Denník bulimičky
Veľmi ťažko sa mi o PPP píše.Dokonca som počula vyjadrenie jednej ženy,ktora je aj drogovo závislá,že o chlaste a drogách pre ňu nebola taká hanba hovoriť,ako o prežieraní a vracaní.
Hanbím sa za túto diagnózu.
A predsa s ňou už 20 rokov žijem.
Zo začiatku som o nej hovorila.
Keďže si ľudia radi do niekoho kopú,bola som vysmiata."To je tá,čo žere a ide sa na hajzel vygrcať"
Dlhé roky som o tom nehovorila a mám s tým stále problémy,hovoriť o tom.
Predsa mám túžbu s tým niečo robiť a podeliť sa s niekym.
Nie som zúfalá.Po toľkých rokoch už nechytám depky s nadváhy.Od kedy som si povedala,že už nikdy žiadne diety....prestalo aj prejedanie.
Neviem..ako žijú bulimičky na Slovensku?
Ja si idem po svojej ceste.Objavujem samu seba,odkrývam každé jedno moje zranenie s minulosti...a tam vidím východisko s tejto choroby.
Už asi mesiac sa učím jesť všetko.Čo bolo pre mňa pred pol rokom absolutne neprijateľné.
Nechcem už počítať kalórie,mať všetko pod kontrolou.Lebo práve to ma vždy doviedlo k prejedaniu a vracaniu.Asi 3 roky pozorujem,ako sa veci vyvíjajú.Že sa vyvíjajú trochu inak..ako voľakedy.
Od kedy som zrušila diety,to nutkanie je naozaj menšie.Ale nie je len to samotné.
Velmi mi pomohlo,si povedať,že môžeš všetko,ale nie okamžite.Zo začiaku som si dávala intervaly.Mala som chuť na keksík.Polku som zjedla hneď,a ďalšiu polku napr. o 10 minút.
Kto bulímiu má,pozná tie stavy,keď zmizne všetko jedlo okamžite v žalúdku.Čo najviac.
A keďže si to zakazujeme,tak čo najrychlejšie.
Akože to nevdíme.
Zistila som,že je jedno,či zjem 1 keksík,alebo ich zjem za minutu 10.Túžba po jedle ostáva rovnaká.
Tak som si povedala..ok...dovolím si to všetko zjesť.Ale nie hneď!
Dávala som si stále dlhšie intervaly a pozorovala,čo sa deje.
Zistila som,že toho zjem zrazu menej.
Mám ešte veľa iných zlepšovákov na našu chorobu.
Budem písať o dnešku.
8.8.2015
Poprosila som kamarátku,nech mi 21 dní píše každy deň jednu sms,prečo ma má rada,a prečo som pre nu výnimočná.
Nebolo to jednoduché ju osloviť.rozum mi hovoril " Bože,komu by sa chcelo denne napísať,prečo ťa má rád"
"Blbosť"
Nechala som to asi 3 týždne ležať.Ale potom to prišlo.Skúsim to....
Bola s toho paf,že čo čo čo...to od nej chcem.
Denne si do dennika zapisujem,čo mi píše.
Ráno som vstala.Konečne si dovolím jesť moje obľúbené raňajky
Dva krajce celozrnného chleba,maslo,marmeládu a kávu s mliekom.
Srdce mi bije,lebo mám v hlave všetky knihy sveta o diétach,sacharidoch,bielkovinách,tukoch.Ako sacharidy škodia.A ešte s maslom....
Božeeee
"Micka,ak si nedáš takéto raňajky,zožereš toho neskôr 3x viac." hovorí ku mne to láskavé ja
Zisťujem,že ak začínam žiť život podľa seba,objavovať moje danosti,ktoré som roky v sebe nevidela,aj prejedanie je menšie.
Akoby nám táto choroba ukazovala,že náš život nie je v poriadku.Že máme na sebe pracovať.Vôbec to nie je o chudnutí a priberaní.
Nepriamo je....ale u mňa je jedlo akoby liek na bolesť,ktorú v duši cítim.Dlhé roky som ju potláčala.
Od kedy smútky,bolesť,strach v sebe nepotláčam....začali sa diať dosť veľké veci v mojom živote.
Tak si aj dnes porobím to potrebné a už začínam pociťovať v sebe tlak.
Dnes je teplo na zdochnutie.Upratať musíš.Navariť musíš....A deti ťa potrebujú.
Sadnem si a nadýchnem sa..."Čo naozaj dnes chcem?"
"Čo najradšej robím?"
A píšem si zoznam mojich obľúbených činností.Je tu zaradené aj písanie.
O čom už len môže človek písať,ak nie o tom,čím si sám prešiel?
A tak píšem.
Naťukala do Googlu tému Mentálna Anorexia,Mentálna Bulímia.
Som prekvapená,ako málo pomoci na Slovensku je.Je psychiatrická pomoc.To ano.
Mne osobne psychiater nikdy nepomohol.Ani psychológ.
Viac opatery sa dostáva anorektičkám,je mi jasné..môžu zomrieť skorej.
Ale čo bulimičky?
Ako zvládať nutkavé prejedanie?
Ako náhle som začala o tejto téme písať,pocítila som sýtosť.Ďakujem Vesmíru za každú jednu hodinu,keď ju nestrávim jedlom.
