Obdobie vzdoru u 2,5-ročného chlapca

@michaelaaa02 ak je to vonku, zobrat a vziat domov. Bez nejakeho kriku. Ak mas kocik so sebou, posadit a ideme domov. Dakedy aj celu cestu domov revali alebo sme cakali pomaly odchadzaju, lebo sa hodili o zem. Zvacsa pomohlo nemat divakov.

Zbytocne je kricat. Ked sa hodi o zem, pocitaj do 500 a tisko stoj. Nebude tam lezat do matury, neboj sa. Je to male dieta, ktore este nevie spracovat negativne emocie, ked sa deje nieco co on nechce. Ty si ta, co to ma chapat. On sa casom nauci, ze svet je iny a niekedy sa nedeju veci tak ako on chce.

Koľkokrát som si povedala, ze to odignorujem, ale musim zhuknut, neviem to ovladat :((( Ano krik nepomoze, to skor ja sa vyventilujem. Najhoršie je to v obchode, ľudia pozerajú a on začne revat na celý obchod, zhadzovat veci z regalov ako utrhnuty z retaze. Jeho správanie je niekedy už na nevydrzanie, aj doma všetko hádže, preto s nim chodim radšej von, ale ani to niekedy nie je dobre...

@michaelaaa02 v obchode ho posad do nakupneho kosika a mas pokoj a on zazitok.
Jasne, ze otec je Pan Boh, ked ho vidi malo

Rovnako starý chlapec, rovnaké obdobie. Uvedom si, že kričať a bojovať nemá význam, to v ňom ešte viac popudí vzdor. Je to normálne, začínajú si uvedomovať sami seba, vlastný názor. Kde sa dá, skús mu vyhovieť. Kde nie, drž hranice. Zmeň nastavenie mysle a nečakaj, že ťa bude 2,5r dieťa poslúchať. Vykašli sa na okolie, mne je srdečne jedno keď malý strihne scénu v obchode, že kto si čo pomyslí. Ak svojím krikom obťažuje okolie, vezmem tú kopajúcu kôpku nervov a ideme inde. Nemaj s takým malým dieťaťom veľké ciele, naozaj nepojde tam, kde chceš ty. Keď potrebujem niečo konkrétne vybaviť, beriem kocik (a dám ho tam aj proti vôli), inak je každá prechádzka vedená dieťaťom.
Potrebuješ viac podpory od partnera, je náročné byť na to sama. Neviete si to inak zariadiť? Čo keby si si aj ty nasla prácu na čiastočný úväzok? Zmenila by si prostredie, načerpala sily. Preber to s partnerom.

@michaelaaa02 je to len obdobie, chce to veľa trpezlivosti. Treba určiť jasné hranice a dodržiavat ich za každú cenu. Aj za takú, ked sa ti dieťa v obchode plnom ľudí buchne o zem a začne revat. S kľudom treba prekročiť a ísť ďalej. Vysvetľovať až neskôr, keď bude dieťa už v kľude. Kašli na ľudí, ak budeš mat pocit, že na vás zazeraju. Veľa z nich už totiž zabudlo, že aj oni mali deti...

@michaelaaa02 tam nekric, schmatni ho a daj do kočíka, zaputaj a nech sa tam hádže ako ryba na suchu, kým nenakupis. Vonku na ihrisku to isté, začne robiť zle, zobrať, do kočíka. A jedna rada, nechoď s ním do obchodu s tým, že mu vždy niečo kúpiš aby neplakal. Cim skôr pochopí, že plač nezaberá ani hádzanie sa o zem, tým lepšie.

A ešte jedna vec. Ľudia, čo zazerajú, sú väčšinou ľudia, ktorí by situáciu vyriešili navrieskaním na dieťa a jednou po zadku. Takúto ľudia nie sú hodní toho, aby ma ich názor akokoľvek zaujímal.

Niektoré deti v tomto veku začnú vnímať správanie medzi rodičmi a chlapci svojím spôsobom "kopírujú" správanie otca k matke. Napríklad, keď vidí, že otec mamu nepočúva a nespolupracuje a nepomáha jej, tak to začne opakovať. ☹

Vyvojova faza, tvoje dieta rastie.. kazde dieta si tym prejde, podla povahy vyraznejsie a menej vyrazne...
Chce rozhodovat, davaj mu na vyber z 2 bezpecnych moznosti.. nie vzdy samozrejme da sa, ale cesta na ihrisko moze byt tade aj tade.. nech rozhodne. Dopredu sa nastav na to, aj casovo, aj naladou.. alebo co ide jest, vyber 2 veci, co moze a nech si povie alebo hracky alebo co kdete robit. Ci co si oblecie.
A tak ako toto obdobie prislo, tak aj prejde, len dovtedy vydržať..
Na nete aj nájdeš vela k tomuto prenadhernemu obdobiu

@tanyan aj toto môže byť presne dôvod prečo sa tak správa. Medzi mnou a priateľom to nie je ružové, nie je to ideálny vzťah a syn to vidí. Môžem sa tu aj na hlavu postaviť a roztrhať, stále mi priateľ niečo vyčíta a toto som už povedala aj ja, syn kopíruje otca, vidí ako sa ku mne jeho otec správa a potom aj syn je ku mne taký :(((

@michaelaaa02 Je dôležité, že si uvedomuješ pravdepodobnú príčinu. Teraz už len zistiť ako s tým naložiť... Držím palce!

