Potrebujem sa psychicky upokojiť a vyrovnať

Ahojte maminky… chcela by som pomôcť ako sa psychicky nejak vyrovnať… chodím raz do mesiaca ku psychologicke ktorá je úžasná ale keďže je statna tak k nej chodím raz za mesiac …pomáha mi celkom ale ešte mi chyba nejake take nakopnutie od druhých.. skúsim to skrátiť.. pocas covidu som začala zle vidieť na oko… začalo sa kvantum vyšetreni aby sa vylúčila napríklad skleroza či nador… 7 dni na neurologii, lumbalna punkcia…. Ta ukázala tzv.paraprotein v sere… takze hneď hematologia… odber mocu, krvi kde sa paraprotein potvrdil takze hneď odber kostnej drene a opäť lumbalka ktorá prešla specialnou cytológiou na nádorové bunky a bola negatívna prvé výsledky z kostnej drene taktiež negativne avšak tie druhé ukázali, že som na zranili mnohopocetneho myelomu s taktiež v genetike vyšla pozitívna leukémia…ešte pocas čakania ma hneď lekárka poslala PET CT (je to veľmi veľmi podrobne vyšetrenie ktoré je hlavne urcene na najdenie nádorov a zistenie v akom stave je kostná dreň a podobne) toto mi vyslo absolútne v poriadku… prakticky vsetky výsledky mám v poriadku krv mám ukážkovú akurát že stojím na hranici niečoho co ma strasi a taktiež ma vystrašila ta genetika… uvedomujem si, že keby sa mi nestane to že nevidím dobre na oko a nezačnú to vyšetrovať absolútne by som nevedela čo mi je lebo sa cítim úplne normálne a presne ako predtým ale už to že to viem ma štve… budú ma kontrolovať každé 3 mesiace sm sa to nezmení tak každého polroka a potom každý rok ak niečo ihneď liečba…v mojom veku je myelom netypicky lebo sa prejavuje po 60… v celej nasej rodine sa dožívali vysokeho veku tak som ostala smutná.. lekárka mi vravela že ma pacientku ktorá to už ma 20 rokov na rovnakej úrovni nič jej nieje a raz ročne ju skontrolujú športuje venuje sa vsetkemu čo ju baví… nám dokonca povedala že kľudne aj ďalšie dieťa možme mat len čo najskôr ak by sa niečo stalo lebo to ona zaručiť nevie či a kedy sa to spustí… môže byt že s tým budem proste žiť… ale je mi smutno keby o tom neviem asi by som bola šťastnejšia lebo som bola v tom že som absolutne v poriadku čo akože som ale myslím to tak, že som myslela, že vo mne nič take nieje… prišli mi na to proste náhodou…ako by ste to vnímali vy? Ďakujem ❤️