Dávam si studený melón a zase si poďakujem,že sa nepchám bielkovinami.Neodsudzujem žiadnu formu stravovania...každému vyhovuje niečo iné.
Ja mám dojem,že teraz nie je čas na vyraďovanie potravín.
Až dakedy neskoro popoludní si dávam normálny obed!!!
Pre mňa dakedy nepredstaviteľné.Dlho som držala dietu,a potom,keď som predsa nevydržala...povedala som si,no..keď som už "zhrešila",rýchlo si dám všetko možné,čo som si odopierala.
Háčik je v tom,že keď jedlo vyzvracáte,ste stále hladné.A takto sa točí okolo jedla celý ďeň.
Mne už pár týždňov vďaka predlžovaniu "slasti" s jedenia....nie.
Veľa čítam.Veľa premýšlam.A veľa vecí mi dochádza.
Chytajú ma rôzne emócie...behám ako lev v klietke.Pýtam sa,čo preboha robím s mojim životom?
Čítam príbehy žien,ktorým sa podarilo mať prácu, v ktorej sú šťastné.
Čo ja teda vôbec nie som.Do dnes som bola..ale keď som začala nad tým rozmýšľať,čo naozaj od života chcem....rástol vo mne tlak.
Uľudňujem sa,a hovorím si...že pomaličky pomaličky dievčatko.Najprv zisti,čo rada robíš.
"Píšem" hovorím si.
"Tak začni" hovorí moje láskavé ja
Tak som začala.
Som tu.
Budem sa tešiť každej jednej reakcii.Pomôže to mne,pomôže to tebe.Viem,že je nás veľa.
A že tie klasické spôsoby liečby zaberajú len veľmi málo.Prešla som si psychiatrickou liečbou,psychologickou a aj farmakologickou.Mne nepomohla ani jedna z nich.Som vďačná aj za tieto skúsenosti.
No od kedy si dovoľujem byť sama sebou,mám dojem...že sa to zlepšuje.Som na začiatku a povzbudzujem každú jednu,že môžeme ísť spolu.
fajn ze si na MK zalozila takuto temu.
Mna to mata od 16tich, striedavo s fazami anorexie, takze, nazvime to radsej kombinovana PPP, v akutnej faze cca 10 rokov. Dost mi pohohlo rodicovstvo. Zamerne nepisem ze tehotenstvo, lebo som bola schopna vracat este aj pocas neho (a nie v ramci tehotenskych nevolnosti). Po porode sa za zacalo moje uzdravovanie v tejto oblasti. Momentalne som uz niekolko rokov v remisii.
@sintra
ďakujem za tvoj príspevok.čo znamená remisia?
Ja som sa cítila v remisii,keď som držala diety.Vtedy som si myslela,že to mám pod kontrolou.
Cieľ je žiť život tak,aby sme nemuseli ani s touto dg. zápasiť.
Pochopiť túto chorobu.
To pozitívne na nej u mňa bolo,a je...že ma núti byť sama sebou,byť autentická.Hľadať a nachádzať moje talenty a byť si ich vedomá.
Nie je to prekliatie...samozrejme,je mi ľúto,že som to nepochopila skorej..ale asi to tiež má svoj význam.Budem sa tešiť,keď si môj e book stiahneš a dáš mi spätnú väzbu.Ďakujem
@elenakrasna v remisii v zmysle, ze je v utlme, konkretne uz par rokov bez zachvatov prejedania a nasledneho vracania. Co sa tyka tychto veci, beriem to ako akukolvek zavislost, ak mas raz pokryveny obraz vnimania svojho tela s poruchami potravy, tazko sa toho zbavit uplne, preto zamerne pisem o remisii.
Ano,je mi to jasné...miesto boja "zbaviť sa toho" som dala energiu na to..pochopiť "TO"
Neviem,ako to robíš ty.
Ja som najprv musela prijať,že mi táto závislosť niečo ukazuje.Trvalo to 20 rokov,kým som bola ochotná prijať,že čo....
No a teraz je len mojím indikátorom vzťahu sama k sebe.
Akonáhle robím niečo,s čím vnútorne nesúhlasím,je to tu...nutkavé prejedanie.
Ale aj proti tomu nebojujem.Stíšim sa a hľadám odpovede,čo mi je.
A ak na niečo mám chuť na základe nie hladu,ale nutkavosti...aj to si dám.Len predlžujem časové intervaly...jem jeden keksík 3 hodiny...zvyčajne to pomáha.Ale oboje je dôležité...aj mentálne cvičenia a aj to telesné..teda jedlo
Pozerám dokument,kde sa mama zo synom obíjmu asi 100 krát za minutu.
Myslím na môjho syna ako si stále pýta objatia.Viac,ako moja dcéra.
Moja myseľ zaostrila a vynára sa mi otázka!:
"Prečo práve objatie je prejavom lásky?"
"Aká sila sa v objatí skrýva?"
"Koľko energie sa vymení v sekunde jedného objatia?"
Je to energia,sila jednoty.V objatí sa spájame.
Precítime jednotu nás a jednotu celého vesmíru.
Je to už taká záhada,prečo práve objatie a nie trenie nosom ako eskimáci.
