Bitie detí rodičmi: Aký je váš názor?
V poslednej dobe velmi casto vidim, ako rodicia biju svoje deti. Za posledny tyzden - na vnutornom ihrisku vycapala matka dieta, v potravinach riadne matka tresla svoje dieta po zadku. A extrem pre mna bol, ked uz na pohlad autistickemu chlapcekovi (mozno ina diagnoza, taky chlapcek nevedel o svete) daval jeho otec riadne facky. Ja sa do cudzich ludi nestaram. Ale mne je tie deti tak luto. Ja mam 4 rocneho synceka, a takto by som sa k nemu nespravala. Aky je vas nazor na taketo bitie deti rodicmi?
Podľa mňa len primitiv použije silu voči slabšiemu.
@ptvw prave naopak, vacsinou ked bije rodic dieta tak ho to zastavy. Lebo si uvedomi ze robi nieco zle a niekto ho vidi.A tito ludia biju deti preto, lebo si netrufnu na dospeleho a vedia,ze dieta sa nema ako branit.. Preto je na svete tolko zla. Zlo vytazi ked dobri nic neurobia.
@tiika myslim si, ze kym si budeme, ako spolocnost, obhajovat jedno nevhodne spravanie argumentom, ze to ine nevhodne spravanie je horsie, nezmeni sa nic.
Bitkou sa dieta uci, ze ten silnejsi moze ovladat toho slabsieho.. to nie je dobre nastavenie.
Rizika a nevhodnost vychovy k poslusnosti, to je uz hadam kazdemu zname.
Tym neobhajujem benevolenciu. To je uplne rovnako zle. Uplne rovnako to uci zlemu nastaveniu.
Samozrejme, vo vychove nie je nic iste.. do rovnice totiz vstupuje privela faktorov - vonkajsie prostredie, osobnost atd.atd..
@chiarisimo kto a kde sa tu hra na supermatku?
Nechapem ten folklor, akonahle ma niektora iny nazor, alebo poukaze na nieco, co je nespravne, hned musi byt ironicky a pohrdavo oznacena za supermatku..
Mňa tiež občas fascinuje keď vidím ako sa ľudia na verejnosti správajú k svojim deťom, vždy si poviem že ako to potom vyzerá u nich doma za zatvorenými dverami.
My našu 4 ročnú nebijeme. Nikdy sme ju neudreli a nikdy nedostala ani len capnutie. A to nie je žiadny anjelik, práve naopak, odmalička je veľmi živá, temperamentná, dominantná, nerada sa podriaďuje a často "neposlúcha". Aj vybiehala na cestu, aj bila iné deti, aj sa v obchode hádzala o zem, hlavne keď bola v období vzdoru. Napriek tomu sme ju nebili a hranice sme nastavovali ináč, do obchodov sme istý čas nechodili, ak bila iné deti išli sme domov a keď vybiehala na cestu musela so mnou chodiť za ruku, akonáhle sa vytrhla a bežala na cestu, schytila som ju do náručia a išlo sa domov. A pochopila to po nejakom čase.
Napriek tomu, moja trpezlivosť je tiež obmedzená a mne jedno dieťaťa stačí. Pri dvoch by som určite taká trpezlivá nebola, takže ďalšie preto nemáme ani nechceme.
@dzejny656 super sa to cita.presne takto to ma fungovat☺️
Smutné 😔. Je mi smutno z takých scén. Cítim aj ja ako keby zlyhanie, že som sa neprekonala a nepovedala dotyčnému/dotyčnej niečo. Samej mi však párkrát pri deťoch odpálilo dekel, takže nebudem súdiť. Ak to nie je nejaký extrém, tak nezakročím, ale tie pocity hanby a smútku mi ostanú, ako keď som ja svoje dieťa capla v afekte. Neviem, či to len tak farbisto opisuješ, ale ak to objektívne bolo tak ako popisuješ, tak otcovi by som niečo pokojne povedala, napríklad, že ten chlapec za to nemôže, ako sa narodil, alebo tak, neviem. Tak aby som nevystupňovala agresiu, ale proste aby prestal. U nás som sa našťastie s takýmito "bitkami" a fackovaním nestretla a to sme po ihriskách chodili vyše 10 rokov...🤷 Max. fakt že capnutie, alebo krik na dieťa.
