerpanost... Takze hlavu hore, maloktora zena to ma tak, ze sa do dietatka na prvy pohlad zamiluje a chce s nim byt cely zivot kazdu minutku.. Urcite robis co mozes, si dobra mamina, napriek tvojim pocitom sa o maleho dobre staras, nemyslim si ze mu nieco chyba. Aj ked to robis automaticky, robis to, a to je v tejto chvili dolezite, aby si to nevzdavala.
Ja ako si to tu citam spatne, tak mam stale viac a viac pocit, ze autorka je naozaj zodpovedna a robi co moze. Uz len tato diskusia.. Keby jej bol maly uplne ukradnuty, tak to neriesi a ide prec, nestara sa. Ona namiesto toho hlada chybu v sebe a chodi po psychologoch a psychiatroch (!!!) . Psychiater nieje stranda a chcela by som teda vidiet ktora z nas by to spravila tiez. Autorka, neboj, bude dobre ked maly podrastie, ved ho zatial spravnym smerom, nech je z neho rozhladeny, inteligentny clovek a hlavne nic si zbytocne nevycitaj ;)
- moja obvodná lekárka povedala, že ona, pre svoje duševné zdravie, musela po roku zháňať opatrovateľku, aby na niekoľko hodín denne mala kľud. Priznala sa sama. Má 3 deti. Ja mám tiež 3. Som viac-menej dlhé roky doma, lebo niet tu nikoho z rodiny, kde si na chvíľu "odložiť" deti. Starkovci su 250 a 200km odtiaľto. A tiež nie som typ, že ma deti strašne napĺňajú. Môj prvý bol ako tvoj, bezproblémový, ale ukecaný a mudrlant. Druhá bola "otrava", umrnčaná, vždy ručala a nikdy som nevedela prečo a najmladšia je ako syn. Prvé roky - deti povinnosť, starosti okolo. Až teraz, konečne, som spokojnejšia. Prostredná už nereve, len sa urazí 🙂 Syn je parťák na vtípky, pokec o svetových problémoch a pod. a najmladšia je už tiež vcelku samostatná. Nie každý je typ pre mini detičky. Pred učiteľkami v škôlke klobúk dole, to by som s tými deťmi nevydržala ani za prezidentsky plat. Hlavne sa neporovnávaj, nevieš či to, čo cítiš je až tak totálne rozdielne od toho, čo cíti matka zamilovaná do svojho dieťaťa. Píšeš, že všetko je ok - v podstate "dokonalé", tvoj život, len tvoj syn akoby predstavoval pre teba niečo - co vysáva energiu. Lebo hoci všetko máš, nie si spokojná. Tak máš pocit, že asi ho nemáš dosť rada a to ta hnevá. Lebo tu si akoby nasla nedokonalost. Ale on za to nemôže. Nehľadaj nič v nom. Ani ty za to nemozes, ze si si dala vysoku metu, ako by si ho mala ako matka milovat a čo pre teba ma znamenat. Daj sebe viac vnútornej slobody, netlač sa do póz. V ziadnej oblasti neexistuje dokonalost. Aj ja som velakrát povedala muzovi, že nech si lepšiu ženu nájde pre naše deti. 🙂 Lenže ja viem, že môj problém je (možno podobný tvojmu), že chcem byť/mať 200%. Vo všetkom. Nič nerobím z radosti, ale pretože to treba. Môj pocit je, že sa do všetkého vnútorne tlačím. Chcem 200% byť láskavá mama, 200% starostlivosť o domácnost, 200% vychovávatelka a ucitelka, aby sa rozvíjali všetranne, apod. Ja casto urobim veci na 90%, ale tvrdá na seba ako pes, že som ešte aj tých 10% mohla. To je v hlave. Radšej urobiť 10% a nechať si slobodu a spokojnosť aj za to. Potom prídu tie emócie samé, lebo prídu spontánne situácie. Možno tých pár % čo chýba zdanlivému totálnemu šťastiu a spokojnosti je v situácii so synom. Zrazu to vidíš ako problém, čo vošiel do tvojho života spolu s ním.
asi tak nejak, tiez mam kamosku, ktora uz pri prvom dietati, sa chovala ako obet, ako keby to mala na celom svete najtazie. so vsetkym potrebovala pomahat, odkladala dieta k babke, aby si mohla proste oddychnut a teraz caka dalsie, no neviem ako to bude, co budem potom zas pocuvat
Poznam rodinu kde matka po porode odmietla/neprijala svoje dieta. Milion pokusov a nic. Nakoniec chlapca vychovala jej sestra cez ulicu. Vsetko dopadlo dobre a cele okolie to zakceptovalo. Vsetci boli super zachytna siet v tejto abnormalite. Chlapec je dospely chlap a uz ma vlastnu rodinu, nepride mi z toho traumatizovany, nejak sa to v ramci okolia spracovalo.
