Ako sa brániť proti arogancii a ponižovaniu?
Ahojte, viete sa ohradiť/ozvať, keď sa k vám niekto správa arogantne, ponižujúco atd... aj keď je to napr. nejaká "autorita", napr. na úradoch atd?
Lebo ja mám s tým stále problém, učím sa to. Ale keď aj v okolí skôr mám ľudí, ktorí zostanú ticho a neozvú sa. Tak aj keď čítam o asertivite a tak, dosť ťažko sa mi s tým pracuje, keď neviem, čo je v poriadku a čo nie je.
A potom sa cítim zahanbená, ponížená, malá..
A aké vety používate?
@anonym_autor Je to o energii. Raz ked bol niekto odchovany ako nedolezity taha sa to s nim cely zivot. Akonahle viem ze niekto prekracuje hranice vyhybam sa mu alebo reagujem ignorovanim ale vzdy ma zaskoci nejaka "drza opica".
Áno viem. Ale milo no zároveň rázne.
Ja autority neuznávam len preto lebo je to akože autorita. Správam sa k všetkým slušne bez rozdielu. A ak niekoho vnímam ako "autoritu", tak je to niečím zaslúžené, že si toho človeka fakt skrz niečo výnimočné vážim. A toto som tak mala vždy. Ale áno, mala som vo všeobecnosti problém sa zastať samej seba, ohradiť sa, postaviť hranicu. A to aj napriek tomu, že som v tomto mala skvelú štartovaciu čiaru - vždy ma doma viedli k asertivite. Nemám nejaké vety, ktoré používam, vyplýva to zo situácie. Snažím sa mieriť slová tak, aby boli rázne, ale zároveň slušné. A ak vidím, že nemá zmysel snažiť sa o slušnú asertivitu (sú ľudia, čo nehľadajú dialóg, nesnažia sa pochopiť a komunikovať.. hľadajú skôr len "potravu" pre ich ego), tak vtedy úplne v pohode odchádzam zo situácie. Aj to je riešenie. Nie vždy je ticho slabosť 🙂
@anonym_autor nie vacsinou to neviem resp nepokusam sa o to. Je to ich vizitka nie moja a neverim ze nejaky moj argument a protiutok nieco zmeni a nie sim tu od toho aby som niekoho prevychovavala. Vzdy si len pomyslim ze maju zly den/zly zivot/ robota ich nebavi. Ale ked je niekto protivny neplytvam svoju energiu na to aby som sa snazila byt tiez protivna.
Snažím sa skôr nemíňať energiu na blbcov a proste viem, že niekedy je lepšie nepovedať nič ako sa namáhať, lebo to nikde nevedie. Ale zase ak mi na tom záleží alebo mám proste bojovejšiu náladu nemám problém sa ozvať...
Áno viem. Autorita,žena na úrade a pod je taký istý človek ako ja. A pokiaľ si myslí, že je niečo viac,tak nech si len myslí.
Ja neuznávam žiadne autority. Už dávno ma život naučil, že správanie druhých neovplyvním ale skákať po hlave si nenechám, vždy všetko na svete sa dá vyriešiť slušne. Pre mňa paradoxne ten kto sa nevie správať a ovládať svoje emócie alebo vyjadrovanie je na smiech, nie niekto pri kom by som sa mala báť ozvať.
@anonym_autor áno, naučila som sa to, lebo ja som nízka a útla žena a vždy si ma niekto vyhliadol, aby sa do mňa navážal… oni si ľudia na obrovského chlapa netrúfnu, ale ja som bola vždy prvá na rane… ono, niektorí ľudia sú neskutočne drží… a keď sa nikto neozve, tak si myslia, že sa im všetko prepečie. Väčšinou poviem rázne: čo si to dovolujete, ako sa to so mnou rozprávate, hovorím nahlas, keď ide o situáciu medzi ľuďmi, ale slušne, nech si ta osoba nemyslí, že sa jej bojím. Zvyšok závisí od situácie.
