Nebaví ma byť mamou
Velmi dlho som sa odhodlavala na tento prispevok a nie je to pre mna lahke to takto verejne priznat. Chcela by som preto poprosit vsetky mamky, ktore svoje dieta bezhranicne miluju od prveho momentu kedy ho videli, nevedia si predstavit byt bez neho co i len na sekundu, s laskou a nehou sa o neho staraju, hraju s nim, pripravuju aktivity a tak dalej, ak nemaju pekneho slova pre mna, a deru sa im na jazyk iba same inektiva ktore by mali maju osobu urazit, zosmiesnit, potupit, aby sa zdrzali komentara. Nepomozete tym ani sebe a uz vobec nie mne.
Mame doma rocneho syna, ktoreho sme chceli, planovali. Nie je to ziadna nehoda, na dieta sme boli pripraveni, tesili sme sa na neho. Uz pocas tehotensva som sa tesila na to, ako sa krpec narodi, ako si budem uzivat matersku, budeme sa vela tulit, mojakt, kojit, vsetko spolu zvladneme, bude nam krasne. Neidealizovala som si materstvo, ale tesila som sa na to stat sa matkou asi ako kazda buduca mamicka.
Vsetko sa ale zacalo postupne rucat este v porodnici. Ked sa maly narodil ziadna laska neprebehla. Necitila som k nemu nic. Vravela som si OK, aj to sa stava, pride to neskor, je to cudzi tvor musime si zvyknut. Kojenie bol horor. Tie psycho stavy ktore som mala ked sa mali prisal neprajem nikomu. Bolo mi z toho zle, na zvracanie, mala som sto chuti ho odtiahnut a nechat radsej hladovat. Mala som horzne myslienky, nenavidela som vtedy svojho syna, a hanbim sa za to, ale trpela som to, lebo ved kojenie je proste to najviac co mozes dietatu dat. Po troch tyzdnoch som si povedala dost a presli sme na UM. Ulavilo sa mi velmi, ale stale to nebolo ono. Syn nebol a ani nie je narocne dieta, prave naopak. Je kludny, spi od narodenia samostatne a neprerusovane, neplace bez priciny. Napriek tomu som si ho nevedela uzit.A neviem to do teraz. Nemozem povedat, ze nemam rada vastne dieta. To urcite nie. Mam ho rada. Lubim ho, ale nie je to ta materinska laska, ktora by vychadzala z emocii. Lubim ho lebo je to tak spravne. Lebo sa to patri. Lebo je to moje dieta a co ine by som racionalne mala k nemu citit :(.
Staram sa o neho, som jeho mama, ale netesi ma to. Nebavi ma to. Kolko krat sa mi nechce mu navarit a musim sa extremne premahat, robim to s odporom a myslienkami co vsetko som mohla miesto toho robit ine, nebavi ma s nim sa hrat, zabavat ho. Vacsinu dna sa len tak poflakuje pri mne zatial co ja sa staram o domacnost. Maloco sa vyslovenie hrajeme. Akivity mu nevymyslam ziadne, nemam chut, ani zaujem. Maixmalne mi ukazujem oobrazky v knizke, hrajeme sa s hrackami, ale vacsinu casu je teda samostatny hraje sa sam - aj ked ja mam niekedy pocit, ze je to uz z jeho strany rezignacia, ze ved co ine mu ostava :(
Posledne tyzdne zacal trucovat, ked sa mu nieco nepodarilo, alebo nebolo podla jeho predstav. Ked zacne plakat z trucu, resp bezdovodne mne to vobec nic nerobi. Ine mamky beru dieta na ruky utisit, mne lezie na nervy (ked sa udrie, alebo spadne, je mi smutno, pocecikam). Dnes mu nesli vzbrat baterky z hracky co rozobral a zacal plakat a ja nic. Sedela som na zemi vedla neho a cakala kedy prestane. Ticho, bez akehokolvek prejavu.
