Ako zvládnuť strach 2-ročného dieťaťa z odberu krvi?
Ahojte, prišla som si pre rady, skúsenosti. Môj 2,5 ročný syn mal za prvý rok života viac odberov ako ja za celý zivot. Po roku mal odbery cca raz 3 mesiace, avšak kontrolné odbery budú aj naďalej pokračovať.
Myslela som, že ako bude rásť, bude to lepšie ale nie je.
Bojuje, plače a dostáva sa do strašného amoku. Pri odbere sme vždy ja a 3 sestričky aby sme ho udržali. Boji sa veľmi doktorov, aj keď mu doma vysvetľujem, keď ideme na kontrolu, že už ho nebudú pichat, nemusí sa báť, budem pri nom. Povie mi, že bude statočný a nebude plakať ale ako náhle uvidí prostredie, sme tam kde vždy.
Aj na preventívkach nebude spolupracovať. Vždy ho odmeriam a odvážim doma. Na doktorka keď sa hráme tak popočúva mňa aj seba, skontroluje hrdlo, teplotu ale len doma. Do praxe sa nám to nedarí preniesť.
Prosim Vás, mate niekto skúsenosti ci je vôbec možné dostať sa do štádia spolupráce? Odbery rozumiem, že ma strach z ihly ale keď ideme naozaj len na kontrolu kde je všetko bezbolestne. Ako náhle sme mimo ordinácie, prepne sa späť a je to veselé a štastne dieťa. Doktorom a sestrickam sa začne zdravit, rozprávať, ale nemôžu ísť k nemu. Ďakujem.
A čudujes sa mu? Ja som dospela a vždy po príchode do čakárne zblednem, je mi zle a odpadnem :D keď ma to dieťa viac vyšetrení jak ty za celý život za sebou, tak sa čudujes že sa boji?
V prvom rade si potrebuješ uvedomiť, že dieťa má plné právo takto sa správať, má x negatívnych zážitkov a nie je sa čo čudovať a už vôbec nie hnevať na neho. V druhom rade potrebuješ pracovať na jeho dôvere k tebe, bohužiaľ, v očiach dieťaťa si ty tá, ktorá "dopustila" to, čo sa mu dialo. ( On nechápe , že to bolo v jeho najlepšom záujme, nerozumie nutnosti toho, čo sa mu dialo)Čiže jeho dôvera v teba, v to, že ho ochranis, je narušená. Preto nefunguje vysvetľovanie ani nič. Dá sa na tom pracovať, ale potrebuješ nájsť doktora, ktorý bude ochotný pristúpiť na to, že napríklad prídete k nemu a to, čo sa bude diať, bude mať v réžii tvoje dieťa, čiže doktor bude rešpektovať jeho "nie" a nebude robiť nič, čo dieťa odmietne. Veľmi pomalými krokmi sa tak vieš dopracovať k tomu, že dieťa sa prestane cítiť bezmocné a začne spolupracovať. Ak si tú traumu nespracuje, môže sa stať, že sa to s ním povlecie celý život. Ja som si to bohužiaľ odskúšala sama na sebe, mám panický strach zo zubára, pretože keď som mala 5 rokov, držali ma násilne v kresle, a zubár mi vrtal zub, v tých časoch samozrejme bez umrtvenia. A aj keď dnes už si nechám zuby ošetriť, dlho som hľadala zubára, ktorý bol ochotný mi pomôcť s mojou traumou.
V prvom rade si potrebuješ uvedomiť, že dieťa má plné právo takto sa správať, má x negatívnych zážitkov a nie je sa čo čudovať a už vôbec nie hnevať na neho. V druhom rade potrebuješ pracovať na jeho dôvere k tebe, bohužiaľ, v očiach dieťaťa si ty tá, ktorá "dopustila" to, čo sa mu dialo. ( On nechápe , že to bolo v jeho najlepšom záujme, nerozumie nutnosti toho, čo sa mu dialo)Čiže jeho dôvera v teba, v to, že ho ochranis, je narušená. Preto nefunguje vysvetľovanie ani nič. Dá sa na tom pracovať, ale potrebuješ nájsť doktora, ktorý bude ochotný pristúpiť na to, že napríklad prídete k nemu a to, čo sa bude diať, bude mať v réžii tvoje dieťa, čiže doktor bude rešpektovať jeho "nie" a nebude robiť nič, čo dieťa odmietne. Veľmi pomalými krokmi sa tak vieš dopracovať k tomu, že dieťa sa prestane cítiť bezmocné a začne spolupracovať. Ak si tú traumu nespracuje, môže sa stať, že sa to s ním povlecie celý život. Ja som si to bohužiaľ odskúšala sama na sebe, mám panický strach zo zubára, pretože keď som mala 5 rokov, držali ma násilne v kresle, a zubár mi vrtal zub, v tých časoch samozrejme bez umrtvenia. A aj keď dnes už si nechám zuby ošetriť, dlho som hľadala zubára, ktorý bol ochotný mi pomôcť s mojou traumou.
@stellariaaquatica ďakujem za prínosný komentár.... A nie nečudujem sa mu, nikde som nenapísala, že sa mu čudujem, len sa snažím nájsť rady od iných matiek, ktoré majú obdobný problém ako pomôcť svojmu dieťaťu.
Hľadam niečo podobné ako napísala @akvi.... Ďakujem vám za skúsenosť a radu.
Moja dcérka má čerstvo 4 roky a tiež pozorujem, že čím viac veciam rozumie, tým väčší problém u dr máme. U pediatra (očkovanie, krv na CRP) funguje ako tak odmena po úkone. Oni majú takú látkovú sliepočku s cukríkmi a hneď po pichnutí, ešte cez slzy sa na ňu pýta. Ale úplne k spolupráci sme sa zatiaľ nedostali.
Úplnú traumu má ale zo zubára, momentálne máme za sebou 3 neúspešné ošetrenia. Tu som už rozhodnutá ísť do asi najdrahšej ambulancie v meste, kde ošetrujú aj auti deti, tak snáď spolu prelomíme tú traumu (po úraze odumrel zúbok, musel ísť von a dcérka sa vždy desí toho, že jej idú trhať ďalši 😒). Podľa recenzií idú na deti pomaličky, všetko ukážu a tak.
Držím veľmi palce synčekovi, nech už vída doktorov čo najmenej 🍀.
Ja by som vyskúšala mu dať nejakú hračku ktorú si bude brávať ken k doktorovi že ochráni všetko bude v poriadku aby sa s tým vedel tak ľahšie zmieriť