V tvojom pripade je len potrebne odhadnut ci je u teba nutna pomoc. Lebo teraz mozes byt len apaticka, neskor nervozna a potom az agresivna. Predpokladam, ze nechces ublizovat svojmu dietatu. Este by som urcite doporucila navstevu nejakeho psychologa.
@zankapetro ja to mám naopak, babky chcú a ja nedám, malá je ešte malá a ja ju nikomu nedám iba tak do rúk, jedine otcovi svojmu. Preto sa snažím pochopiť , že ako niekto nemá nervy na svoje dieťa. Nechá ho plakať a kľudne sedí a nič to s ním nerobí... Veď tie deti malé, jedine čo potrebujú je láska, pozornosť matky, objatie, pohladenie, maznanie. Potom sú aj kľudné. Ak to má niekto takto, tak ozaj odborná pomoc. V bunke každej ženy, ktorá sa vyvíjala normálne od mala je byť matka, kociariky, varenie od malička, všetko toto je preto , to je jednoducho v každej žene.... Inštinktívne, automaticky to berie bezpečie, lásku dáva automaticky, je to v nej...Popravde som sklamaná, koľko je tu žien čo píšu podobne ako autorka. Nikoho nesúdim, ale deti nemôžu za nič, som na ich strane...
@ptmt1011 Vidíš,presne toto je "choroba"moderného sveta. Búchanie sa do hrude ze ja som "lepsi"odsúdenie,a opovrhovanie človekom ktorý sa "opovazi"vybocit z "normalu" je hneď hodný dobre ze nie na odstrel! Dochádza ti vôbec,a tebe podobným ženám ze nie všetci sme rovnaké?? Že to čo je pre teba dobre pre druhého nie je vôbec akceptovateľné a naopak? Že svet je práve preto taký pestrý a zaujímavý lebo ho netvoria roboti konajúce ako cez kopirak? Kde sa podela empatia,neviem to pochopiť hlavne od žien??
Sama písala ze tieto pocity si nevybrala,veľmi sa trápi,a prišla sem po radu,a česť výnimkám tu dostala možno poslednú klinec do rakvy od niektorých. Hanbím sa za vás.
@oblecenie99 fakt? V 20tich mesiacoch ti povie dieťa ako sa malo? Moja dcéra má 22 veľmi by chcela povedať ale nevie. A behá kade tade.
V reštaurácii si teda kľudnu kávu nevypijem.
Pri druhej 4 ročnej už áno.
Ale verím sa s tebou keď to tak budete mať. Plus zvyknúť si v jasliach v 20 mesiacoch bude určite automatické.
Či máš také tichučke dieťa?
@luccija uz som to spominala, ale sice len okrajovo, ze vztah s rodicmi mame pekny. Som jedinaick, vzdy sa o mna starali dobre, s laskou a plnou pozornostou. Nikdy sme nemali nezhody, nemam ziadne traumy za svojich 30 rokov zivota. Sme v kontakte aj teraz v doselosti, rozumieme si, stretavame sa casto. Tu regresnu terapiu si skusim nastudovat, o co vlastne ide. dakujem.