Od malička ma rodičia vychovávali,že musím všetko zvládnuť.
Jedno ako,ale vydržať.
Tak som vydržala v situáciách,v ktorých som vydržať chcela.
Vydržala som ale aj v situáciách,v ktorých celá moja duša kričala,že už nevládze.
Keď som predsa popustila,pociťovala som to ako najväčšie zlyhanie sveta.
A tak som zase naštartovala ten môj geniálny motor môjho tela a išla som ďaľej.
Len som nespozorovala,že mám zatiahnutú ručnú brzdu.
Ale ano,občas som zahliadla tú červenú kontrolku.No nemohla som si dovoliť ju brať na vedomie.
Musela som ísť ďaľej.
Po nájdení mojej Terapeutky v Ceste
som zrazu stretla bytosť,ktorá mi neustále na tú kontrolku poukazovala.
Ja stále na plyn a ona na kontrolku.
Pochopila som,že životné výzvy nie je povinné zvládať vždy a za každých okolností.
O pokore nepokore.
Je to hlavne o tom,robiť veci vedome.
Zastaviť sa..zavrieť oči a porozmýšľať prečo sa mi tieto veci dejú.
Nie aby si sa ľutovala.Ale pochopila lekciu.
Bulímia je tá kontrolka!!!
Hovorí Ti,že je toho už veľa!
Nemusíš všetko zvládať!
Ukazuje Ti,že síce všetko zvládaš na jedničku,no aby si to zvládla..musela si niečo v Tebe vypnúť.
Navigátor a kontrolky.
Nejde ani o to,že Tvoje telo chorľavie.
Najťažšie je,že toto vypínanie kontroliek spôsobuje,že už necítiš zázrak života.
Necítiš zázraky,ktoré sa deju v Tebe a okolo Teba.
To je tá najväčšia tragédia.
Prepluješ si život v Tvojej závislosti a zvládaní nárokov na Teba.
A to čo je naozaj...tým,čím si naozaj...sa dozvieš príliš neskoro.
S láskou
Nakoniec som na pohreb nemohla ist, konforntacia s otcom sa nekonala (ani uz nemam na nu chut). Zlomila som si malicek, opuchnuta noha. Deti maju prazdniny a pobehuju okolo mna. Som sama doma. S mojou mamou som volala, drzi palce aby sa to rychlo zhojilo. Dalej nic. Ziadna ponuka pomoct. Je mi to jedno. Nic necitim.
@silviaa
Milá Sylvia.
Ďakujem za tvoje riadky.
Zase Ti dám múdru radu,ktorá ma nenormálne vytáča..ale pomáha.
Ak ťa všetci v nejakej situácii opustili,znamená to,že ju musíš zvládnuť sama.
No a ako som písala..najťažšie lekcie sú Tvoji najväčší učitelia.
http://www.bulimia-a-cesta-do-duse.sk/news/moji...
podvedome si ich vyberáš..tých veľkých učiteľov.
Želám Ti múdrosť pochopiť veci,ktoré sa okolo Teba dejú a prečo sa dejú.
U mňa nič necítenie vyvoláva bulímiu.
Volám to VÁKUM.
Už to viem rozpoznať....ale ak nič necítiš,kde si sa tak silno utlmila...
Je to len na tebe...či budeš niečo cítiť,alebo nie...
S láskou
Elena
@elenakrasna je to v poriadku, rodicov si sami vyberame z urciteho dovodu, necitim sa opustena, pozeram sa na situaciu akoby zhora. Ok, je to znovu tu. Co mi to robi. Nic, je to ok. Nepotrebujem to. Odpustam, mozem ist dalej. Mamu mam velmi rada. Nic neocakavam.
Zaujimavy rozhovor s mojim otcom. Volal mi. On malokedy vola, ak vola vacsinou mi chce prikazat, aby som urobila toto ci tamto, kupila, doniesla, povedala ...atd. Pytal sa ako sa mam, ako noha, ci som v poriadku. Potom, bez toho aby som mu nieco povedala sa mi ospravedlnil, ze mi nevolal kvoli pohrebu. Ze mu to vypadlo z hlavy, ze ho to mrzi. Moje poucenie z tejto situacie, nebrat si nic osobne. Veci mozu byt uplne inak ako na prvypohlad vyzeraju. Nemyslim si, vsak ze sa nasom vztahu nieco zmenilo.
@silviaa
Súhlasím.Veci sú väčšinou inak,ako sa zdajú.
Velmi ma oslovil pribeh od eckarta tolle o zobrakovi,co sedi na bedni.Okolo iduci sa ho pyta,ci sa niekedy pozrel do nej.
Vraj nie,naco.
Raz sa tam predsa pozrel,a objavil zlato.
Ze aj my sme zobraci,ak stracama kontakt same zo sebou..
Ze sme chudobni,napriek,ze mame v sebe ukryte tie najväcsie poklady....
Sytost sa stava moja priatelka denno denne...
Uzivam si ju.Jedno ake jedlo zjem.Ci to spravne,alebo to..niekym povedane..nespravne jedlo.
Som syta.
Dusa mi dakuje a ja dakujem telu....
Aké dôležité je pre nás načúvať duši...
