Po pôrode som úplne nový človek
Medzi muzmi koluje obava, ze po porode sa im zena zmeni. Podla mna by bolo divne, ak by sa nezmenila. Zmeni sa jej cely zivot. Miesto prace a kolegov je zvreta doma a stara sa o vsetky potreby maleho prntusika. Nosila dieta, porodila ho, stala sa mamou. Novy zivotny status, zodpovednost za dieta.... Meni sa aj okruh priatelov, stari ostavaju, spoznava nove mamicky. Novy zivotny rytmus, vstava a stara sa kedy treba, nie od 8.00-16.00 a padla... A dalo by sa pokracovat.
Ja som nadobudla nove sebavedomie. Vzdy som tuzila po babatku a teraz na materskej mam pocit, ze naplnam svoje zivotne poslanie. Mala som dost nzke sebavedomie a uz manzel mi v tomto ohlade pomohol. Ale odkedy sa nam narodilo dieta, tak citim ze moj zivot ma naozajsny zmysel. Moje telo (take nedokonale) priviedlo na svet dokonaleho zdraveho maleho tvorceka. Vzdy som tuzila schudnut, ale naopak som len priberala. Teraz? Vsetko jem z mierou, dokonca aj sladke 🙂. Zacala som sportovat (aquaaerobik), uplne ma to bavi, najradsej by som sla kazdy den, ale kto by mi dieta postrazil? Kilecka idu zrazu dolu... Niektore veci mozu byt pre niekoho bezne, ale pre mna pred tym neboli. Prosto tuzim byt vo forme pre moje 5mesacne dieta aj koli dalsiemu pripadnemu tehu. Aj pre seba samu, aby som sa dobre citila. Vzdy som vedela, ze najviac zalezi na cloveku samom ako vyzera, ale teraz tomu aj verim. Celkovo sa tak odputavam od riesenia seba samej. Prispevok ukoncim, tym cim som zacala. Jedine negativum vidim v tom, ze sa mi niekedy nechce venovat mm. Takze ti chlapi si to asi nesuskaju nadarmo 😀 .
A zienky, vy ako? Vemi by ma zaujimalo ci ste zazivali tiez taku velku zmenu po porode.
Ja som po dieťati nikdy veľmi netúžila, skôr som mala taký vlažný postoj. Dieťa však mám nie náhodou ani "pošmyknutím", ale proste prišiel správny čas to skúsiť 🙂 A veľmi ma to zmenilo. Rozplývam sa nad všetkými detičkami, to svoje úplne neuveriteľne milujem (však viete ako 🙂
Seba tiež už neriešim, a to by narozdiel od minulosti (a mladosti) už aj bolo čo! Ale už ma tak nedráždi väčší nos, či faldík na bruchu alebo nepresne zastrihnutá ofina.
Všetkým, čo uvažujú, ale nie je správny čas, vrelo dietko odporúčam! Je to úplne iný rozmer vesmíru.
Jeeej, uplne krasne si to vystihla. A to svoje babatko aj ja neuveritelne milujem. Kazdy den sa mojkame 🙂 .
Este upresnim, ze ak mate aj ine alebo prave opacne skusenosti ako ja, tak urcite napiste, velmi ma to zaujima 🙂
@purplelife tak ja patrim do tej opacnej skupiny..zmenila som sa urcite, ale k horsiemu. Bud to bola hormonalna zmena alebo sa mi nastartovala nejaka dlhsie driemajuca neuroza (alebo oboje), no celodenna socialna izolacia a starostlivost o narocne uplakane dvojicky ma psychicky polozila natolko, ze som musela vyhladat odbornu pomoc. Sucastou psychohygieny bol aj moj skorsi navrat do prace..lenze potom sa zacalo obdobie v niektorych smeroch este narocnejsie-kolotoc deti, domacnost, praca..neskutocne ma to vycerpava, treti rok som sa poriadne nevyspala, vleciem sa z jednej choroby do druhej a koniec tomu nevidim. Niekedy sa sama seba pytam, ci som na materstvo a zivot s tym spojeny stavana, a velmi dufam, ze ano..aj ked v najtazsich chvilach si skor myslim pravy opak. MM stoji vo vsetkom pri mne a hovorieva, ze ina by nezvladla ani polovicu z toho, co ja, ale ja mam stale pocit, ze by to mohlo ist aj lepsie 😉
Svoje deti velmi lubim, boli planovane a radostne ocakavane, a maju v mojom zivote prve miesto. No niekde v pozadi mi stale vyskakuje otazka, ci ohladne nich robim veci spravne..a ci to takto staci..zaroven si uvedomujem, ze by som sa v ulohe matky asi mala citit stastnejsie a spokojnejsie, lenze mi to nejak nejde. Neustale sa citim ustvana, bez energie, castokrat som neista a zmatena, mam strach z hluposti-hoci predtym som byvala pravy opak. Lekar tvrdi, ze na vine je sposob prezivania, ktory je raz dany a nic s tym neurobim (fakt ma tym "potesil"), a treba si len na to nove "ja" zvyknut a naucit sa trochu viac relaxovat. No ja mavam pocit, ze zivot ma valcuje a ja neviem, ako to ustojim. Fakt je, ze sa to trosku zlepsuje, ako deti rastu, ale este ma caka dlha cesta, kym sa dam ako-tak do poriadku a zacnem sa vo svojom zivote citit castejsie lepsie ako horsie.