Kamosky sa z moho zvota vytratili v momente ked prisli na to ze moje dieta je dobre. Vzdy ked som im povedala co ma trapi dostala som rovnaku odpoved "nemas pravo sa stazovat", " moje dieta spi tolko a tolko, nestazuj sa, mas sa dobre", " vobec nevies co to je starostlivost o dieta, ty so svojim synom nemas robotu".
Akosi kazdy zabudol, ze narodenie dietata je proste zataz na hlavu. Bez ohladu na to, ci je dieta dobre alebo nie. Prerusili sme kontakty, neslo to dalej, necitila som sa dobre v ich spolocnosti, vnimala som ako sa na mna pozeraju cez prsty.
Manzel o tom vsetkom samozrejme vie. Je to skvely chlap, uzasny utec. Podporil ma ked som mu povedala ze chcem navstivit psychologa, aj ked som mu oznamila ze sa chcem vratit na polovicny uvazok do prace. V priebehu roka som bola na sedeni u psychologa a dvoch psychiatrov, vsetci traja a nezavisle od seba zhodli, ze sa nejedna o poporodnu depresiu, ale ze niektore zeny su proste take.
Zacala som pracovat ked mal maly 4 mesiace, sice z domu, ale zacala som sa citit lepsie, avsak moje pocuty voci synovi sa nezmenili.
Nedrzime sa v izolacii, stretavame sa pravidelne s jednymi aj druhymi starkymi, s maleho krstnymi a jedinou kamoskou co ma dievcatko v podobnom veku. Cize nevdiim problem ani v samote.
Mam dostatok casu na seba, svoje hobby, oddychnut si. Ani v tomto nevidim problem.
Uz som raz dokonca navrhla manzelovi ze od nich odidem, nech si najde lepsiu zenu a nahradnu mamku pre syna ktora mu bude lepsia mama ako ja. To hned zamietol, a vlastne ani ja s tym nieco stotoznena.
Uvazujeme aj nad tym ze manzel pojde na MD/RD a ja na full time do prace. Ale neviem ci to nejako pomoze. Vzdy sme chceli dve deti, ale v tejto situacii si to neviem predstavit, aj ked vidim ze muzovi je to ludo. Ja sa ale neviem zmierit s tym, ze rovnake emocie by som mala prezivat aj pri druhom nevinnom dietati. Alebo co je horsie ze by som to pri druhom mala uplna naopak a isla by som sa zblaznit ze snynovi som tie pocity nedala.
Neviem ani co ocakavat od tejto temy. Desim sa komentarov od cudzich zien ktore mi tu vynadaju na krkavcich matiek, ktore nemali mat nikdy deti. Ja vsak svoje emocie neviem ovplyvnit. To nie je nieco co som sa rozhodla tak mat , je mi z toho samej smutno :(
Prezivali ste niekotra nieco podobne? Preslo to niekdy? Alebo nepreslo? Ak nepreslo ako to beru deti ked su uz starsie? Popripade ste vy detmi takych rodicov?
Ani ja niesom materský typ, male decka a bábätka som nikdy nemala a ani nemám rada, vrátane toho svojho. Proste brala som to ako obdobie ktoré treba prečkať. Niečo ako keď túžiš po vernom pokojnom psovi ale zrovna máš doma stena co ti všetko dohryzie. Chce to čas a raz to bude fajn. A naozaj bude, mam doma pubertacku a teraz je to vazne super.
Tiež som ako tehotná plánovala 2 deti, ale materská bola pre mňa také peklo a hrôza že som ostala len pri jednej.
@sono2 Menej než 30, ale viac než 20.Nechcem konkretizovať. 🙂
No len ja som od môjho muža mladšia a on už má teraz niečo po 35ťke.Nechcem veľmi aby mal v 50tke prváčika.Chcem počkať ešte rok, dva a potom uvidíme.Teraz mi nahráva táto doba, že ešte nie minimálne ten rok/dva kvôli materskej ktorá by mi vyšla nízka.Keby muž bol taký, že dobre, že chce 😂 ale on to necháva na mňa, že ma nechce do ničoho tlačiť a ja ho zase prosím, že nech na mňa zatlačí lebo mi tým len pomôže.Mala by som takú motiváciu, ale pokiaľ on bude na rovnakej vlne tak ja sa prvá neozvem a budeme to odkladať.