Dnes som hrala a tvorila.
Ďakujem
http://www.bulimia-a-cesta-do-duse.sk/news/diev...
Ked dusa boli...
Základná skala uzdravenia je pre mňa vedieť,čo sa v tomto momente somnou deje.
Precítiť seba samú.
Bola to pre mňa fráza.Vedela som,že musím byť sebavedomá.Myslieť pozitívne.
Ale ako?????
Ako,keď moje celé vnútro plače???
Ako si nahovárať,že som šťastná,keď moja duša volá s celej sily,že už ďaľj nevládze???
A ja skúšam také rady.Onaké.
Celé roky.
Urob to,urob tamto.
Pomáha na chvíľu.
Na chvíľu umlčím dušu silou svojej veľkej vôľe.
Na chvíľu ide všetko podľa pravidiel.
Potom zlyhanie,výčitky,obvňovanie,nenávisť.
Ano,ano..to všetko je vo mne.
Nezaberali žiadne frázy,ako "Mysli pozitívne"
Snžila som sa s celej svojej sily.
Čím viac som sa snažila,tým horšie to išlo.
Potrebovala som to naozaj cítiť,že život môže byť aj veselý a naplňujúci a zázračný!!
Naozaj cítitť!Nie nahovárať si to.
V tom mi pomohla TERAPIA CESTA.
Najprv som musela pochopiť,prečo vidím svet čierne.
A prečo ma to žitie tak veľmi bolí.
Musela som nájsť najprv príčinu.
Základným kameňom uzdravovania je uvedmovanie si samej seba.
Prvý krát som pocítila svoje telo na joge.
Cvičiteľka jogy je jedna mladá úžasná osôbka.
Cvičili sme a ona nás povzbudzovala.
"Túto pozíciu robíte výborne"
"Presne podľa knihy"
"Ale teraz zavri oči a precíť celé svoje telo"
"Ktoré svaly pracujú,čo všetko musí tvoje telo zapojiť,aby si túto pozíciu dokázal udržať.
Pre mňa to bola výnimočná veta.
Zavri oči a preciťuj,čo sa Ti deje.
S láskou
Elena
Si naozaj silna zena, citala som to so slzami na krajicku, vidno ze chces a preto to aj dokazes 🙂
drzim palce viem ze ty na to mas 🙂 nieje vsetko len o vahe a o postave dolezite je ludske srdce 😉
@tanka0908 Ďakujem.
Hlavne to chce moja duša...a ja sa učím jej načúvať.
Som presvedčená,že žena môže byť aj štíhla aj zdravá.
Túto múdrosť máme každý uloženu v svojom vnútri.Len ju znova objaviť......
Celé leto som vedela,že začiatok školského roka bude pre mňa znamenať veľa naháňačiek a úsilia, aby som čo najviac vedela stáť pri deťoch.
Vedela som, že muž,s ktorým už siedmy rok žijem, ma v tom nepodporí.
Dopredu mi dal najavo, že predsa ja si povymýšlam krúžky a on nebude jak taký pako robiť závozníka.
"Ja ťa nepotrebujem" odpovedám mu a o deň neskôr dávam inzerát do novín,že hľadám pomoc v domácnosti.
Nespala som celú noc.
Počúvala som moju myseľ, ako mi nahovára:
"Bože,už nevieš čo máš od dobroty robiť?"
"Si lenivá"
"Si neschopná"
Vedela som,že nesmiem týmto hlasom veriť.
Lebo bola som to práve ja,ktorá viedla celú domácnosť,deti a zarábala na všetky účty.
A bola som to ja,ktorá verila ľudom okolo seba.
Viem, že mama somnou pohŕda, lebo neupratujem cele dni.
Viem, že rodičia mi budú dávať za vinu, že som sa rozišla s mužom, ktorý ma zrejme nemiloval.
Miloval.
Ale viac miloval to, že u mňa nič nemusí.
Ako som každú jednu vrstvu odkrývala v mojej duši, došlo aj v tomto na lámanie chleba.
Vedela som, že to musím urobiť.
Viem, že môžem mať po mojom boku muža, ktorý bude mať svoj život vyriešený.
Ešte to necítim, lebo ma rozchod čaká.
Ale som pripravená prijať aj túto pravdu.
Že som hodná byť milovaná.
Sama sebou.
Milovaná inými.
http://www.bulimia-a-cesta-do-duse.sk/news/milo...
Švagriná si našla priateľa, ktorý veľmi rád je.
A je to patrične na ňom vidieť.
Netrvalo dlho, švagriná ho dobehla tiež.
Jej mama, moja svokra bola viditeľne velmi nahnevaná, ako je to možné, že jej dcéra takto veľmi pribrala.
Ako je to možne?
Veď im vštepovala dlhé roky pravidlá správnej výživy.
Pozorovala som svokru.
Aj jej sa občas stáva, že priberie.
Vtedy pozorujem, ako je nahnevaná na samu seba.
S ťažkostou dáva svoje nadobudnuté kilá dole dietou a cvičním.
Vidím ju,aká je šťastná, keď si koneč zapne sako, ktoré už roky nenosila.
Keďže táto situácia nie je udržateľná na dlhú dobu, prichádza zase priberanie.
