Ako nájsť radosť po vyrastení detí?
Rada by som sa vam zverila s problemom, ktory mozno pre niekoho problemom nie je, no ja sa tym ale velmi trapim.
Mam dve deti, dceru 20 a syna 14. Dcera studuje a zije si uz viac menej svoj zivot, syn je este taky detsky a travim s nim vela casu, ale viem, ze to uz dlho trvat nebude. A prave z toho mam velky strach. Poslednych 20 rokov som na 100 percent venovala len a len rodine. Mam s detmi blizky vztah, super manzela s ktorym si velmi rozumiem a napriek tomu som casto smutna a mam velky strach z buducnosti. Neviem si ani len prestavit svoj zivot bez kazdonennych rodinnych aktivit, rodinnych vikendovach vyletov a rodinnych dovoleniek. To je to, ze coho som vyzdy cerpala najväcsiu energiu a radost. Jasne, mozem toto vsetko robit aj len s manzelom, a je to fajn, ale deti mi strasne chybaju a budu chybat este viac ked uz aj syn vyrastie nebude chciet vsade chodit s nami.
Viem, ze ich musim nechat ist zit svoj zivot, ale ja mam pocit, ze tym moj zivot konci. Asi si myslite, ze nie som normalna, nemam ine hobby v zivote ako svoje deti. Mam - ale viem, ze nic mi nedava taku radost ako oni. Mozem sa stretnut s kamoskami, ist sama do kina, alebo do mesta, na prechadzku - ale to ma fakt netesi. Mne je jasne, ze takto prezit zvysok zivota sa neda, ale ja momentalne nevidim vychodisko. Strasne casto sa prichytim pri myslienke, ze preco sme nemali este tretie dieta...
Prosim neodsudzujte ma, ja si viem racionalne vysvetlit, ze to ako to citim, nie je okay. A napriek tomu tieto pocity mam. Ma s tym niekto osobnu skusenost? Ako ste si preorganizovali zivot po tom ako deti vyrastli? Nasli ste este nejaku radost v niecom? Ma vas zivot zmysel? Alebo len sedite doma a cakate kedy deti zavolaju a pridu vas navstivit?
Dajte rady.
Ked pridu vnucence, mozes sa realizovat ... Same prispevky, kde sa stazuju zeny, ze im rodina malo pomaha s detmi ...
plne Vás chápem, aj mne je smutno bez detí, už sú obidvaja samostatní, ale teším sa z nich, ako sa im darí a teším sa, že sú úspešní a spokojní. Znova mám čas sa venovať sebe a manželovi, vo dvojici, presne tak ako sme spolu začínali. Taký je život.
To ci opisujes ma nazov syndrom prazdneho hniezda, trpi nim vele matiek dospelych deti. Preto je dolezite uz pocas ich detstva mysliet na seba ako cloveka a starat sa aj o naplnenie svojich potrieb a tuzob, neupozadit ich v naivnej predstave, ze by to bolo sebecke a povinnostou matky je obetovat seba a svoj zivot pre deti a pre rodinu. Mas najvyssi cas zacat svoje dni vyplnat niecim, co by ta bavilo, co by ti prinieslo radost, co by ti dalo zmysel aj v buducnosti. Je cas zacat sa venovat svojim konickom, sebe ako osobe. A zacat travit viac casu bez deti, bud sama, s kamaratkami a samozrejme aj vo dvojici s manzelom. Objavit zivot, ktory bnudete zit vy dvaja spolu.
Treba cely zivot mysliet na to, ze jedneho dna dame detom "pusu na celo" a pustime ich z rodneho hniezda. Ano, deti su super dolezite v zivote matky, ale narodenim deti matka neprestava byt clovekom so svojimi tuzbami, potrebami. Treba ich naplnat.
taky je zivot. deti nie su tvoj majetok. mne odislo dieta v 16, daleko, nie na internat do vedlajsieho okresneho mesta. a ine deti nemame. ano, je mi smutno, uz som si aj poplakala, ale ide sa dalej. nachadzam si radosti v malickostiach, nerozmyslam prilis nad tym, ze teraz tu dieta nie je. zili sme tak prve roky, bez dietata a zas takto zijeme. musis si to ty upratat v halve, ine rady na to nie su. mne pomaha mylsienka, ze takych rodicov je vela, nie sme prvi ani posledni.