ja na zaciatku nejdem do konfliktu, slušne asertívne odpoviem - a až keď dotyčný ide svoje, som ostrejšia…
neviem, príklad: mali sme psa, ktorého som išla prihlásiť na obecný úrad. nenechala som ho pred úradom, ten ťuťo by išiel s prvým človekom ktorý by sa mu prihovoril. na schodoch ženská na mňa spustila že psy tam nesmú. ja že áno, smú, je na vodítku, má košík a na dverách nie je piktogram že nesmú. a že ako si to predstavujem, veď to je úrad blabla, proste jej nestačilo vysvetlenie že čo nie je zakázané je dovolené… tak ja že ak môže pes do električky, nákupného centra alebo do reštaurácie, nie je dôvod prečo by nemohol na úrad, zvlášť ak to nezakazujú pri vstupe… a odišla som, ešte za mnou niečo vykrikovala ale už mi to bolo jedno. a pani z evidencie bola rada že som s ním prišla, aj ho pomojkala ☺️
Ja skôr zrkadlím, ak je niekto ku mne milý som takisto milá a úctivá no a keď je ku mne arogantný som aj ja 🤷♀️
Ja som si všimla, že sa mi to stáva častejšie pri ženách, tie vedia byť pekné zákeráčky.
Snažim sa byť milá, slušná a úctivá, ale zase si nenechám po hlave skákať. Autoritu neuznávam, všetci sme ludia a keď sa mi niečo nepáci, ozvem sa. Keď niekomu nepomôže milo, idem s humorom (zväčša toto postačuje) potom argumenty a nakoniec razne, ale stále slušne. Ja mám tiez svoj osobný priestor a práva tak isto, ako hocikto iný. A zase kolko dovolíš ako sa k tebe správajú, tak sa aj budú. Tiez som sa to musela naučiť. Prvý krát je to náročné, ale ak raz z teba "vyjde to ohradenie sa" uz to potom pôjde 😉
@anonym_autor aký požičaj, taký vráť 🤷♀️
Aka autorita a ešte na úradoch,všetci sme rovnaké handry pre tento svet a preto sú všetci na rovnakej úrovni
Ano keď sa mi niečo nepáči ,opýtam sa prečo a ako ,nik do mňa už roky neskákal,ale ja som človek z ktorého ide strach ,aj keď sa usmieva ,mne všetko hneď vidno na xichte
Tiež som strašne milá ku každému aj keď sú hnusný ku mňe. Myslím že ich to veľakrát ešte viac vytočí🙂)
Dá sa to učiť. Ja som nikdy nebola nejaká papuľa, som prirodzene tichšia, vždy som bola vedená k tomu byť slušná, ustúpiť. Ale pracujem na sebe a vidím, že asi aj vyžarovanie sa mi zmenilo, lebo málokedy sa mi už stane, že by bol niekto na mňa arogantný. Hlavne si treba uvedomiť, že nikto nemá právo byť na teba sprostý - ani lekár, ani zamestnanec na úrade - oni sú tu pre nás. A často keď sa slušne ohradíš, tak tých ľudí to dosť vykoľají 😀 Naposledy sa mi stalo, že som išla k doktorke, moja mala dovolenku a zastupoval ju kolega. Začal sa so mnou baviť dosť nepríjemne, tak som sa len opýtala, z akého dôvodu sa so mnou baví takýmto spôsobom. Normálne bolo vidno, ako mu niečo kliklo a potom už bol slušný 😀 Nie je ľahké začať, keď to človek nemá v sebe, ale ten pocit, keď sa za seba postavíš, je super.
@anonym_autor áno, viem sa ohradiť a aj šéfovi poviem priamo...aj keď niekedy s úsmevom. Napríklad som u neho zamestnaná 5r , donedávna som nevyužívala ani pn, očr, paragrafy. Mám 2 kolegyne na dôchodku, jednu s deťmi, ktoré sú už na druhom stupni. Ona bola večne doma. Či trebalo čo nie, skoro celé leto, a ja som nikdy nemala problém ju zastúpiť, brala som ohľad aj na staršie kolegyne. A prišiel čas na mňa, kedy som potrebovala 3 dní voľna, lebo ochorela dcéra, zhodou okolností pred vianocami, kedy sme mali aj dosť ľudí, ale ...nemala som iné riešenie. Kolegyni som napísala ešte večer, že dcéra má vysoké teploty, či môže prísť, hneď ráno som volala šéfovi, a on drzo, že keď neprídem do roboty, už nemusím chodiť vôbec, že ako si to dovoľujem, pred vianocami neprísť do roboty. Tak som mu povedala, že aj on môže ísť predávať, je dosť ukecany a toľko za tie roky to môže pre mňa urobiť. Ak nebude vedieť niečo predať, kože mi zavolať, vysvetlím. A povedala som mu, že po víkende som v práci, nech mi pripraví teda výpoveď, ...ale nech si to najprv skúsi odstáť 😃 nevyhodil ma. A teraz sa má vždy pýta, či sú deti zdravé, či mi je teplo, či niečo nepotrebujeme 😂 len mzdu nezvýši ani za boha