Švagrinú som po pár mesiacoch uvidela štíhlejšiu.
Bola v tvári bledá a v jej očiach vidím smútok.
Na rodinnej oslave sme všetci jedli,čo bolo ponúknuté.
Všímala som si ľudí, ako jedia.
Všetko poznám.
Tí, čo držali neustále diety, sa nevedia dožrať.
Lebo len dnes si dovolili všetko jesť.
Od zajtra začnú zase robiť "správne veci".
Vidím švagrinú, ako si objednáva diétne jedlo a ako ho zo smútkom je.
Oslava sa končí, a ona odchádza zo smutnou tvárou.
Jej mama ju radostne obíjme,potľapká po schudnutom bruchu a hovorí,aká je na ňu hrdá,že zase schudla.
Hrdá za to že schudla?
Keby bola moja dcéra, a ja by som mala tieto skúsenosti, ktoré mám teraz, opýtala by som sa jej radšej, či je šťastná.
Alebo je to jedno?
Hlavne nech je štíhla?
Ako si uržať postavu, keď sa prejedáme a priberáme práve preto, že sme smutné?
Viem, že v živote dokážem byť oboje.Aj zdravá, aj štíhla.
Ale pokiaľ to ešte neviem, nepmôže mi schudnúť, aby som bola aj šťastná.
Preto sa pokúšam tu, v túto minutu prijať moje telo presne, aké je.
Pochopiť,že som plnohodnotný človek aj s nadváhou.
Mám dojem, že až v tomto prijatí prítomnosti je ukrytá odpoveď na to, ako budem šťastná aj štíhla.
Keďže s tým sama prichádzam, môžem to naučiť aj Vás.
Moje telo mi hovorí "miluj ma"
Tu a teraz.
Presne aké som.
A ja Ti budem slúžiť.
Terapiou Cesta som spracovala veľa bolestivých okamihov v mojom živote.Preto dnes dokážem nebojovať proti tomu,čo tu a teraz je.
Nech je to akokoľvek bolestivé.
Už to nezajedám, neutekám pred tým, nebojujem proti tomu.
Tu a teraz prijímam presne to, čo je.
A zrazu sa dejú úžasné veci.
S láskou.
Elena
Zrejme som v mojom menštruačnom cykle vo fáze milenky.
Včera som si nalakovala nechty na oranžovo červeno.
Večer sme sa milovali.
Najprv hádali, lebo bol sprostý na mňa.Odišla som hore.
Keď som uložila deti, ležali sme vedľa seba a vzrušoval ma.
Jeho vôňa, jeho telo.Má takú hladkú nahnedlú pokožku.
Potom som ho nahá objala, keď odchádzal s mojej spálne.
Dnes ráno som sa postavila na váhu a nešlo nič dole.Pozorujem to jemné sklamanie..aj túžbu byť zase štíhla.
Pozorujem aj druhý hlas, ktorý hovorí. "Klídek"
Všetko je, ako má byť.
Cesta je dôležitejšia, ako cieľ.
Je dôležitejšie byť tu a teraz v prítomnosti aj šťastná.
Ale hlavne si prítomnosť uvedomovať.
Lebo toto je Tvoja prítomnosť.
Nič veľkolepejšie nepríde.
A ani nič menejcennejšie.
Toto je TVOJ veľkolepý život.
Môžeš byť štastná tu a teraz.
Nie si menejcenný človek len preto, že máš nadváhu.
Si plnohodnotný človek, aj keď máš nadváhu.
Dávame sa pod stres, lebo si chceme udržať postavu.
No paradoxne práve s tohoto stresu vzniká tlak, a nutkavosť prejedať sa.
Aké nezmyselné...
Prejedám sa, lebo chcem byť štíhla.
Chcem byť štíhla...lebo len vtedy som plnohodnotná?
Počujem, ako moja duša plače.
Ako sa telo búri a nechápe s toho ani čiaročku.
Telo sa ráno zobudí.
Preciťuje šťastie, že sa zobudilo a žije.
Že má zdravé ruky, nohy...že je zdravé a môže nás odniesť do práce,aby sme zarábali peniažky.
Je šťastné,že sa môže učiť.
Že jeho oči vidia.
Hlas hovorí.
Ruky dokážu objať.
A s nohami nás privedie k milovanému človeku.
My sa ráno prebúdzame a staviame sa na váhu.
Ak neukáže to, čo chceme...cítim vyslovene, akoby som v sebe niečo zabila.
Ako uniká moja životná energia s môjho tela.
Telo, ktoré sa včera v noci cítilo tak žiadúce, príťažlivé, ohybné.
Telo, ktoré poskytlo rozkoš mne aj mužovi na mne, vo mne...
Dnes zabíjam túto energiu s jednou vetou
"Som tučná"
Učím sa pozorovať aj tieto situácie.
Aká je moja skutočnosť premenlivá.
Pozorujem svoju myseľ a nechám tento film prebiehať.
Nechávam tam všetky moje výčitky na seba.
Nároky na seba.
Kritiku.
Všetko tam môže byť.
Dovoľujem to v mojej hlave všetko mať.
Tým nevzniká vákuum,potom podtlak.
Nutkavosť ten tlak vypustiť.
Milujem Ťa,nás....