@anonym_autor Myslím, že ti rozumiem.Mam syna po 20ke . Väčšinu času som sa o neho starala sama.Na jednej strane mu prajem,aby si našiel dobrú a milú partnerku, prajem mu finančnú istotu aj za cenu, že bude vzdialený stovky/tisícky km,ale zároveň sa bojím tej chvíle, keď už nebudeme "my,, ale len "ja,,
Ja to mam podobne. Akurat, moj syn ma 13 a uz teraz nikde so mnou nechodi - po vzore od starsich. O to je to horsie, ze som na nich sama, cize svoj volny cas neviem travit s nikym inym. Ale, ja som zacala chodit cvicit, ucim sa hudobny nastroj a anglictinu. Tam mam spolocenstvo, ktore to kompenzuje. A zlepsila som sa o dost vo vareni. Dobra vecera je asi jediny cas, kedy tie deti su ochotné prist za mnou...
je rozdiel, ked uz dieta nevyhladava vasu spolocnost-co je podla mna v urcitom veku normalne a zdrave a ked uz to dieta doma nie je. lebo prazdna detska je iny level😉
@anonym_autor aj ja som si tym presla (a stale to este "boli", aj ked ma najmladsia 23 rokov). Treba si najst nieco, co ti robi radost a co si nemohla robit, ked boli deti male. Umña je to najma praca, ktorej sa mozem venovat na 100%, potom zasluzeny oddych vo volne dni-idem na plaz, s priatelmi na veceru. Obcas kupim letenku a idem pozriet dcerku do Madridu a zaroveñ tam dam stretko s kamoskou. A dovolenky su samo osebe konecne relax a non stres....
Viem ze to je teraz pre teba tazke, ale zvyknes si, mne pomaha byt s detmi stale v kontakte, aj ked su uz velke, vzdy tu predsa budeme pre nich....
Myslim, ze tie pocity su uplne normalne... mas moznost podla veku este dalsie babatko (my mame 2 rocneho a pomaly 18 rocneho 😂), mozes zvazit pestunsku starostlivost, ked ti na tomto tak velmi zalezi... inak klasika prechodne obdobie syndromu prazdneho hniezda - kamosky, pes, dovolenky, vylety a navrat k partnerskemu zivotu a nielen rodinnemu... .vela manzelstvam to velmi prospeje, ked zacnu zasa chodit von ako par...
@anonym_autor a po treťom dieťati by si nemala takéto pocity? potom štvrté,piate??
Dobrý deň, ja som mala podobné pocity, keď vyrastalo naše prvé dieťa a musela som si to v sebe spracovať. Avšak zobrali sme si psíka z útulku a ten mi presmeroval úplne pohľad na deti a dodal iný typ lásky a začala som sa venovať koníčku, ktorý zbožňujem.
@anonym_autor spoločné koníčky či aktivity s partnerom? Aj o tom je tá kompatibilita. Cestovanie, spoznávanie, kultúra, umenie? Záhrada, chata/chalupa, karavan? Turistika, bicykel/ebajk, príroda? Pes, ideálne útulkáč. Nebyť stále len doma so svojim (dočasným) smútkom.
tak ti poviem - ja keď sa náš pubertiak začal od nás vzďaľovať, dala som si 2 nové tetovania (pôvodne malo byť jedno, ale nevedela som sa rozhodnúť ktoré, tak som dala obidve..), mi ho pripomínali... takým nejakým symbolickým prejavom sa mi podarilo cez to dostať - a aj to mi pomohlo, že všetky moje kamošky mali staršie deti a kamošky si tým prechádzali predo mnou ...
a ešte vieš čo? potom, neskôr, keď už je naozajstný dospelák - už znova viac a ochotnejšie s nami trávi voľný čas ...
