Strata chuti do života na materskej
Zajtra má dieťa narodeninovú oslavu. Manžel bude dnes celý deň preč, keď sa večer vráti, samozrejme pomôže. Vždy sa zapája, ale má aj iné povinnosti.
Čaká ma upratovanie, chystanie jedla, výzdoby, starostlivosť o deti… a niekde medzi tým by som si mala ešte umyť vlasy, aby som aspoň trochu vyzerala normálne. Toto mi príde tiež ako sarkazmus, pred deťmi som bola ozaj pekná, štíhla, upravená žena. Teraz som vďačná za "vyzerať normálne".
Príprava osláv mi kedysi robila veľkú radosť. Narodeniny dieťaťa boli pre mňa príjemnou, radostnou udalosťou. Dnes však necítim nič z toho. Len odpor a nechuť. Nechce sa mi. Najradšej by som si ľahla a nerobila vôbec nič.
A nie je to len o tejto oslave. Rovnako to cítim dlhodobo pri všetkom. Pri zdobení domu na Vianoce, pri stromčeku. Veci, ktoré mi kedysi dávali radosť, dnes vnímam len ako povinnosť. Že zase niekto niečo chce, že zase niečo treba... Ja tú oslavu nachystám tak či tak, ale nechápem, kde sa vytratila moja radosť z bežného života. Deti sú malé (2 a 4 roky), pri príprave sa mi trochu prehrajú, ale aj tak niečo vylejú, pohádajú sa, poplačú. Nebude to žiadna príprava oslavy v kľude ale všetko narýchlo. Som na materskej s druhým dieťaťom, medzi deťmi je malý vekový rozdiel, mladší je náročné dieťa, citlivý a mám pocit, že pri tých deťoch všetko robíme len provizórne, aby bolo, aby sme prežili. Nie je čas na radosť, oddych, kľud. Môj mozog už nemá kapacitu myslieť na všetky tie povinnosti, nemá čas vypnúť. Cítim sa preťažená psychicky.
Nechcem takto žiť. Chcem sa tešiť z bežného života.
A povedzte mi prosím, je toto normálny život pri malých deťoch? Bude lepšie, keď budú trochu väčšie? Pomôže, keď pôjdu obaja do škôlky a ja nájdem trochu Kludu a priestoru aj pre seba? Alebo si mám dať facku a vydržať? Lebo reálne, my sme šťastní, deti sú zdravé, nemáme finančné problémy a aj tak sa neteším.
Mna chytali depky, v tomto čase som sa už sebarealizovala a vratila do prace, muž siel na matersku a rodičovskú. A vieš čo, vôbec toho nelutujem, mna nikdy nebavili ihriska a nudná doma rutina. Akože sem tam vidim nejakú mamičku, že aha babatko zlate, aj by som tie casy vratila spat a potom sa otrasiem, že vlastne ani nie, teraz mi je lepsie… deti majú teraz 5 a 7 a už sa s nimi dá fungovat, lebo doteraz to bol masaker (pre pochopenie, ja som mala naozaj narocne deti, ktoré prvý polrok prerevali, po kolikach sme presli hneď na zuby, synovi narastol prvý zub v 3. Mesiaci, od ktorého mal už len jeden spanok cez deň, v roku už ziaden denný, čiže cez deň som si nemohla na 5 minut oddychnut a upratovat som mohla tak o 23tej, keď deti mali dobrý deň a zaspali - nespavci, riešené aj s psychologom, že majú proste nízku potrebu spanku). Ale mne aj muž veľa pomaha s domácimi prácami, aj s vodenim na krúžky, ja som skôr ten organizačný typ, čo vybavuje, zariaďuje úplne všetko aj mimo našej rodiny… síce narocne je detom sa venovat po praci, lebo sa so starším treba ucit aj hodinu denne (hlavne to prehovaranie zaberie najviac casu), ale je to oveľa lepsie ako materska.
som rada za tuto diskysiu.. nasla som sa. pre autorku: vyhladaj pomoc. lekar rozsirene odbery endojrinolig. sama velmi jasne vidis tu casovu os verzus lueky verzys hormony nie? zvaz aj psyvhologa. prip opatrovatelku.
my se sa na rok lrestahovali do zahranicia. deti 5r a 2r obe su so mnou doma. aj skrz financie skolja je tu draha aj skrz to se mladsiu straumatizivali prve dve hod v skolke.. nemam tu rodinu ani pritelov. mladsia,v noci este stale nic moc spi. a opatrovatelku neviem najat ani za svet pouzo
pouzitelnu. snad sa mi to tu ustat tohodalsieho polroka v zdravi fyzickom psychickom mentalnom. najviac ma vycerpavaju ich hadky
@anonym_autor myslim, ze je to o postoji.
Zvolni. Skutocne, odbremen svoju mysel v tom, ze nieco musis. To je vsetko. Musis na to prist sama🙂
Drzim ti palce
@anonym_autor asi si daj facku.Mozes byť rada že máš rodinu že máš deti že máš nieco tak hrejive ako je rodina