Ešte jednu odpoveď som dnes ráno dostala.
Telo sa pokúša vyrovnať podtlak tým, že túži po ťažkých jedlách.
Sladkých.Ktoré okamžite na chvíľu zaúčinkujú.
Keď tento tlak nebude vznikať, nebude túžiť po týchto jedlách.
Telo nie je zlé.Miluje ťa a chce Ti slúžiť.
http://www.bulimia-a-cesta-do-duse.sk/news/prej...
Sedím s priateľkou na káve .
Počas rozhovoru mi povie, že chce prestať fajčiť.
"Viem, že mi to škodí, ale neviem s tým prestať." hovorí mi, a obe stíchneme.
Z láskou ma napadá veta ktorú jej aj položím.
"Čo v Tvojom živote máš, čo Ťa ničí, ale nevieš to zo života dostať preč?"
Pozrie sa na mňa, a obe máme slzy v očiach.
Obe vieme, čo znamená mať v živote sebazničujúce situácie.
Ďaľšia moja nezadaná známa, má zadaného milenca.
Trvá to už dlhšiu dobu a pri káve mi hovorí, ako veľmi to chce ukončiť.
A koľko krát to už skúsila a znova, a znova skončila v jeho objatí.
Celé hodiny diskutujeme,vymýšlame, strategicky manipulujeme samé zo sebou, ako sa toho muža zbaviť.
O deň neskôr šoférujem a moja duša mi dáva pre ňu odpoveď.
Okamžite jej volám.Nepoviem ani jednu pozdravnú zdvorilú vetu.
Vytresnem to okamžite.
"Micka, nebudem Ti písať sms, lebo havarujem."
"ON JE NÁPLASŤ NA TVOJU BOLESŤ!!"
"Nepomôže znova a znova strhávať náplasť, ak neurobíš nič s tou bolesťou."
Ona v pomykove zahabka do telefónu, že teraz nemôže, ale zavolá mi.
Ako silno som pociťovala odpoveď na moju náplasť zvanú "JEDLO".
Rozmýšlala som, aké náplaste ešte mám.
Koľko ich na mojom tele aj duši mám?
Zalepíš ranu.Ale ju nevyčistíš.
Na chvíľu necítim bolesť.
No pod náplasťou to hnije, bolí, a ide do hĺbky.
Najväčšia náplasť je u mňa jedlo.
Strhávam túto náplasť dietami, radami od druhých.
Na chvíľu to pomôže, a zase lepím na otvorenú ranu ďalšiu náplasť.
Občas je to sex.
Občas nakupovanie.
A skoro vždy jedlo.
V neprijatí Tu a Teraz , v neprijatí života, aký tu a teraz je, odmietam cítiť!!
Prijímam aj túto časť môjho bytia.Neodsudzujem sa.
Každú jednu náplasť prijímam z láskou.
A nechávam ju tak dlho, ako bude potrebné.
Moja duša začala už uzdravenie z vnútra.
Pekne pomaličky.
A až sa láska dostane na povrch, náplasť na bolesť odpadne sama.
"Milujem Ťa, Elena" hovorí moja duša.
Vás.
@elenakrasna krasne napisane, citim rovnako, objimam 🙂
@silviaa
Ďakujem!!
Mám zimomriavky.
Ďakujem, aj za to, že si nájdeš čas ma prečítať.
Dopis pre milú Ladu.
Pýtaš sa na môj názor ohľadom Andy Winson.
Andy Winson poznám, teda jeho prednášky.
A u mňa tiež vzbudzuje skôr nervozitu, že nedokážem po jeho slovách zmeniť môj život.
Som z toho nervózna.
Tak to nechám tak.Ťažko povedať, či je to byznis.
Je to človek, ktorý urobil zo seba tú najlepšiu verziu.
A som presvedčená, že to , čo hovorí má svoj význam.
Ale každý máme svoju cestu a svoj vlastný čas.
Ja teraz mám obdobie, kde hľadám zázrak v situáciách, aké práve sú.
Nič nemeniť.
Ale vidieť zázrak v tom čo máš.
Môžem to nazvať rezignácia..ale aj prijatie.
Všade čítam, že môžeme veci zmeniť k lepšiemu.
A čo keď je to to najlepšie ,čo práve máš?
Ak mám niečo zmeniť, zmením to.
Ak to nejde, tak aby som sa z toho nezbláznila, jedine to musím prijať.
U Teba sú to zrejme tie peniaze a zarábanie.
U mňa je to váha.
Každý máme tú oblasť, ktorú chcme celý život zmenit,zlepšiť.
A urobili sme pre to maximum, no tento démon si ostáva a žije v nás svoj vlastný život.
Keď som skeptická, svet sa mi rúca v mojej nadváhe.A celý môj projekt o bulímii stroskotáva práve na mojej nadváhe.
Ľudia sa ma občas pýtajú,prečo mám nadváhu, keď som vracala.
Prečo mám nadváhu, keď už nie som v bulimickom kolotoči.
A dodávajú tisíc receptov na štíhlu líniu.
Už len počúvam.Všetko poznám.
Keďže diety už u mňa nefungujú, a ja redukovaním akéhokoľvek jedla zobúdzam,alebo zase ignorujem a neprijímam môjho démona, znova prichádzam na to, že tu a teraz to prijmem.
