Ako prijať psychickú poruchu u dieťaťa?
Ahojte,
synovi (8,5 r.) bola nedávno diagnostikovaná Zmiešaná porucha správania a emócií, on absolútne nevie zvládať veľké emócie, hnev ho totálne prevalcuje, začína byť agresívny, hovorí o tom, ako chce zomrieť apod. Tie záchvaty hnevu sú chvíľami naozaj šialené. V škole sa dokázal ovládať, ale ak mal ťažší deň, tak doma potom vybuchne ako sopka a chŕli lávu na všetky strany. Som na neho sama, jeho otec na výchove neparticipuje, niekedy s ním (a jeho mladšou sestrou trávi čas), ale absolútne nerešpektuje, že syn je jednoducho iný. Pravidelne sa mi od neho vráti vyhrotený, nezregulovaný. Syn má otca rád, preto na neho nikdy nič zlé, ani nehovorím, ale od psychologičky je potvrdené, že celá porucha sa rozbehla v čase, keď jeho otec od nás odišiel a dlhodobo sa o neho ani nezaujímal. Ja som to všetko samozrejme ex povedala, ale on to proste neberie na vedomie. Nemám v ňom oporu, ani sa nedá na neho spoľahnúť ohľadom detí (o platení výživného ani nehovorím). Moji rodičia mi pomáhajú, ale takisto si neuvedomujú, že syn je proste náročné a iné dieťa (a viac než robia od nich ani nemôžem chcieť, lebo je to hlavne moje dieťa). Ja mám mentálne náročnú prácu, do toho druhé dieťa, ktoré mám pocit, že je neustále na druhej koľaji, lebo syn ma neustále potrebuje.
Dlhšie som jeho správanie (aj s psychologičkou) pripisovala možnému ADHD, prípadne emočnej nezrelosti, absolvoval aj terapiu hrou, ale nič nepomáhalo, nakoniec sme boli na diagnostike v inom meste. Tam som sa dozvedela presnú diagnózu, za posledný mesiac som volala snáď každému terapeutovi EMDR (terapia na spracovanie traumy v detstve), nakoniec nás zobrala Mgr. Dejová v ZA, ale dochádzať tam bude náročné a neviem ani či to utiahnem finančne, či to vôbec môj zamestnávateľ pochopí, ale syn musí spracovať traumy z detstva - hlavne odchod otca. Už teraz mi však psychologičky vraveli, že toto bude dlhý proces, kým sa mu duša aj hlava uzdravia a vlastne ani neviem, či vôbec.
Momentálne syn chodí do denného tábora a vlastne už ani nechodí, lebo tam vôbec nevedia pracovať s deťmi a vracal sa odtiaľ tak vyhrotený, že doma sa nedali tie jeho záchvaty zvládnuť. Celú noc som nespala a mám úzkosti, ako toto celé dáme a či vôbec. Neviem to prijať, že práve moje dieťa je takéto, pričom som sa naozaj snažila spraviť vždy najlepšie ako som vedela. O tom, že ja vlastne ani nemám osobný život, lebo sa točím v kruhu povinností, ani nehovorím. Som maximálne vyčerpaná a fakt nevládzem všetko ťahať sama, pričom dobre viem, že inak to ani najbližšie roky nebude.
Ako ste dokázali prijať, že Vaše dieťa je iné a zmieriť sa s tým? Ďakujem za odpovede!
@klementinka58 Vravela som aj psychologičke, aj psychiatričke o tom, že to môže ísť o genetickú vec zo strany otca, ale nikto sa tým vlastne ani nezaoberal, povedali mi, že uvidíme po terapii EMDR, zatiaľ všetci trvajú na diagnóze, ako som napísala hore v príspevku. Filiálku sme nemali, bola terapia hrou (ale bez výsledku), u pedopsychiatra sme boli, ale okrem liekov na utlmenie, mi pomôcť nevedela a časovo na iné nemá priestor, nakoľko denne vybavuje až 50 detských pacientov.
filialka je terapia hrou, kde ty vedies dieta...neviem sice odkial si ale skus v Ruzomberku je skvely pedopsychiater Mudr. Nad a jeho manzelka robi tieto terapie. Ak sa jedna o genetiku tak naozaj by som posluchla odporucanie odbornikov, suhlasila aj s liekmi na tlmenie aby to ozaj neprerastlo do nejakych velkych poruch spravania. Vyssie spomenuty pedopsychiater je skvely, nedava lieky kazdemu automaticky, rozprava sa s dietatom aj rodicom velmu prosocialny pristup. A chodia k nemu z celeho slovenska, tiez asi bude mat dlhsiu cakaciu dobu. Ja som si robila skolenie na filialnu terapiu u jeho manzelky a ku nej chodili na terapie aj tazsie pripady. Lebo s takym pristupom ako mas aktualne za 3 roky bude dieta na liekoch tak ci tak pripadne v sanatoriu...Lieky na utlmenie sa davaju nizsie davky aby dieta to neovplyvnovalo v beznom zivote, inak chudak dieta samo so sebou si nevie rady
Mas nejaku narocnu pracu? Trochu mimo temy, ale podla mna najlepsie, co mozes pre neho spravit, je dat seba do pohody. Najst si nejaku pracu, kde nevadi sa trochu flakat, ked mas uz viac roboty nez ostatni s dietatom. Na mojich detoch vidim, ako ich spravanie zavisi dost na mojom psychickom rozpolozeni (a v casoch, ked nestiham jest to rozpolozenie nie je najlepsie). Tak pozor, neurob z toho taky zacarovany kruh. Drzim palce...
@bluka2 Ja som sama s deťmi, s jedným s poruchou, s druhým často chorým, bez reálneho supportu, kedy od septembra budem každý týždeň cestovať hodinu do Žiliny na terapie so synom. Prácu mám náročnú, ale zatiaľ mi to zamestnávateľ všetko toleruje, neviem si predstaviť, kto dobrovoľne zamestná človeka ako som ja, ktorý pravidelne vypadáva. A okrem toho všetkého riešiť aj novú prácu, to fakt momentálne nedám. Ďakujem za radu.
@klementika58 Ružomberok mám ešte ďalej ako Žilinu, ja radšej počkám na ten termín u psychiatričky v našom meste, lebo ja nemám toľko peňazí na naftu, ani vypadávať z práce tak často nemôžem. Filiálku som v našom okrese možnosť nemala, skúsila som terapiu hrou. Určite to chcem riešiť, aj sa snažím, ale každou tvojou správou mám fakt pocit, že som vo väčšej prdeli, než som pôvodne tento príspevok písala. Každopádne ďakujem za rady, aj čas.
ahoj napis mi
Skusenosti nemam, chcem ta len podporit, musi to byt extremne narocne. Si SKVELA mamka, robis pre deti, co je v tvojich silach. Mrzi ma, ze nemas vacsiu podporu a tvoja rodina nespolupracuje. Je mi luto co tvoj syn zazil, vysporiadava sa s tym ako vie, a to, ze mava to vyhrotene spravanie doma len potvrdzuje, ze sa pri tebe citi v bezpeci a pochopeny, neboji sa ta a moze uvolnit svoje emocie, lebo to v tej chvili potrebuje. My rodicia sme tu preto, aby sme detom vzdy pomahali a chranili ich, si pre neho nesmierne dolezita, tvoj ex jeho stav nechce/nevie pochopit. Drzim silno palce, nech prekonate toto narocne obdobie, naozaj potrebuje odbornikov, a nech sa tvoja snaha coskoro prejavi a syncekovi, ako aj tebe, sa ulavi 🍀❤️