Asi sa to zle cita, mozno som nie vsetko vyjadrila presne. No kto zazil, zrejme pochopi, a kto nie, tomu to ani nezelam..
Mne na podobne stavy pomaha mat cas vyhradne pre seba a mimo domu. Nemam dvojicky, ale verim, ze ak by som ich mala, som na tom podobne. Tehotenstvo som mala vytuzene, 1. Rok som si uzila ako sa patri a po roku som nastupila cela stastna do prace. Fyzicka a psychicka unava velmi oslabuje organizmus, ktory Je nachylny na choroby. Neboj aj tvoje deti vyrastu, u nas to zacalo byt lepsie s nastupom do skolky v troch rokoch. Mala skolku miluje a doslova si ju uziva lebo ma skvele ucitelky a velmi sa im venuju.
Mne manzel navrhol, ze tri dni v tyzdni mam vecer len pre seba- sport, kamosky hocico. Pokial nie som po praci unavena, je sport ta najlepsia vec. Snazim sa plavat, v bazene sa uplne skonsolidujem, utriedim si myslienky, proste som len sama so sebou. Moja rada je, hladaj spolu s muzom (ak ti chce ozaj pomoct) sposob ako mat pravidelne cas iba pre seba, pritom je jedno co budes robit. Idealne mimo domu, lebo doma si ta tie tvoje poklady 🙂 vzdy najdu. Neboj bude lepsie.
@ada274 dakujem. Ja viem, ze hlavny problem je unava, len to zatial nemam velmi ako riesit..manzel robi, co moze, no obaja pracujeme, a tiez ma svoju cast domacich povinnosti, takze je na tom dost podobne 😉 (len je asi trosku odolnejsi, nastastie). Uz chodim cvicit, raz az 2x do tyzdna posledne dva mesiace, a prospieva mi to (ale tiez az po deviatej vecer, inak nehrozi🙂). A celkovo sa situacia zlepsuje, ako deti rastu. Su uz samostatnejsie, lepsie komunikuju, vela veci je jednoduchsich nez pri babatkach. Ale ozaj sa velmi tesim na chvilu, ked si raz poviem, ze veci su tak, ako maju byt, a ja sa konecne citim "vo svojej kozi" 🙂
@klincek pametam si ze az do troch rokov malej som bola uzkostna z toho ci robim veci dobre a neustale som riesila ake chyby som urobila a ake stopy to necha na mojom dietati 😀. Teraz viem, ze vsetci robime ako najlepsie vieme, nikto nas to neucil, navyse mame zauzivane a ziskane urcite stereotypy z rodiny s kt. Bojujeme. Tiez si pametam ako ma vedela dostat do zlej nalady kazda zla sprava v televizii, priam som prezivala depresiu z hladu v Afrike, smrti novorodenca v osade a podobne. Budem sa opakovat, ale fakt verim, ze cas venovany sebe je velmi dolezity. A este jednu vec som pochopila, ze treba doverovat aj nasim detom. Aj ked su malicke, su velki bojovnici a s mnohokrat si vedia s roznymi vyzvami kt. Celia poradit lepsie ako my rodicia. Ja som mala napr. Obrovsky strach ako to bude so skolkou, no a nasa dcera isla do toho takym nadsenim az som nechapala. Sice neskor ked pochopila, ze to je nadlhsie prislo tazsie obdobie cca na mesiac, ale teraz je v skolke ako doma. My zeny mame sklony vsetko vidiet komplikovanejsie nez to je, je to dane biologicky, povahou a aj tym, ze sme citlivejsie ako muzi. A samozrejme je to tazsie aj tym, ze pre deti do troch rokov sme stred vesmiru, v podstate nie je cas na oddych. Ked si pomyslim kolko casu, energie a lasky do dietata investujem, lahsie odpustam sama sebe aj pripadne chyby. Drzim palce.
@ada274 velmi vystizne si to napisala, dnes existuje tolko teorii o vychove deti, cloveka tolko veci ovplyvnuje... potom hned zacne rozmyslat, ci robi toto dobre, alebo zle (nechat vyplakat/nenechat, atd). Ale vsak dieta nebude zit v dokonalom svete a kazdy predsa robi chyby. Prosto sa ide dalej. Najdolezitejsie je, aby sa ten maly cloviecik citil lubeny. Vela objati, pusiniek, usmevov, ale ked prave nevladzem, tak nie. Nie som za to zla matka. A urcite suhlasim aj s tym, ze sa treba priebezne vyvetrat, zmenit prostredie, ist si zacvicit... Inak je to ponorka.
krásne si to napísala a úplne s tebou súhlasím 🙂 ja deti ešte nemám ale už teraz viem že s príchodom dieťaťa sa všetko mení 🙂 aj tí naši oteckovia nezostanú bez menších zmien 🙂