Prijímam, že nemám recept na štíhlosť.
Ale mám recept, ako môžem byť tu a teraz šťastná.
A aký môžem mať zázračný úžasný život, keď tu a teraz moju nadváhu prijmem.
Ako hovori Eckarth Tolle, všetko ostatné je proste šialené.
Buď veci dokážem zmeniť.
Ak nie, je lepšie, zdravšie, ak ich prijmem.
Čo neznamená, že ich už nikdy nezmením.
Ale dnes mi život ponúka prijatie.
Niekedy tejto múdrosti dôverujem, niekedy nie.
Dnes som sa rozprávala zase s mužom o mojej nadváhe.
Aj on mi hovorí, buď to prijmeš, a už nikdy v živote nebudeš riešiť.
Alebo sa zblázniš.(verte, o Eckhart Tolle ani nechyroval)
Aká úľava, keď na to pomyslím,že už moju váhu nikdy v živote nebudem riešiť.
Viem, že budem.
Ale mám na výber.
Trápiť sa nad tým čo nie je,a čo tu a teraz neviem zmeniť.
Alebo sa tešiť tomu, čo je.
Čo mi život v jeho veľkej múdrosti ponúka.
Čo sa týka Cesty.Je to podobné.
Neviem definovať,čo sa konkrétne vo mne stalo pred dvomi, tromi rokmi.
Keby som B.Bays brala s komerčného hľadiska, tiež by som mohla povedať, ako na tom zarába.
Na seminároch s ňou bolo veľa zvláštnych ľudí.
Takí, čo tam boli, ale nadávali, že je to americké a komerčné.
Čudovala som sa v sebe, prečo tu sú.
Mňa zase hnevali tí, čo už mali celý terapeutický kurz dokončený,a správali sa ako bohovia a my sme boli poddaní.
Ale stále som sa koncentrovala na to dôležité.
Na seba a čo mi to môže dať.
Neviem teda definovať, čo mi to dalo.
Ale už ma minulosť tak veľmi nebolí.
Aj keď bolí stále.
Ale dá sa prijať a nebojovať proti nej.
Smútok tu je stále.
Ale dá sa prijať a nebojovať proti nemu.
No som vo fáze, kde odmietam počúvať, že sa to dá zmeniť.
Zmeniť život, zmeniť ponímanie.
Zmeniť, zmeniť, zmeniť.
Mňa toto slovo privádza momentálne do šialenstva.
Pokoj prichádza, keď sa nepokúšam tu a teraz nič meniť!
A takto prijímam môj nie vždy ľahký vzťah.
Prijímam strachy o moje deti.
Prijímam aj obtiažnosť môjho zamestnania.
Prijímam tu a teraz.
Aj moje šialenstvo, pre ktoré celú noc nespím.
Po prečítaní týchto riadkov som si uvedomila, že mám zase novú tému do môjho blogu.
Aké inšpiratívne, keď si píšem s niekym podobným, ako si ty.
Peknú nedeľu prajem.
Elena
PS:
Akonáhle sa rozhodnem veci prijímať,aj moju nadváhu, moja duša pookreje a ja začínam písať.
Akoby si vydýchla.
Konečne ma prijímaš a neodmietaš.
Duša začína TVORIŤ.
Tiež má vlastný život a nedá sa ovládať.
NIEKEDY JE SILA NA ZMENU UKRYTÁ PRÁVE V PRIJATÍ TOHO, V ČOM PRÁVE SME.
V sobotu som bola na seminári.
Pochopila som, prečo nedokážem smrť môjho muža už toľké roky vyplakať.
Keď som sa prestala už trestať, a pochopila, že smiem plakať, celé moje ja plakalo.
Boli to tak silné pocity bolesti a zúfalstva.Myslela som, že zošaliem.
V nedeľu som sa na seminár nevrátila.Potrebovala som si konečne vyplakať legálne smrť môjho muža.
Nedovolila som si to celé tie roky.
Zaslúžim si ten obrovský smútok vyplakať.
V nedeľu som len plakala a ležala.
Bola som doma sama, a mala pocit, že smiem tú bolesť zajedať.
Dovolila som si to, ale s mojou technikou.
Vďaka nej prichádzala aj sýtosť.
A aj nevoľnosť.Bolesť.
Ešte aj v pondelok som po cvičení preležala.
Tak takto odchádza bolestivá emócia.
V celej svojej kráse.
S bolesťou, výčitkami.
Ale aj pochybnosťami, že to, čo robím je hlúposť.
Zosmiešňovaním, že zase rumádzgam.
Všetko som tam nechala.A napriek tomu som konala, ako cítim.
Nenávisť k ľudom.
Opovrhovanie samou sebou.
Nenávisť k sebe samej.
Kritické ja mi hovorilo, že si nezaslúžim, aby som plakala.
A vo vnútri ma trestalo tým, že musím nosiť ten bôľ toľko rokov.
To je trest.
Ak si dovolím plakať, už ma nemá čím trestať.
Pozriem sa s láskou do očí tomuto démonovi.
S láskou a slzami (zase revem) sa pozerám do očí démonovi Trestu a pýtam sa ho, prečo ho v mojom živote mám?