@dzejny656 no, u nás naopak paradoxne. Pri prvej mi najviac "uleteli" nervy, jednoducho som ešte nebola vycvičená a ona vie ešte doteraz poriadne naťahovať a aj prekračovať hranice. Druhé dieťa som myslím nikdy neudrela. Tretie dieťa si pamätám, že som ho capla iba raz a to bola už tak mega mega vyhrotená situácia, že proste tá moja ruka šibla sama. Paradoxne keď sa narodila druhá, tak tú prvú som už nikdy neudrela, jedoducho som to nejak dokázala zadržať a upokojiť sa aj bez bitky - v našom prípade vždy išlo len o capnutie, ale vždy to bol afekt z mojej strany, žiadne preventívne cap cap. (Zato v hneve kričím, to sa priznávam a to decká hneď vedia, že už stačilo). PS: tretí je najväčší čertisko, ale mám skúsenosť s prvorodenou a proste som sa poučila, že takto naše konflikty riešiť nechcem.
@evelynmozagalega ja sa napriklad rodicom cudujem, ze som nebola bita viac. Ano, dolamali na mne x- variech, ale teraz uz ako dospela uznam, ze som si zasluzila. Nebola som jednoduche dieta- a tom to je- co je pre niekoho cez ciaru, je pre ineho este malo a je to na rodicoch, ako k tomu pristupia. Preto sa nebudem miesat do vychovy, ked vidim akurat tak capnutie na zadok. A ked je bitka excesivna- cize dieta je tyrane, tak to sa zisti v skole, u sudedov a posuva na dalsie organy. Ale z jednej situacii na ulici, obchode ci centre nezistis u normalnej rodiny, co sa stalo a do akej miery si to dieta (ne)zasluzilo...
Malokedy to ma nejaky vychovny vysledok, skor su to proste udrbane nervy a neschopnost ich regulovat. Zaroven stale nwvnimame deti ako malych ludi, hovorime pred nimi o nich hrozne veci, im hovorime hrozne veci a robime im hrozne veci. Akoby sme zabudli, ze sme sami boli detmi.
Ja sa ozvem len pri kamaratkach, ale skor sa ich snazim rozptylit, pomoct im v danej situacii a zaroven tym ochranit dieta. Oni mi vzdy povedia, ze ja tomu nerozumiem, lwbo nemam take dieta. Mpze to byt pravda, ale mozno je to dieta take, pretoze sa k nemu mama nechova uplne pekne
samozrejme že je rozdiel dieťa biť alebo capnúť ho po ruke alebo po zadku. Ja mám autistického syna ale je mentálne postihnutý, čiže si nedokáže dať dokopy súvislosti...nemôžem hovoriť za iných rodičov ako majú vychovávať deti, za seba môžem povedať že v čase keď sme nemali absolútne poňatia ako vychovávať autistu tak sa stalo že som vybuchla, lebo moja psychika a neschopnosť bola silnejšia ako ja. takže som musela prevychovať hlavne seba, ale na druhej strane boli situácie kedy ak už nič nepomáhalo tak som dala synovi po ruke. hranice treba vedieť nastaviť podľa toho ako je na tom to dieťa mentálne a psychicky. dieťa nesmie byť bité, nikdy sa nesmie stať že sa dieťa bude báť vlastného rodiča, rešpekt áno, ale nie strach.
Ja vám dievčatá napíšem vlastnú skúsenosť, ja som bola vždy zato že dieťa sa čapnut ani nijak inak udrieť nemá....a stále som deťom tým svojim mentorskym spôsobom vysvetľovala veci ....občas to zabralo....až raz sme boli na ihrisku s dcérou a manželom a moja dcéra hádzala piesok okolo seba a padal aj na iné deti...opäť mentoring z mojej strany....nezabralo to asi ani na 15 x stále sa z toho smiala ...manžel prišiel k nej čapol ju po zadku povedal nono a ona to prestala robiť a odišla sa hrať s deťmi..
