Ubíja ma život na materskej
Doma som 3.5 roka. Starsi chodi do skolky od septembra a mladsi ma 1.5 roka cize este rok a pol doma 😒 zivot na materskej ma strasne ubija. Liecim sa aj na depresiu ale ta je uz celkom pod kontrolou no nic sa nezmenilo natom ako ma nebavi byt na materskej. Vzdy som si myslela aka budem stastna ze mozem takto dlho doma. Nemat starosti so skolou s pracou. A rodicovstvo a materstvo je pre mna velmi tazke. No ako hovori moj muz uz je neskoro teraz. A ja viem ze s tym nic neurobim no nici ma to. Od marca sa mi naskytla ponuka robit nejake veci z domu a chcela som ze ak by to vychadzalo financne tak ked maly bude mat 2 roky tak ho dat do skolky a venovat sa praci. O tom moj manzel nechce ani pocut ze to v ziadnom pripade a ze chcem maleho odlozit do skolky a presunut vychovu na ucitelky. Ale ze to my ho musime vychovat. A ze ked ho dam na 2roky do skolky tak ze nam budu skakat v patnastich po hlave. Lebo kto sa tak rychlo zbavi deti tak potom su arogantnejsie a same taketo debilne argumenty. Ja som mu vravela ze uz to nezvladam a nedavam a ze ja potrebujem uz pracovat. Tak ze ja stale len o tom pracovat pracovat ale ze sa treba starat o deti. Len to pisem a zas som nestastna vobec ma v tomto nechape
Tak len chcem napisat info co nove. Manzel pristupil nato ze pojde do skolky. Takze v septembri nastupuje. Uz sa tak tesim 🙂 nejak sme sa uz o tom nebavili az teraz som to nadhodila ze chcem teda ho dat os septembra atd atd a suhlasil. Mozno si to len potreboval nechat prejst hlavou
Nehnevaj sa ale tvoj muž hovorí hlúposti. Dcéru som dala do jaslí v 1,5 roku, lebo sa mi naskytla pracovná príležitosť. Dcéra si do 2 týždňov zvykla, tie pani učiteľky v jasliach boli úžasné a boli veľmi empaticke a ako druhé mamy pre tie malé detičky. Vďaka jasliam sa naučila samostatnosti a do škôlky išla pripravená, zvyknutá na kolektív. S druhým synom som bola doma do 3 rokov a veru nebyť Covidu a zatvorených zariadení, tiež by som ho v 2 rokoch už dala, lebo som videla že by mu kolektív prospel. Myslím že takéto rozhodnutie sa nemôže robiť štýlom že nesúhlasím, zostaneš doma. Podľa mňa to treba skúsiť, a jasné že ak by si dieťa nezvykli a celý deň by plakalo tak asi nie je pripravené a vrátiš sa na rodičovskú ale ak by to tebe pomohlo psychicky a aj to že sa tvoj deň nebude točiť len okolo detí, určite by som to manželovi vysvetlila ako sa cítiš. Pre dieťa tiež nie je dobre keď je mama smutná, depresívna, nič ju nebaví, potom aj viac podráždená. Aj ty si dôležitá a tvoje pocity a potreby, nielen potreby tvojho muža s dieťaťa.