Prečo sa potrebujem trestať?
Nemám odpoveď.
Ale prijímam ho.
Dovolím mu byť v mojom strede.
"Som tu, aby si si nedovolila byť sama sebou"
"Aby si mala stále za niečo výčitky a necítila svoju dušu"
"Takto sa môžeš v obviňovaní a trestaní točiť celé roky."
"Robím všetko pre to, aby si stagnovala"
"Aby si sa neposúvala ďaľej"
"Ani nevieš, ako ďaleko som sa posunula" odpovedám mu
"Vďaka bolesti, som bola nútená hľadať"
"Ísť do Santiaga a vrátiť sa zase domov"
Keď som sa vrátila, stal sa zo mňa pozorovateľ.
Pozorujem moje smútky, bolesti.
"Aha, teraz sa radujem!" poviem si
Pozorujem moju nervozitu a neprijímanie života.
Spadol mi konečne obrovský kameň zo srdca.
Nemusím už nič.
Nič meniť, pretvárať.
Iba sa vrátiť sama k sebe.
Od kedy pozorujem svoju myseľ, smútky sú hlbšie.
Sny sú hrôzostrašnejšie.
Noci viac bezsennejšie.
Som nervóznejšia a kritickejšia.
Ponáram sa stále viac a viac do všetkých vrstiev, ktoré obaľujú moju dušu.
Čím som hlbšie, tým su vrstvy bolestivejšie.
Ale ja som o to viac bližšie k mojej duši.
Sama k sebe.
K samotnému Bohu.
Ďakujem.
http://www.bulimia-a-cesta-do-duse.sk/news/demo...
Tému tohoto blogu mám už dlho v hlave.
Občas s ťažkosťou otváram tieto stránky.
Je v nich príliš veľa okamihov z mojej vyplakanej duše.
Šoférujem a zrazu ma napadla otázka:
"Aké by to bolo, keby som bola v poriadku?"
"Keby sa moja váha neriešila od útleho detstva?"
"Proste by som si len tak mohla žiť a nestotožňovať sa predstavami väčšiny?"
"Keby ma rodičia prijímali jednoducho takú, aká som?"
"Keby som na tomto okamihu tu a teraz nič nechcela, a nemusela meniť?"
Poviem Vám...
Pociťujem úľavu.
Ešte skorej, akoby som začala chudnúť a hovoriť si, že až POTOM budem ok.
Objednávam si pekné šaty v mojej veľkosti.
Chodím cvičiť.
Jem veci vraj zdravé.
Ale aj vraj nezdravé.
Muž, ktorý somnou žije, moje telo zbožňuje.
Moje telo mu dávam,aby mu spôsobovalo rozkoš.
Moje telo spôsobuje rozkoš mne.
Ako dobre sa žije, keď je všetko ako má byť.
Už počujem hlasy výživových poradcov.
Fitness guruov.
A všetky múdre rady, ktoré som sa celé roky pokúšala plniť.
Darilo sa len na chvíľu.
Prečo?
Nie som dosť silná?
Nie som dosť inteligentná?
Iba si niečo nahováram?
Neviem.
Nepoznám odpoveď na to , prečo nedokážem ísť s davom.
A prečo niektoré múdre veci u mňa v živote fungujú a niektoré ani za bo...a nie.
Som tu.
Žijem.
Pracujem a vychovávam deti.
Smejeme sa, plačeme.
Milujeme.
Čo, čo ešte treba dodať?
Žiť život s ľahkosťou.
Máme len dnešok.
A dnes som krásna, voňavá, zvodná.
Doma ma zbožňujú štyri živé bytosti.
Dcéra, syn, chlap aj pes.
Toľko lásky, až mi berie dych.
Ďakujem životu, že si to aspoň na chvíľu uvedomím.
Lebo väčšinnou som nespokojná, kritická a náročná.
Ešte že nás Pán Boh neodmeňuje za zásluhy, ale len tak.
http://www.bulimia-a-cesta-do-duse.sk/news/ake-...
ahoj... mam 22 a rovnaky problem s bulimiou a prejedanim uz 9 rokov.. bola som aj na lieceni 3x ale nic :( ako je to lepsie v tom ze dokazem jest aj jedla v mensom mnozstvge a zdrave a nechat to v sebe ale ten zachvat na mna skor ci neskor pride..o peniazoch ani nehovorim... a odkedy som sa pristahovala do bratioslavy je to horsie z kazdeho podnajmu ma vyhadzuju lebo jem v zachvatoch jedlo spolubyvajucim!!! prosim ta das mi na seba nejaky kontakt? alebo ak ty chces kontaktuj mna na fb ucte eff may... potom ti mozem dat aj original fb teraz len taky anonymny aby to tu nevidel kazdy..budem rada ak sa ozves a pokecame o tom viac
Dnes ráno ma bolel chrbát.
Rozťahujem jogovú karimatku a cvičím.
Pocítila som,čo znamená ísť vlastným tempom....bulímia ma učí,ísť vlastným tempom...Želám to každej jednej z nás....aké veľké uzdravenie spočíva v pochopení,že máme vlastné tempo...
http://cestadoduse.webnode.sk/news/mat-vlastne-...