On o tom vie, že ja aj chcem aj nie.Asi by som to ani veľmi neriešila keby netrebalo riešiť iné veci.
Vždy som chcela mať dieťa pred 30tkou.Vždy som si predstavovala, že to na mňa pred 30tkou príde.Zatiaľ mám samé výhovorky.
@sono2 A ďalšia vec je, že kamarátky obe v mojom veku jedna potratila a otehotnela a druhej trvalo 2 roky kým otehotnela.
Aby som potom neľutovala keď rovesníčky majú problémy.Teraz možno nie, ale vo vyššom veku by som to asi ľutovala.
Keby neprišla korona tak by som už nečakala ak teda naozaj nechcem rodiť po 30tke.Možno by ten pud neprišiel nikdy sám od seba.Asi ma ani tak netrápi dieťa ako to, že sa všetko skomplikuje a neviem ako to zvládneme.Dieťa samo o sebe nie je problém.
Napis mi ip..
Ináč dam to preč, to už nemá s autorkou nič
Len nemaj druhé bábo, prosím. Dúfam,že Tvoje dieťatko to nejak nepoznaci a nevyrastie z neho chladný človek. Držím palce!
@sono2 No tiež si myslím, že ten vek už bude ideálny o rok.
Vieš čo 🙂 mám muža ktorý by ma naozaj nenechal samú na dieťa, ale mám strach, zlé skúsenosti zo vzťahov od rodičov občas.
Neviem prečo to tak mám, ale vždy som si to predstavovala tak, že zistím, že som tehotná tak prirodzene.Také to plánovanie, snaženie si neviem veľmi predstaviť.
Nie, nie chladná určite nie 🙂 len nerozumiem tomu prečo som taká iná než kamarátky.Ja si to chcem asi zaslúžiť :D alebo ako by som to opísala.Dieťa je pre mňa skôr taký dar než nutnosť.Keby sa nedarilo ja by som nepodstúpila ani umelé.Nechcem nič nasilu.
Také zvláštne pocity mám niekedy ako keby sa to niekedy už tak spúšťalo, ale to racio to prebije.
Možno keby sa netrebalo báť o prácu tak by som nebola v takom napätí.Asi by som to tak neriešila, ale keď som v strese a pomyslím si, že všetko bude ťažšie tak si tie emócie ako keby blokujem aj keď neúmyselne.
@ptmt1011 No ani ja tú otcovskú, ale zato mamina tá ma vždy objala.Chápala ma.
V mojom veku už mala mňa plánovane.
Ja som si plánovala tiež 😂 len som netušila, že budem taká opozdená a to ,,raz,, sa bude posúvať.
Mne by trebalo rovno vidieť 2 kolajnice a bolo by po probléme.My obaja máme čas...len dokedy.Ešte sme si ten čas nejak neurčili.Teraz sa nám to posunulo kedže je také obdobie trošku ťažšie.
@ptmt1011 Ja už mám psíka 😂 preto viem, že sa nemám problém postarať aj keď sa pokaká, popišá, zgrcá.Aj keď nespal celé noci a boli sme hore každé 2 hodiny celý mesiac.A zároveň tak sme uvažovali, že určite chceme dieťa učiť k prírode a zodpovednosti.Nech má vzťah k zvieratám a nech sa u neho buduje empatia.
Tak v 40tke to ja už ani náhodou 😂😂 do 40tky som chcela mať už väčšie dieťa.Chodilo by do škôlky a muž by mal 50.Toto ja veľmi neuznávam a z domu viem, že taký vekový rozdiel nie je dobrý.Najmladší sa narodil keď rodičia boli starší.
