Ako sa efektívne zbaviť depresie po pôrode?

@slnecnica30 Depresie som začala mať v roku 2015... po úmrtí mojej mamky, a nedala som si načas to spracovať, ale podvedomie to nezobralo, a začali také stavy, podobné, ako máš Ty... Pocity hrče v krku, dusila som sa každú chvíľu, tlak vysoký stúpal na 200/160, hnačky, triašky, zimnice, bolesti brucha, pocit na odpadnutie, pocit, že umieram, ... skončila som na pohotovosti... zabralo mi magnézium v injekčnej forme... na druhý deň.. po odznení liekov, čo do mňa dali... stavy podobné... po rôznych vyšetreniach krku, brucha, hlavy, vlastne všetkého možného... verdikt ... musíte ísť k psychiatrovi... máte úzkosti a depresie... Ja? Veď má človek iba fyzické prejavy, žiadnu psychickú poruchu... 🙂 ... Prešla som si pár ADčkami, pár benzodiazepínmi, ale čo u mňa zabralo naozaj? ... Boli moje dve deti... vtedy mali 4 a 5 rokov, manžel sa veľmi nepostaral, nemala som nikoho, mamka zomrela, svokra nepomohla... MUSELA SOM SA O NICH POSTARAŤ !!! Strašne veľa som si o psychických poruchách, ADčkach, benzáčoch, prečítala... nepomohlo... zabralo len každý deň od úplnej piky, samú seba donútiť, ani nie namotivovať, to sa nedá pri depresiách, ale iba donútiť, že napríklad... "teraz musím do seba dostať aspoň kus rohlíka...!!! alebo "teraz musím deti odviezť do škôlky" alebo "teraz MUSíM toto alebo hento..!!! " Proste musím... ! A ja tomu hovorím... "SPRÁVNA NASRATOSŤ" sorry za výraz, ale tak to je, u mňa iba toto zabralo!!! proste sa nasrať, a idem, aj keď nemôžem.... vyhodila som slovo nemôžem, a nahradila ho ...MUSíM!!! A ked ma napádali rôzne myšlienky od výmyslu sveta... nedala som sa, hneď som sa snažila oklamať mozog, a myslieť na niečo iné... Keď má človek depresie, nič ho nezaujíma a nebaví... ale pred depresiami ma bavilo pozeranie "Nová záhrada"... tak som sa donútila to pozerať... a čakala som do ďalšieho a ďalšieho týždňa na ďalšie pokračovanie... potom zase ..kedysi ma bavili romantické filmy... prišiel Netflix, ...a tak som začala s romanťákmi na Netflixe... prvý seriál... "Obchodný návrh"... pozerala som to dokolečka dokola... 50 krát... len aby som nemyslela na blbosti... A tak každý deń, kúsok po kúsku som sa donútila viac jesť, viac myslieť pozitívne, nemyslieť na nič... ale používala som vetu v mojej mysli.. ktorú mi niekto poradil... že si mám pomyslieť niečo úplne nelogické ako napríklad.... "NEMYSLI NA RUŽOVÉHO SLONA"... Je to nezmysel, ale začneš to rozoberať v hlave, "ved ružový slon neexistuje.... veď prečo naňho nemám myslieť...? ako by asi vyzeral ten ružový slon?..." takto som si zamestnávala hlavu... a začala som prestať myslieť na to, že mi je zle... Po rokoch neberiem Adčka... občas keď cítim, že na mňa ide úzkost a panika, zoberiem si štvrťku Neurolu , a uľaví sa mi, idem ďalej... ale už viem, že je to úzkosť ... panický atak... depresia ustúpila, a už nikdy sa k nej nechcem vrátiť, a ani sa nevrátim... "SPRÁVNA NASRATOSŤ" 🙂 A aj keď som za posledné roky zažila ešte horšie časy, ako predtým, už sa nevzdávam, a idem ďalej, nemôžem si dovoliť, aby ma to premohlo... Niekto mi raz povedal, že " DOSTAť SA DO PSYCHICKýCH PROBLéMOV JE ľAHKé, ALE DOSTAť SA Z NICH TRVá 10 KRáT DLHšIE...!" a preto, už do toho nechcem spadnúť... a nedám sa...! Držím Ti palce, aby si to postupne, maličký krôčik, po maličkom krôčiku dala, rýchlo to nejde, ale pomaly naozaj človek ďalej zájde... 🙂 Držím palce.. a terapia je dobrá vec,... teraz je vraj dobrá jedna psychoterapeutka v MIchlalovciach... Baková sa myslím volá... vraj je dobrá, ale keď Ťa zoberie, tak možno tak o 2-3 mesiace... neviem,... nehovorím... netuším... len som počula... Ja som však šťastie na terapeuta nemala, a tak som si musela pomôcť sama... ALE DÁ SA TO!!! 🙂 Držím palce...