@ptmt1011 Uz rano som ti chcela napisat nieco velmi skarede na tie tvoje komentare, ale nechala som si to prejst hlavou. Ja ti rozumiem. Ja rozmiem asi kazdej jednej ktora sa tu takto o mne vyjadrila. Nemat deti, alebo byt o 180 stupnov ina mama ako som, tiez by som si asi myslela to iste co ty. Ja nikde nepisem, ze to co prezivam je normalne, alebo ze je v poriadku. Ja sa nesnazim svoje pocity ospraveldnit, alebo ich zakryt. Preto som vyhladala pomoc. Preto som aj tu napisala, ci su zeny ktore to takto vnimaju/vnimali, ci mam nadej na to, ze sa to casom zlepsi. Ja nie som zo seba stastna. Ani nie som so sebou spokojna a uz vobec nie som na seba za to hrda. Ja som taka mama byt nechcela. To nie je nieco o com som sama rozhodla. Tazko, velmi tazko sa to vysvetluje a verim tomu, ze este tazsie sa to chape. Ja bohuzial v sebe nemam ziaden spinac, ktorym by som tie svoje emocie zapla tym spravnym smerom, aj ked velmi tuzim aby taky spinac v mojom tele existoval. Porad mi, co mam podla teba teraz robit? Lebo pises, ze take zeny by nemali mat deti. Lenze ja to dieta mam. Neviem a ani nechcem ho vratit. Neviem vratit cas aby som si spravila nejaky psychologicky profil, ako pises, ktory by mozno aj tak nemal v ten moment tu spravnu vypovednu hodnotu. Ja som sa na moje dieta tesila, tesila som sa na to byt mamou. Zial po porode sa nieco zlomilo. Tak mi porad, ako riesit podla teba tuto situciu tu teraz, v tomto stadiu v ktorom sa teraz nachadzam?
Dakujem pekne vsetkym zenam ktore mi tu vyjadruju podporu a snazia sa mi ukazat,ze nie je vsetko ciernobiele. Rozhodla som sa, ze pojdem este raz za psychologickou na sedenie (naposledy som bola pred Vianocami) a skusim si nastudovat aj ti regresnu terapiu ktora tu bola spomenuta. Neviem ci tu este prispejem, pravdou je, ze aj ked som cakala odsudzujuce komentare,neckala som, ze az tak narusia moju uz beztak pochramanu psychiku.
Prajem vam vsetkym mamam, aj buducim mamam, aby ste si nemuseli takymito vecami nikdy prejst. A este raz dakujem tym, co mali pre mna pekneho slova.
@sono2 Jesiiiiiis, nemyslela som doslova, že už presne v tom veku povie, ako sa mal, bude tam chodiť aj neskor, keď bude mať viac, myslela som to všeobecne, aj do budúcna, nie na prvý deň či mesiac, keď ho vyzdvihnem. Mimochodom, kamoškyna mala je o 4 mesiace staršia od môjho, teraz ma 20 mesiacov a krásne rozpráva, tak why not, ja neviem, či bude rozprávať ci nie vtedy, myslela som to aj na budúce situácie.. Nie je tichý, našťastie, a je aj aktívny a nikde som nepísala, že ho tam strcim a kašlem na to, či si zvykne a ako rýchlo. . Existuje tam adaptacne obdobie, bez toho by mi ho ani nezobrali (týždeň), kedy je tam len hodinku, potom viac a nikde som ani nepísala, že by som ho tam nechala, keď by si nezvykol.Jasne,ze tie jasličky nie sú ako sibnutim čarovného prútika, že aha synček, tu si sadni a ja budem zatiaľ v práci a ty budeš OK. Navyše vyššie som písala ze u mňa konkrétne by to boli len 3 dní v týždni, inac home office a aj tak nie na celý deň..
Ja som nečítala úplne všetky odpovede, ale moje deti sa tiež len tak poflakovali popri mne, kým som sa starala o domácnosť, tiež som im nevymyslala aktivity, zahrali sa väčšinou samé, ani som ich nečičíkala, keď sa rozrevali, že sa niečo nedarí. Samozrejme ich mám rada, ved sú to moje deti, už sú väčšie a myslím, že máme spolu naozaj veľmi dobré vzťahy a som na nich pyšná. A zbožňujem ich, veľmi sa teším, že ich mám. Autorka, možno je to len to, že máš od seba príliš vysoké očakávania, držím ti palce!
@lamar11 prosím ťa, nikto sa do ničoho nebije. ...Nikto nikoho nesúdi, ani na nikoho nenadáva. Môže to byť obyčajná neliečená popôrodná depresia, syndróm vyhorenia, alebo podobné.... A to sa dá dať na poriadok...Autorka si v tom niečo môže nájsť, čo jej z toho pomôže, každý má názor aký má, čo narobiš, sme rôzne ženy, máme každá iné hodnoty a podobne, čo mne sa zdá amorálne a sebecké, tebe také byť nemusí a naopak.... Autor má dostatok sebareflexie si myslím....
@zankapetro veľa žien používa deti ako nástroj len, aby ich ľutovalo okolie😉akoby boli jediné nevyspate, s deťmi ktorým nechutí všetko a pod...