Doba by bola v pohode len tá stabilita práce a diskriminácia mamičiek ma odrádza.Človek je neustále v strese.Dieťa samo o sebe by som nevychovávala na tabletoch len človek by sa chcel deťom aj venovať.V tom je táto doba zlá, že prednejšia je práca nie kariéra, ale živobytie.
No veď čo.Keď nebudeme mať tak nebudeme.Človeku nechýba to čo nepozná aspoň u mňa to tak je :D Keď dieťa bude tak nám obohatí život a keď nie tak bude tak isto dobrý ako je aj teraz
@ptmt1011 Ja tak do 30 by som chcela.Neviem či emocionálne sa niečo zmení, ale ja by som chcela byť mladá mama a samozrejme aj babka možno raz a hlavne nechcem vyzerať ako babka 20 ročného ,,dieťaťa,, a muž ako deduško.Preto som si dala hranicu rok/dva a ak to na mňa nepríde tak to nebudem riešiť, ale čakať nechcem ak nebudem musieť.Ani by som nečakala, ale tak teraz musíme takže ten rok/dva máme čas no a samozrejme nevieme čo bude o rok, dva.Posúvame to hlavne kvôli situácií.Keby nebolo čo riešiť tak by som to ani neriešila.Bolo by bolo.Nebol by dôvod čakať a či by sa podarilo tak to už neviem, ale neriešila by som to nejak.Niekedy dieťa neprichádza a príde v správny čas.A keby sa nezadarilo do 35 tak už by som asi ani nechcela.Všetko chcem nechať tak plynúť pokiaľ budeme zdraví.Ak by to šlo len cez umelé tak by som to ani neriešila.Jedného dňa vysadím HAK a nech sa deje čo sa má.
Prečo si sa bála rodičov? Študovala si? 🙂
No presne to sa mi nepáči, že rodina je na druhom mieste.
Mám úplne presne tak isto a neviem čo mám robiť 🥺
Tak ber to tak že nie si najhoršia mama ,sú také ktoré decka zanedbávaju horšie a hlavne im robia zle .pre mňa to je nepochopitelne,asi ti netreba nič písať ,všetko čo do dieťa dáš sa to vráti ,ale tebe to asi aj tak bude jedno .
Zmenilo sa niečo za ten čas ?
@ptmt1011 Jasne chapem 🙂.Ja som materinsku lasku mala a otcovsku nie.
Neviem.Ja som male deti mala okolo seba od malicka tak si asi potrebujem oddychnut chvilu od deti.Ale je to skor take, ze sa do toho nechcem dobrovolne pustit.Myslim si, ze by mi velmi pomohlo keby to proste len prislo.
Tiez si hovorim, ze dietatu chcem dat to co som ja nemala.To, ze bude dieta moje mne asi nedojde nikdy v zmysle, ze mi patri alebo tak nejak lebo ja dieta vnimam ako novu samostatnu bytost.
Ja len budem vediet, ze nikoho ineho nema a urcite ho budem lubit.Asi mi ani nejde o to, ze bude moje, ale, ze bude mat niekoho o koho sa bude moct opriet.
Samozrejme mozno sa tak zmenim, ze sa nespoznam.To su len terajsie pocity.Sledujem ako kamaratky tuzia po detoch a ja nic tak ani neviem, ze ci som vhodny adept na matku, ale verim tomu, ze ja potrebujem dieta mat a tak pride laska.U mna to tak nefunguje, ze by som tuzila byt matkou.Skor dobrou matkou dietatu ktore sa na svet nepyta.
Ale tak viem, ze u nas sa nahoda nestane 😂😂 a muz dieta chce takze sa budem musiet odhodlat a dufat, ze ta laska pride a ak by aj nie tak nechcem aby o tom dieta vedelo, ale myslim si, ze nie som taka chladna.Je mi luto deticiek ktore sa trapia len si neviem predstavit v tejto ulohe seba.