@alan12 Ahoj, preposielam Ti text, ktorý som napísala aj slnečnici30... Depresie som začala mať v roku 2015... po úmrtí mojej mamky, a nedala som si načas to spracovať, ale podvedomie to nezobralo, a začali také stavy, podobné, ako máš Ty (Slnečnica30...)... Pocity hrče v krku, dusila som sa každú chvíľu, tlak vysoký stúpal na 200/160, hnačky, triašky, zimnice, bolesti brucha, pocit na odpadnutie, pocit, že umieram, ... skončila som na pohotovosti... zabralo mi magnézium v injekčnej forme... na druhý deň.. po odznení liekov, čo do mňa dali... stavy podobné... po rôznych vyšetreniach krku, brucha, hlavy, vlastne všetkého možného... verdikt ... musíte ísť k psychiatrovi... máte úzkosti a depresie... Ja? Veď má človek iba fyzické prejavy, žiadnu psychickú poruchu... 🙂 ... Prešla som si pár ADčkami, pár benzodiazepínmi, ale čo u mňa zabralo naozaj? ... Boli moje dve deti... vtedy mali 4 a 5 rokov, manžel sa veľmi nepostaral, nemala som nikoho, mamka zomrela, svokra nepomohla... MUSELA SOM SA O NICH POSTARAŤ !!! Strašne veľa som si o psychických poruchách, ADčkach, benzáčoch, prečítala... nepomohlo... zabralo len každý deň od úplnej piky, samú seba donútiť, ani nie namotivovať, to sa nedá pri depresiách, ale iba donútiť, že napríklad... "teraz musím do seba dostať aspoň kus rohlíka...!!! alebo "teraz musím deti odviezť do škôlky" alebo "teraz MUSíM toto alebo hento..!!! " Proste musím... ! A ja tomu hovorím... "SPRÁVNA NASRATOSŤ" sorry za výraz, ale tak to je, u mňa iba toto zabralo!!! proste sa nasrať, a idem, aj keď nemôžem.... vyhodila som slovo nemôžem, a nahradila ho ...MUSíM!!! A ked ma napádali rôzne myšlienky od výmyslu sveta... nedala som sa, hneď som sa snažila oklamať mozog, a myslieť na niečo iné... Keď má človek depresie, nič ho nezaujíma a nebaví... ale pred depresiami ma bavilo pozeranie "Nová záhrada"... tak som sa donútila to pozerať... a čakala som do ďalšieho a ďalšieho týždňa na ďalšie pokračovanie... potom zase ..kedysi ma bavili romantické filmy... prišiel Netflix, ...a tak som začala s romanťákmi na Netflixe... prvý seriál... "Obchodný návrh"... pozerala som to dokolečka dokola... 50 krát... len aby som nemyslela na blbosti... A tak každý deń, kúsok po kúsku som sa donútila viac jesť, viac myslieť pozitívne, nemyslieť na nič... ale používala som vetu v mojej mysli.. ktorú mi niekto poradil... že si mám pomyslieť niečo úplne nelogické ako napríklad.... "NEMYSLI NA RUŽOVÉHO SLONA"... Je to nezmysel, ale začneš to rozoberať v hlave, "ved ružový slon neexistuje.... veď prečo naňho nemám myslieť...? ako by asi vyzeral ten ružový slon?..." takto som si zamestnávala hlavu... a začala som prestať myslieť na to, že mi je zle... Po rokoch neberiem Adčka... občas keď cítim, že na mňa ide úzkost a panika, zoberiem si štvrťku Neurolu , a uľaví sa mi, idem ďalej... ale už viem, že je to úzkosť ... panický atak... depresia ustúpila, a už nikdy sa k nej nechcem vrátiť, a ani sa nevrátim... "SPRÁVNA NASRATOSŤ" 🙂 A aj keď som za posledné roky zažila ešte horšie časy, ako predtým, už sa nevzdávam, a idem ďalej, nemôžem si dovoliť, aby ma to premohlo... Niekto mi raz povedal, že " DOSTAť SA DO PSYCHICKýCH PROBLéMOV JE ľAHKé, ALE DOSTAť SA Z NICH TRVá 10 KRáT DLHšIE...!" a preto, už do toho nechcem spadnúť... a nedám sa...! Držím Ti palce, aby si to postupne, maličký krôčik, po maličkom krôčiku dala, rýchlo to nejde, ale pomaly naozaj človek ďalej zájde... 🙂 Držím palce.. a terapia je dobrá vec,... teraz je vraj dobrá jedna psychoterapeutka v MIchlalovciach... Baková sa myslím volá... vraj je dobrá, ale keď Ťa zoberie, tak možno tak o 2-3 mesiace... neviem,... nehovorím... netuším... len som počula... Ja som však šťastie na terapeuta nemala, a tak som si musela pomôcť sama... ALE DÁ SA TO!!! 🙂 Držím palce...

