Cítite sa mentálne alebo fyzicky zle?

Len dopredu Vás prosím, písaním tohto len potrebujem byť počutá a nechcem byť za nič odsudzovaná.

Všetko to začalo asi keď na VŠ odišla moja skupina kamarátiek, boli to kamarátky pri ktorých som nezažila nič okrem absolútneho pochopenia, radosti, podpory, lásky, pocitu prijatia a zdieľaných názorov. Nestalo sa mi často, že by som si s niekým tak rozumela. V tomto čase bol pre mňa život absolútne jednoduchý, zábavný, bola radosť vstať a ísť do školy hoci sme mali rozvrh aj celý deň, neustále sme sa rozprávali - boli sme skupinka tak 5 dievčat, dve z nich mi boli veľmi podobné a mala som ich skutočne rada. Negatívne myslenie ma obchádzalo. Vždy som prišla domov s pocitom, že niekam patrím. Bavilo ma kopec vecí. Cvičila som, starala som sa o seba na maximum. Bola som ako tak sebavedomá a vyrovnaná.

Tento rok doslova trpím. V triede sedím a s nikým sa nerozprávam, lebo to už nie sú typy ľudí, s ktorými by som sa vedela smiať a rozprávať tak ako s tými predtým. Ľahko vycitim aký kto je a kto je moja krvná skupina. Cítim prázdnotu, hoci som sa prihovárala nejakej spolužiačke, bolo to cele tak strašne silené a priam nepríjemné, skôr nereagovala. Tak si to tam len odsedim a idem domov. Nebaví ma žiadna aktivita. Nechce sa mi totálne nič. Akoby život stratil farbu. Mám milujúcu rodinu aj priateľa, ale je to teraz všetko iné. Predtým som bola slobodná a hoci som tak túžila po vzťahu, strata priateľstiev bolí omnoho viac. Môj priateľ má priateľov, je to taky zlatý retriever ktorý vyjde s každým a je neustále aktívny. Ja taka nie som, mam obdobie že už rok plačem denne, rozcitim sa pri každej drobnosti, neviem dobre znášať stres a zmeny, cítim že mi chýba interakcia s dievčatami svojho veku, s ktorými som bola na tej istej rovine. Cítim sa, akoby som zostarla a to mam iba 20.

Všetko ma rozčúli, dokážem chytiť nervy keď niekto pri mne stojí v obchode meter a počujem ako dýcha. Mam dojem ze ma stále niekto sleduje a že mi dakto ublíži ak niekam idem sama. Bojím sa že stratím hlavu a do niečoho v tom momente impulzívne sotim, také myšlienky mam vždy keď som na verejnosti. Hovorím o tom priateľovi, a on vždy povie ze ved každému niečo vadí a ze som úplne normálna ale viem ze to nie je pravda. Bola som normálna ale z nejakého dôvodu sa cítim ako vymenená. Chytím smútok a hnev len tak. Rozplačem sa medzi ľuďmi a zmocní sa ma to ako vlna. Nevidím v ničom význam. Na všetko nadávam, nechce sa mi komunikovať s nikým. Teším sa len na to ako si ľahnem spať. Nemám ambície, nevidím význam v chodeni do školy, cítim sa ako totálny samotár. Ani nechcem chodiť na také ako oslavy a akcie, lebo naposledy som tam chytila panicky záchvat a celý večer som nám pokazila. Vyhýbam sa. Nechcem takto ďalej žiť ale vždy keď sa snažím to zmeniť vtiahne ma ta zla energia nazad a už som si na to tak zvykla ze ani neviem aké to je skutočne žiť. Je to návykové utapat sa v tých pocitoch ze ved aj tak na túto zem nepatrím a neviem fungovať ako bežni ľudia.

Neviem sa tešiť z druhých, vadí mi vidieť druhých šťastie a áno viem ako odporne to znie. Som si vedomá ako zavistlivo zniem. Od rodiny počúvam ako zo mňa stále srší nervozita a neviem si pomôcť. Príde mi ze všetci len vyzdvihujú ako sa správam a nikto ma nepočúva a každá moja snaha o otvorenie sa je zbytočná, lebo veď každý má nejaký problém. Znervoznia ma svetlá, zvuky, neznášam už aj hudbu, nebavia ma knihy ani filmy ani žiadna aktivita. Vsetko co začnem nechám tak. Vyčerpáva ma všetko. Keď som bola mladšia nadhodila som mame, že mám pocit že mám autizmus a ona sa mi iba vysmiala. Vtedy som nemala kamarátky vôbec a nechcela som ich iba som sedela doma a neznášala som ľudí. Vracia sa to nazad a je to ešte horšie.

Nedokážem ani len mat normálnu brigádu, ak to zahŕňa komunikovanie s ľuďmi nevydržím tam. Musím byť zalezena v sklade a robiť veci ktoré nnevyzaduju toľko zodpovednosti. Jednu činnosť sa učím aj týždeň, cítim sa hlúpo na veci ktoré treba vykonávať. Dokázala som pekne maľovať a písať a to bolo jediné čo mi slo, ale stratila som radosť aj v tom.

Píšem sem, nehľadám snáď ani rady lebo nemám pocit ze by mi niečo pomohlo už som to skúšala.