Som preto jednoznačne za zlatú strednú cestu to znamená nie čapať za každým ale ak ani na 15x neposluchne čapnem
@subartic mna inspiroval este kedysi kurz Respektovat a byt respektovany. Ale odvtedy uz pretieklo vela vody 🙂. Kazdy chape aj tie zaklady inak a je to tak v poriadku. Len mne stale chyba u mnohych aspon ta elementarna snaha. Tym vsak neodsudzujem ludi z pribehu, co tu dala autorka. Za bitku nie som, ale snazim sa nesudit. Ale pri tom biti mi to nesudenie ide dost tazko. Tiez vsak nerobim vsetko ani zdaleka dokonalo. Ono je to velmi tenky lad, kazdy si nesieme to svoje z rodiny, kazdy mame inu mentalnu vybavu, mentalnu kapacitu nieco pochopit. Rozumiem tomu, ale ta bitka je len vysledkom toho, ze dany clovek nema ine nastroje, ktore by pouzil. A ked ich nemam, tak sa snazim ich najst, nech tu bitku nemusim pouzit aj nabuduce.
@beronsche vôbec neobhajujem, porovnávala som, myslím si, ze v tom je rozdiel. Čítala som takú štúdiu, a dávala mi logiku.
Rovnako sú tu príspevky, kde sa porovnáva demonštratívne udretie po zadku a poriadne bitky. Nesúhlasím ani s jedným, vždy je to fyz.násilie s úmysel ublížiť, prevahou z titulu moci a pod. Oboje je mi proti srsti. Ale že je medzi tým rozdiel pripúšťam.
Inak všetci, ktorí obhajujete občasné capnutie po zadku, uvedomili ste si, že tu nie je ani jeden protiargument, prečo nepoužijete iny spôsob v zabránení nejakého správania (teda okrem psych-ment. zaostávania?)?
Porovnávate iba neúčinnost vysvetľovania a dohovarania, i keď inych metód tu bolo spomenutých dosť.
@beronsche vobec nie- nevies za co som dostala a teda nebolo to len tak za malickost ci truc....su deti a deti. Niektorym nikdy nenalozis ani len na zadok, lebo si daju vysvetlit a su deti, na ktore vysvetlovanie neplati. Neexistuje univerzal na vychovu a vychovne praktiky a ci boli tebou pouzite vychovne prostriedky uspesne zistis, az ked budes mat dospele deti (30r.+)....
Poniektore musite mat ake dokonale deti, ked ste im nikdy nenahadzali cez zadok. Klobuk dole mamicky 👏👏😆
Ohýbaj ma mamko, pokiaľ som ja Janko, neohnes ma mamo, keď ja budem Jano! Proste v tomto porekadle je všetko. Do bodky to sedi..
@evelynmozagalega Ale to pochopis, ked budes mat vlastne deti. To ani nahodou nie je o strate hodnoty deti. Babatko, ak nie je problemove a narocne, ta velmi nema cim vytocit. Vacsie dieta zacina konat na vlastnu past, vymysli veci, ktore by ta v zivote nenapadli, kludne aj ohrozuje svoje zdravie a zivot, nici veci a niekedy aj naschval, nie ze omylom zakopne, ale proste chce skusit, co si moze dovolit. Naozaj ta dokaze vytocit do vyvrtky a mozes ho mat aj neviem ako rada. Mna napriklad najviac znervuje, ked sa niekedy rozblazni a zacne vymyslat sialenosti bez pudu sebazachovy. Blbne na schodoch, skoci z gauca tak, ze si rovno tresne hlavu o stol, neodradi ho to, za chvilu lezie na parapet atd atd. Padne z gauca, zlomi si ruku, nevadi, za 2 dni sa so sadrou zase stvera kade-tade. Pri akomkolvek pokuse o upokojujucu aktivitu sa mece ako ryba na suchu, proste sa v tej chvili potrebuje blaznit, ale ma samozrejme obdobie vzdoru a neberie ziadne moje navrhy na bezpecne blaznenie. No a teraz ja mam dozerat na to, aby aspon prezil 🙈 Po nejakom case som z toho unavena a uz fakt znervozniem. Nezbila som ho este, ale bola som uz urcite taka neprijemna, ze by si si povedala, ze uz ho nemam rada, lebo uz nie je sladke babatko. Ale nie, som proste nervozna prave preto, ze ho mam strasne rada, citim sa zodpovedna, vidim, ze sam v tej chvili na svoju ochranu kasle a neviem ho stopnut, aby isiel robit nieco bezpecnejsie.
