Náročné 20 mesačné dieťa verzus vysoké nároky

Ahojte. Rozhodla som sa tu napísať a možno mi niekto poradíte, povzbudíte ma.
Máme 20-mes. syna, dosť temperamentny, vnímavý, od narodenia bol dosť náročný (nie len zdravotne - reflux, koliky, slaby sval tonus), vyžadoval si našu pozornosť, ako bábo musel byť často na rukách, cítiť nás, hlavne mňa. Snažili sme sa mu dať to čo potreboval, pocit bezpečia, že sme tu pre neho (aj napriek komentom niektorých známych, že keď sme si ho tak naučili, máme čo sme chceli). Keď začal štvornožkovať, trošku sa to zlepšilo.
Ale to som len trošku chcela priblížiť jeho povahu a črty. No tento príspevok je o inom.
Ako sme sa min. víkend vrátili od starých rodičov, neviem si s ním dať rady. Netvrdím, že dovtedy bolo všetko ukážkové a počúval ako vojak (to od neho ani nikto neočakáva), ale mám pocit, ako keby som úplne stratila autoritu. Predtým keď šiel spraviť naozaj niečo čo nesmie, len som na neho pozrela, zdvihla prst a ukazala nonono, vačšinou poslúchol, inokedy som musela ešte vyraznejšie dať najavo, že to nesmie. Napr. že ide do skriny kde sú sklenené poháre a vyťahuje ich. Alebo v kuchyni otvára zásuvku kde sú nože. Dokonca som to robila doteraz tak, že som mu jemne chytila ručku, kľudne povedala, že to nie je na hranie, že by si mohol ublížiť, urobiť au a že si to prosím naspať. Teraz? Ani keby čo, bude sa čertiť, zlostiť, hádzať o zem. Vtedy mu to ešte raz vysvetlim, že nemôže a keď sa čertí ďalej, ignorujem. On však veľa krát ide za mnou a capne ma rukou (nie silno ale pre neho je to, že ma udrel). Chytím ručku, poviem mu že to sa nerobi a maminku to boli. A rev ďalej pokračuje. Potom ho už rozčuluje všetko, bucha po stene, po dverach, po mne a pod. Po chvíli to už prejde do amoku a keď vidím, že je už veľmi zle, sadnem si na zem, on príde ku mne, obijmeme sa a on v sekunde stíchne. Takto sa ukľudín, chvíľu to trva, dokonca až stone.
Taktiež sa nevie ani minútku pohrať sám, stále za mnou príde a ťahá ma k sebe do izby a chce aby som mu robila spoločnosť. Toto sme mali keď bol malinky do cca 10 mes. Potom sa to trošku zlepšilo a vedel sa chvíľu vyhrať aj sám. Teraz ani keby čo.
Neviem, či to mohol spraviť ten týždeň u starých rodičov, ktorí povoľujú hranice dosť, musíme ich s MM dosť brzdiť a napomínať, aby mu toľko nedovoľovali.
Ale skôr ma zaujíma, ako v takých situáciách postupovať? Či to robím správne, či som niečo nezanedbala, nepokazila?

A druhá vec je to, že som skúšala aj variantu,keď sa už ukľudnil, sa s ním porozprávať a vysvetliť mu, prečo toto nie a pod. (myslím že je nato už dosť starý). Ale on pritom, ako som sa mu snažila niečo vysvetliť a rozprávať k nemu, odvracal hlavu alebo sa mi otočil chrbtom. Ako keby mi vobec nevenoval pozoronosť, pritom určite počul čo mu hovorím, ale nepozerali sme si pritom DO OČÍ. A to ma trápi najviac. Prečo to robí?

Asi dosť dlhý príspevok, hádam som to vykreslila dosť zrozumiteľne. Ďakujem za reakcie