@michaelaaa02 Môže to byť tým, že kopíruje správanie otca, ale ani vôbec nemusí, takže si nemusíš automaticky robiť výčitky. My máme absolútne kľudnú domácnosť, muž je totálny kluďas, flegmatik, v živote nekričal, nič mi nevyčíta, ja na neho tiež nekričím :D a naša 2,5 ročná dcéra? Dnes mi rupli nervy 4x. 4x za jeden deň, prisahám vačku, že som si myslela kým nedošla do tohto obdobia, že som flegmatik, ale prd som flegmatik, tak ako ma ona vie vytočiť niekoľko krát denne tak to nedokázal zatial nikto. Bohužiaľ. Niektoré dni sú úplne v pohode a niekedy ako dnes psychicky meliem z posledného a mám 100 chutí zavolať mužovi nech láskavo dojde skôr z roboty a zoberie ju na chvílu sám von lebo ja už nevládzem. Žiaľ muž chodí neskoro z roboty takže sa jej venuje cez týždeň takmer vôbec a vlastne cez víkend som tiež na to väčšinou ja a ja som v 9tom mesiaci, čo mi samozrejme energie nepridáva, k tomu kopec nestíhačiek ktoré by trebalo doriesiť, dovybavovať a doupratovať pred pôrodom, ešte nie som ani pobalená do pôrodnice, dcéra nemá hotovú izbu kam by sa mala prešťahovať, proste čo si nespravím sama, to nemám, čiže mi to na psychike veľmi nepridáva, takže áno, rupnú mi nervy a úplne ťa chápem. Pre moju dcéru mám pocit, že nie proste neexistuje. A to jej neustupujem kvoli tomu, že sa hodí o zem, a v poslednom čase sa hádže o zem za všetko, čo jej "zakážem". ešte jednu rozprávku po tom čo sme už povedali posledná? amok. Zmyslí si zrazu že chce lízatko? Amok. Nechce sa obliekať, učesať, umyť zuby... odvediem ju do kupelne na silu lebo proste musíme sa niekam vytrepať z domu? Amok. Ona sama chcela ísť. Bude vrieskať, vráti sa na stoličku, z ktorej som ju zobrala a ona sama musí z nej zliesť. Nechce si dať dole mikinu? Dám jej ju dole, amok, ona sama (si ju chcela dať dole). a takto by som mohla do nekonečna... Nehovorím o tom, že okrem týchto prejavov jej samej býva často chorá, čo je potom umrnčaná unavená, ale aj iné dni sa snažím aby dosť spala a bola "v pohode" ale niekedy mám pocit, že je jedno ako veľmi sa jej prispôsobujem a robím všetko možné a nemožné, aby mala svoj spánkový konfort aj tak vstváva minimálne 50% riťou hore a zase je z nej pol dňa pani nasratá a mrnčiaca za všetko. Takže neporadím ti, len že nie si jedina :D Kúpila som si aj knižky, zatiaľ sa mi páči Neposlušné deti neexistuju, ale moc nemám čas čítať, ale trošku ma tá kniha ukľudňuje a dodáva mi pokoj. Tak ti len držím veľmi palce. Ja som zistila, že keď som nervózna ja sama z čohokoľvek (momentálne je to ozaj z toho blížiaceho sa pôrodu a čo všetko by som mala stihnúť a ako to nestihám a ako to preboha bude vyzerať keď budú 2 deti, keď si neviem dať niekedy radu s jedným) , tak tie jej stavy zvládam oveľa horšie, aj ľahšie vybuchnem, aj sa neviem na to pozrieť s nadhľadom. Keď som ja v pohode a vyrovnaná, som jej oveľa lepšou oporou, čo je myslím aj pre dieťa veľmi dôležité, ale aj mňa samú to tak psychicky nevyčerpáva. Sorry za dlhý príspevok, držím palce, aby to čo najskôr prešlo 🙂
PS. Buď rada, že počúva aspoň muža. Môj muž je mäkký, takže jeho nepočúva už vôbec (mám pocit, že on sa vlastne do tohto celého ani nijako nestará), skôr jej ešte oveľa rýchlejšie všetko povolí všetko, aby mal svätý pokoj a kľud. Jediný pred kým má rešpekt je dedo, ale tak s tým je max raz do týždňa, takže to mi nijako nepomôže 🙂