Och ja už keď vidím túto tému mam normálne chuť zrušiť účet na koňovi..Ja by som si pozrela všetky alebo aspoň polovicu žien, ktoré zastávajú názor jak je capnutie po zadku bitka, či by ste sa zastali tak jak tu spoza telefónu, reálne aj na ulici nejakého dieťaťa, ženy alebo iného človeka.. Bola som svedkom x prípadov kde ľudia len obchádzali a čuduj za svet nikto nič.. Susedu mlátil muž aj tehotnú (v tom čase som sa prisťahovala) a hľa..v 8 bytovke NIKTO dovtedy nič nepočul, a to každý deň krik na celé sidlisko..Smutné je, že každý je hrdinom spoza telefónu, tu idete odsudzovať násilie na deťoch, obúvať sa do matiek ktore daju detom ,,vychovnu,, po zadku, spovedať ju za jej hriechy a poučovať ale kde treba tam je každý ticho a nič nevidí nepočuje 🙏🙏
@evelynmozagalega pochopis ked budes mat vlastne deti. Ako sa vravi: male deti, male starosti. Velke deti velke starosti.
@monicatko20 asi si si nevsimla, ale tak, ako je u nemoderovanych diskusiach bezne, tema sa posunula/ rozsirila od "ozvali by ste sa" k "su fyz.tresty akceptovatelna vychovna metoda?"
A o tom sa diskutuje.
Co presne ta tu tak pohorsuje, az mas chut zrusit ucet?
@beronsche myslím, že komentár som napísala jasne a zreteľne 😉 nemám k tomu viac čo dodať..
@monicatko20 ano, velmi zretelne si naznacila, ze fyz.tresty su v poriadku, pretoze ludia sa nevedia zastat nikoho, kto je v nudzi.
Vyborny postoj.
Som absolútne proti použitiu fyzickej sily ako trestu. Avšak nemyslim, že tým, ked nejaká mama capne dieťa po zadku, to z nej robí horšiu matku a z inej, ktorá to tak nerobí, lepšiu. I ona sa snaží nejako vychovat, ma svoj dôvod. A síce to nerada pripúšťam, capnutie po zadku dieťaťu je pre neho do života podľa mna lepsie v porovnaní s neustálym nekonečnym vysvetľovanim, tolarovanim, ignorovanim jeho správania bez dôsledkov. Myslím si, ze ma väčšiu šancu prijat spoločenské pravidla, zaradiť sa, prispôsobiť sa, budovať vzťahy, respektovat nadriadených. A áno, je to tak, ze deti bez akéhokoľvek rešpektu k druhým (i vynúteného) potom nepoznajú hranice a nevedia sa zmestiť do kože.
Na druhu stranu, nemala som nikdy nutkanie ani potrebu dieťa akokoľvek buchnúť. Nebolo to potrebné. No ešte jedna vec. Nedovolila by som si to k nemu, rovnako ako k nikomu inému - dospelému. Mám k nemu uctu, vážim si ho, považujem ho za rovnocennú úžasnú ľudskú bytosť, ktoru som porodila, no nepatrí mi. Žije si svoj život. Ja sa o neho starám, odovzdávam to najlepšie a nemam pravo na nejaké násilie. Okrem toho mi verí a ja jeho dôveru nechcem stratiť.
Ja si celkom dobre pamätám, aké pocity som mala, keď mi mamka dala po zadku. Bolo to poníženie, hanba, pocit nespravidlivosti, ukrivdenia, hnev. Pamätám si, že som robila niečo, čo ma bavilo (moju mamu evidentne nie 😀) a zrazu bác. Nie nechápala som za čo to je 🤷♀️, bola som mala.