No moja mama ma nenechala ani jeden deň v kľude, vkuse ma otravovala hocijakými debilitami . Vlastne aj teraz ja na mňa prilepená. Moje deti o rok idú na intrák, tak sa teším že konečne budem mať slobodnejší život
Ja ešte síce nie som v tej situácií, ale povedala by som, súdiac aj podľa mojich rodičov a svokrovcov, skús na to pozerať tiež ako na dočasnú situáciu... Mojim rodičom bolo tiež ľúto, keď sme už boli všetci z domu preč, ale trvalo to zopár rokov, kedy sme sa akosi "nadýchli" slobody a samostatnosti a keď sme si všetci založili rodiny, zase viac inklinujeme k domovu a rodičom a zase majú naši rodičia domy plné detí, vnúčat. Sú opäť súčasťou rodinných víkendov a všetkého toho pekného 🙂 a z ich rozprávania - je naozaj krásne sa toho obdobia dožiť 🙂
Deti mám menšie v porovnaní s tebou, ale viem, že nastane situácia, keď obe odídu z domu. A možno aj naraz, keďže je medzi nimi rozdiel rok a pol. Tak ti poviem, odkedy sú o čosi samostatnejšie, hľadám si spôsoby realizácie a venujem sa aj vlastnému životu. Podľa mňa nie je uplne ideálne žiť nonstop len pre rodinu a deti, treba myslieť aj na seba. Ja sa veľmi teším na cestovanie, chcem sa učiť jazyky, možno doplniť vzdelanie, pripadne si urobiť ďalšiu vysokú školu. Chcem na sebe pracovať a život si užiť. No u mňa je to aj tým, že malý vekový rozdiel ma naozaj pripútal k domácnosti na dlhé roky a nemám možnosť niekam “odložiť” deti. Rodina daleko, manžel časovo zaneprázdnený a všetko na mojich pleciach. Preto keď príde možnosť, chcem znova cestovať, chodiť na koncerty, do divadiel, zažiť atmosféru veľkých športových podujatí, stretávať sa s kamarátmi bez toho, aby som musela riešiť domácnosť..
@anonym_autor Pozri aj pri deťoch sa venujem svojim koničkom este aj dcera chodi k otcovi...jasne že mi to je luto ale človek musí vediet aj sam fungovat....cvičim varim zdrave jedla, pracujeme na stavbe, na poli, do prace....ked idem na nočnu tak deri plaču a to robim len na polovičný uvazok. Po rozvode zijeme s mužom a detmi u mojej mami ale staviame dom, teraz sme natlaceny tam budeme daleko od seba na jednej strane sa bojim na druhej tešim....ono potom zase pride niečo nove...napr vnučata a budeš dcere pomahať....ja som od mami odišla a po 15 rokoch sa vratila a zase sme spolu 😄 ako nikdy nevieš ako to bude zbytočne si robiš starosti.
Deti rastu neskutocne rychlo,jeden den si clovek dietatko donesie domov a na dalsi je z neho uz dospelak,a clovek neveriacky kruti hlavou,ach ako to rychlo vsetko ubehlo.
My mame 5deti,najstarsi uz o par mesiacov 18r,a tiez ma to prepadne,ako to rychlo uletelo,ani sa nenazdam a vyleti uplne z hniezda a potom postupne kazde dieta,lebo druhe ma 16r,3tie ma 14r,4ta ma uz 10r jedina dcera ale utesujem sa,ze s nami este dlho,predlho zostane nas potom uz jedinacik nas 3r tak aspon ten tu bude s nami dlho,dlho este.Musime sa s tym len zmierit,cas ide rychlo a zastavit ho nevieme,aj ked by sme ho veru chceli a zostat v tej bubline.
@anonym_autor Uplne ti rozumiem, hovoris mi z duse. Mam sice trosku mladsie deti, ale starsie pojde o dva roky na vysku, sniva o zahranici. Mladsie je tiez na strednej, takze o chvilku mi vyletia z hniezda. Neviem sa na to pripravit, ale ze vobec. O detoch som snivala od mojich 10 rokov, takze boli mojim cielom, motivaciou, zmyslom zivota. Su to moji partaci, chodia so mnou na tury, vylety, ale aj do divadla a do opery, proste vsade. Neviem ti poradit, aspon sa tu pripnem, mozno padne nejaka dobra rada.
@anonym_autor no, zrejme si zanedbala vzťah partnerský na úkor vzťahu s deťmi… a pre tie, čo budú tvrdiť že deti sú na prvom mieste, isteze, ale dá sa byt aj dobrá mama, aj dobrá partnerka…
@anonym_autor množstvo z nás sa musí vysporiadat so syndrómom prázdneho hniezda. Nájdi si koníčky, začni sa venovať sebe.