@ametyst123
Napisala si zaujimavu pomocku ktora ma oslovila a to pozivanie toho “ruzoveho slona” - a podobne nieco nelogickeho v mysli,ozaj zaujimave a moze to byt ucinne. A zaroven velmi poucnu vetu ktoru by si mali pamatat naozaj vsetci “dostat sa do psychickych problemov je lahke ale dostat sa z nich je stokrat tazsie a dlhsie” - budem na to pamatat pri starostlivosti o svoje dusevne zdravie.
Ja sa chvalabohu uz drzim o dost lepsie ale konecne som po unavnej dlhej strastiplnej ceste nasla psychologicku s ktorou to naozaj ide a prinasa to spravne ovocie. A to som hladala a hladala a skusala a nevzdavala sa ale urcite odporucam kazdemu aj kto je na pokraji sil ze spravni psychologovia existuju ale je to ako hladat ihlu v kope sena preto ked je uz niekto znechuteni,na dne a bez sil ze to hladanie a striedanie psychologov je hrozne odkazujem nevzdavat sa a aj cakat a dat sa na cakacky. Ale je to na nervy obzvlast ked mate tazke stavy a nedokazete fungovat.

Avsak este som chcela povedat dolezitu vec. My si tu na fore mozeme pisat nazory a nase subjektivne skusenosti co nam a ako pomohlo ale u kazdeho je to inak. Ja mam bohuzial klinicke diagnozy ktore naozaj vyzaduju pravidelnu farmakoterapiu,liecbu a vsetko s tym spojene. Je to na cely zivot. Su totiz psychiatricke diagnozy a potom su aj casti zivota kedy clovek len nieco dlhodobo nezvlada sklzne do liecby a postavi sa na nohy a funguje a nevyzaduje si to taku zdravotnu psychiatricku celkovu starostlivost ako je to v mojom pripade takze nech hlavne rozdeluju ludia aj tieto dva fakty lebo nie vsetko sa vzdy da - co som si myslela kedysi. S niektorymi zdravotnymi problemami sa musime naozaj naucit zit,akceptovat ich a liecit sa a neporovnavat sa s inymi jedincami.