Žiadna psychologicka Ti nepovie na prvom, druhom sedení čo robíš zle, prečo máš také pocity je to na dlhodobé sedenia.A možno neprídete na nič iba ty zistíš, že je veľa takých žien😉niektoré ženy vedia lásku precítiť sú kontaktné ty možno nie...
@ptmt1011 Toto nie je o únave.Jednoduche je ten typ, že je pre ňu vlastné dieťa ako susedove.
.Pre mňa bude moje ako cudzie a možno sa to zlomí keď povie mama.Veď je to nová osobnosť, nový človek a bude pre mňa cudzí.Darmo, že bude ubytovaný v mojej maternici.Mne to nebude dochádzať, že toto je moje dieťa pokiaľ neprejaví emóciu voči mne.
Keby sa všade nepísalo ako každá po deťoch túži a aké puto vznikne po pôrode pri dojčení tak by dnes ženy nemuseli mať pocit menejcennosti.
Nie každá si uvedomuje, že toto je jej dieťa.Nie každého fascinuje pocit, že má jeho gény.
Ja osobne nerozumiem tomu prečo by mi malo záležať na tom mať vlastné dieťa.Mám čisto racionálne dôvody a priznám si, že keby som nestárla tak by som bola bezdetná navždy, ale to ešte neznamená, že také ženy svoje deti neľúbia.
Či ma bude baviť stavať kocky? Nie.Je to primitívna hra pre malé deti a budem sa premáhať.
Vydržím sa hrať s dieťaťom pár minút pokiaľ len žužle všetko a ničomu nerozumie.
Nebude ma baviť ani chystanie jedla ani nič čo robím z nutnosti aj dnes.
Hysterický rev bez príčiny neznesiem.
Jej syn má rok.Je to malé dieťa a také deti nezaujímajú ani môjho muža.Deti má však rád od takých 5+.Pre niekoho je to v tomto veku len povinnosť.
Nevieš si predstaviť ako sa my ,,INÉ,, ženy cítime.
Myslíš, že by sme to nechceli zmeniť? Chceli no nedá sa.Ja keď počujem o kojkaní, pute a zmysle života tak sa tak vytočím, že dieťa radšej ani nechcem.
Presne kvôli názorom aké máš ty.Aby na mňa ľudia neukazovali prstom a nehovorili, že také ako ja mali ostať bezdetné pritom ten pocit materstva možno potrebuje len čas.
@ptmt1011 Keby som mala mať dieťa podľa pocitu tak to nebude nikdy.Budem sa niekedy premáhať a? Aj to je prejav lásky, že sa žena premáha a kľudne by sa na to mohla vykašľať.
Toto je obdobie keď sa okolo dieťaťa len behá.Vyrastie a dieťa jej bude vedieť povedať čo si myslí, ako sa cíti, pochopí, že je pre to dieťa najpodstatnejšia osoba.
Potrebuje impulz a ten jej ročné dieťa nedá.Chce to zmeniť, snaží sa.Myslím si, že je úplne normálna len to chce čas nič viac.
Koľko žien nechcelo deti vôbec a dnes by ich z rúk nedali.
@ptmt1011 Ale veď ja viem čo robia deti :D.Ja som bola skoro plnoletá keď sa mi narodil najmladší súrodenec.Preto viem, že to nie je ľahké, ale vyrastú z toho.Aj pubertu u mladšej som prežila aj urevané noci keď nespala celá domácnosť.
Ja si síce uvedomím až neskôr, že to dieťa je moje, ale najviac sa teším na to mojkanie.Ja pomojkám aj cudzie aj keď ten materínsky cit vlastný nemám, ale mám cit pre ľudí, zvieratá ktoré to objatie potrebujú.A najviac u mňa emóciu vyvoláva vôňa.Vtedy to somnou aspoň pohne.Ja potrebujem veľa kontaktu aby som si vytvorila vzťah.
Ja viem, že sa to u mňa zmení len ja potrebujem cítiť nie len vidieť.Preto sa ja budem snažiť pochopiť to dieťa aj keď bude ričať a nebude ma to baviť.Mne to nedôjde bez toho aby ma to dieťa potrebovalo a netreba dieťa od seba odstrkovať, ale zobrať si ho, spievať mu.Hocičo.
Mňa to začne baviť keď vidím, že sa dieťa smeje a z toho mám radosť, ale bez tej obety to nejde.
Myslím si, že autorka by mala byť viac v kontakte, fyzickom.Na mňa funguje fyzický kontakt inak somnou téma dieťa nič nerobí.
