Úzkosť z materskej
Ahojte začínam sa obávať svojho nástupu na materskú. Prosim nechápte ma zle bábätko je plánované zatiaľ je všetko v poriadku a veľmi na maličké tešíme.
Ale vždy som bola typ čo nad všetkým zbytočne premýšľa robi si v hlave scenáre a rôzne situácie.
Co má desí ze momentalne som pracovne v kontakte s vela ľuďmi v podstate od rana do večera fungujem v spoločnosti veľa ľudí. A zrazu ked si predstavím ze jeden deň pridem do práce odovzdám svoje veci a niekoľko rokov ma tam nikto neuvidí...rodinu mam malú ..kamarátky rovnako pracovne vyťažené vsetky bezdetné.. zrazu si začínam uvedomovať ze sa mi stratí taka bežná realita.. tazko sa zoznamujem s novými ľuďmi napr s inou mamou na materskej..v robote fungujem medzi ludmi bez problémov ale kontakt s novou osobou to len tak nehrozí...mali ste to tak podobne? Su to len hormóny? Keď si predstavím že to po com som túžila tolko rokov a zrazu to pride a ako to zvládnem a ze budem zodpovedná za iny život...nemam v okoli ani nikoho kto ma deti ani kto si tym teraz prechádza..
Mám momentálne v sebe tolko protichodnych pocitov..tesim sa.bojim sa ...mam výčitky za to ze mam takéto myslienky mam strach sa s tym zdoverit blizkej osobe ze ma odsúdia ze si nevážim toto stastie .
Ake boli vaše pocity par dní pred nástupom na materskú? Resp pocas čakania na pôrod?
Ja som to mala presne takto isto. Teraz ked som citala Váš prispevok: ako by niekto pisal o mne 😂. Po narodení babätka som prvé mesiace ani nestihala vnímat ako rýchlo bežali dni. Neskôr boli dni resp.obdobia, ked mi chybali ludia, spolocnosť a tak, ale to dieťa bolo pre mna viac, tak som to dajak prekonala. Napriek mojej introvernosti, som spoznala mnoho mamičiek, s niektorymi som dodnes dobra kamoska. Nebojte sa nicoho. Su to normalne pocity pred pred materstvom. Drzim Vam palce.
Mamičky s kočíkmi sú ako psíčkari 🙂 Fak, bežne sa prihovoria, toho sa neboj. 🙂
No tak ja ta asi nepoteším. Ja som bola manažérkou pred prvou materskou... Každú chvíľu mi zvonil mobil. Maily, prezentácie, cestovanie, práca s ľuďmi, problemi riešiť.. Kreatívna tvorba a podobne... A zrazu boom. Nikoho som nepoznala. Prešli sme do nového domu a nového miesta... Takže ja s babom a 4 steny.. A pes... Ale rodicia mi veľa pomáhali...
Poviem ti je to strasne na psychiku... Ja som, ale taky typ. Pre mňa iba upratovanie a varenie a plienky a pranie a rozprávanie sa na úrovni kravička robí mu... Asi 2 roky... To bolo na psychiatriu... A to nebol covid ešte vtedy... 😆😆.
Ale poviem ti, je veľmi dôležité ako to v tebe ako materstvo príde... Ako sa zharmonizuji hormóny... Ja nenavidim stereotyp... Ja som bola psychicky totálne na dne...
Akoze neber to teraz tak, že nemilujem svoje deti, to bezvýhradne ano. Aj sa im venujem aj všetko.. Aj domácnosť je ôk. Len to ze som riešila akoze,, iba primitívne veci '' medzi 4 stenami... A to mame dom a záhradu... To bolo strašne.... Ale vydržala som 3 roky...
Potom som sla robiť a po roku som nečakane otehotnela a mam ročne dievčatko a poviem ti, teraz to zvládam. Lepšie... Ale to druhe babo uz je o niečom inom. Nemáš taky strach, neries každý odchýlku a viacej si to babo užívaš.
Takže v skratke, záleží ako prijimes materstvo po pôrode a ako sa ti vyrovnajú hormóny. Co ti viem odporučiť je, neboj sa s babom cestovať, chodiť vonku, na dovolenky, k rodine, na výlety, musíš vymýšľať rôzne plány aspoň 2 dni do týždňa, lebo potom to naozaj sklzne do toho stereotypu. No ak ti to bábätko dovolí, lebo napríklad moje druhé, odmieta kočík, odmieta jazdu autom, všade plakala a plače do teraz. 😆
Držím palce a hlavne nestresuj. Zvládneš to
oddýchneš si od toho zhonu, zamestnania atď...
Ahoj. V prvom rade sa daj do pohody. Skus si vymedzit kratkodobe ciele. Vsetko nechaj plynut pomaly a zvolna. Chce to cas. Uzivaj si hlavne tehotenstvo a nasledne babo. Uvidis ake to bude s babom a podla toho si stanov priority.