@slnecnica30 Plne súhlasím s tým, čo si napísala... 👍Máš pravdu, že na každého pôsobí a zaberá niečo iné... Ja som si prešla viacerými ADčkami a benzáčmi... počnúc Citalopramom, (ktorý som zobrala iba raz, a skončila som na pohotovosti, hneď mi ho vysadili...), Brintellixom, Tianeptínom, Duloxetínom...,, a z benzáčov... Frontin, potom Neurol, ktorý mi zabral... a už si ani nepamätám, čo ešte... 🙂 som všetko pobrala, a niektoré aj dlhodobo, ale účinok stále všelijaký... S mojou diagnózou to už teraz ide aj bez liekov, ale samozrejme, že sú diagnózy, na ktoré treba liečbu po celý život... Ja som písala samozrejme so svojho individuálneho pohľadu, a na moju diagnózu, každý sme ale iný človek, a na každého zaberá niečo iné, (dokonca na môjho manžela, ktorý mal a má depresie niekoľkoročné... nezaberá nič... takže žije s depresiami už vyše 10 rokov... ☹... ) Ja som chcela hlavne napísať povzbudivé slová, aby sa proste ľudia len tak nevzdávali, aj keď v stave depresií s tým človek veľa nenarobí, a nikto nedokáže človeka pochopiť, ako sa vtedy cíti, iba tí ľudia, ktorí si tým už prešli, a takéto diagnozy mali... Ale netreba sa nechať odrádzať okolím... aj keď v stave depiek, a rôznych psychických porúch, to fakticky ide niekedy veľmi ťažko... Podstatné je ...aj napriek všetkému... NEVZDÁVAŤ SA!!! pretože podľa mňa, to sú proste choroby, choroby mysle, choroby hlavy, a choroby sa dajú liečiť, a niektoré aj vyliečiť... takže nikdy sa netreba VZDÁVAŤ...!!! Ja som bohužiaľ až takú podporu nemala, a tak som sa musela "podporiť" sama... U mňa tiež fungovalo, ale samozrejme to trvalo veľmi dlhý čas... usmievať sa na seba do zrkadla... 🙂 ... Ono sa nevidí, ale človek sa sám začne najprv z toho smiať, a potom sa na seba začne sám aj usmievať, a čo je podstatné, vtedy sa v mozgu vytvára serotonín, hormón šťastia, a to ľudom s depresiami proste v organizme chýba... Takisto jesť jablko mi dosť pomáhalo, aj keď zo začiatku iba po jednom malom kúsku... Takisto mi začalo pomáhať pozerať sa na deti, ako si tancovali pri "Just Dance"... a začala som s nimi aj ja... Hneď sa pri cvičení v tele vytvára opäť serotonín... 🙂 Ono sa nevidí, ale aj to máličko postupne pomôže viac a viac... Ale ako som už písala... Fakt... dostať sa do týchto problémov, je úplne ľahké, dostať sa z nich trvá 10xkrát dlhšie... a trvá to... niekedy aj roky... kým sa človek z týchto vecí dostane, alebo to bude vedieť už zvládať... No takto by som to asi z môjho pohľadu napísala ja... Takže držím Tebe, sebe, a aj všetkým, ktorí s takýmito problémami bojujú, aby sme to dávali každučký deň, pomaličky, ale isto, krôčik po krôčiku, k lepšiemu a viac pozitívnejšiemu životu... Napadlo ma ešte, že dosť dlhý čas som mala také životné "motto"... 🙂 "Život je ako rebrík do kurníka,.... Krátky a pos.ratý"... 🙂 A dosť som sa tým riadila, keď bol život pre mňa depresívny, úzkostný, panický... Neskôr som si však pridala k tomu vetu, resp. také svoje vlastné motto, že aj keď je to tak, že "život je krátky a posratý", tak "práve preto, že je taký krátky, nechcem si ho sama ešte aj viac znepríjemnovať, a nechcem ho prežiť v depresii, radšej sa chcem tešiť, a užiť si ho, kým sa to dá... a žiť si život normálne, ... Načo sa ešte popritom ešte viac depkovať...?" Takto som si to začala hovoriť, a dnes viem, že raz, keď budem mať napríklad 80 rokov, a ohliadnem sa späť na svoj život, chcem si povedať,... "stálo to zato"... a hlavne,... "dobre, že som sa nedepkovala, len by som zbytočne prežila život v ľútosti, a v smútku..." "Tak načo..." A dnes môžem povedať, že ma tešia aj obyčajné blbosti a maličkosti, a dokážem sa z nich aj tešiť, predtým som to nedokázala, ale už to dokážem...a to je pre mňa super... Takže dúfam, že každému sa podarí takto sa pozerať na svoj vlastný život... A ešte som prišla aj nato, že v živote sa stáva dosť málo takých tých veľkých vecí, z ktorých sa človek môže tešiť, ale zistila som, že sa z nich aj tak neteším dlhodobo, ale viac sa teším z tých obyčajných bežných denných vecí, a to mi vydrží dlhšie... 🙂 Držím Ti, Slnečnica, palčeky, nech sa Ti darí, a "nedaj sa...!" 😉Ako aj všetci, ktorí potrebujú nejaké to povzbudenie,... 😉PS: Máš pekné meno... Slnečnica... znie to pozitívne... 😉Páči sa mi to... 😉