Úzkosť a stres
Ahojte asi 2 roky trpim strachom ist niekde sama , strach z telefonovania , kazdodenne vycerpanie / unava , tras ( niekedy mam pocit ze sa mi trasie cela tvar ) , busenie srdca , potenie , velmi zle znasanie situacie kde musim ist sama alebo skor ani nejdem lebo mi to robi extremny problem , strach z chyb , strach z reakcii a hodnotenia druhych , zla komunikacia s cudzimi ludmi , bojim sa zlyhania , nedokazem zaspat ked ma nieco caka na druhy den , ked idem sama niekde mam pocit ze sa kazdy na mna pozera a ked ide skupinka ludi mam pocit ze na mna “ poukazuju “ alebo ma riesia , nutene myslienky typu ty to nedokazes oni sa na teba pozeraju atd ktore sa zastavit nedaju..vsetko do detailu a plno ineho ma velmi stresuje a vycerpava , bojim sa cokolvek urobit aj ked som to predtym robila 10000x , obcas mam pocit ze by som tu nemala byg , neviem uz pomaly normalne fungovat obmedzuje ma to..stale si len myslim ze si to domyslam a nie je to pravda preto som sa este nikdy neodhodlala to riesit s odbornym personalom 😣 myslite ze je cas to ist riesit ? bojim sa ze ma vysmeju alebo ze nedajboze si to fakt len namyslam..neviem ci to je uzkost ale nezvladam to nemam to pod kontrolou..ak mate nejake rady , pomoc , ako na to zatial tak budem rada..dakujem
smer psychiater čím skôr.
Psychiater. Zbytocne sa trapis 2 roky.
Nikto z odborníkov Ťa nevysmeje. Sú tam presne pre takéto prípady. Nie sú to zdravé, ani normálne stavy. Netreba sa zbytočne trapiť, vyhľadaj pomoc lekára.
Neboj sa nikto ta nevysmeje, je to bezna psychiatricka diagnoza, cize psychiater ju vidi velmi casto a bude vediet poradit.
Neriesila som to preto lebo som nemala 18 a rodicia to nejak len odignorovali a tym padom som si myslela ze to je nepodstatna vec a ze si len domyslam..par ludi sa mi za to posmievalo ze sa bojim ludi hahah..no a tym to skoncilo . Teraz sa nedokazem sama odhodlat ku psychiatrovi i ked mi bude vediet pomoct , neviem ako dalej..su dni kedy mi je lepsie ale teraz mam pred skuskami cize je to o dost horsie..
Keby si mala otvorenú zlomeninu nohy, sedela by si doma a tým pádom by si sa odsúdila na krívanie a iné telesne problémy, alebo by sa nechala ošetriť/ operovať, noha sa zahojí a ty budeš normálne fungovať?
Toto je presne to isté a aj keď ty si to nemyslíš, pomoc existuje.
Ja nechapem, kolko ludi ma stale predsudky voci psychologom a psychiatrom. Psychicke zdravie je predsa rovnako dolezite ako to fyzicke…
mas dve moznosti - bud to neriesit a nezit, ale iba prezivat, alebo sa nakopnut, urobit prvy krok a vyhladat odbornu pomoc - som si viac nez isty, ze ti to pomoze. Dnes sa to uz berie uplne inak, skor je moda ist za psychologom pomaly aj preventivne...
smer psychiater.. ..nasadí lieky a pokračuj v psychoterapii.. ..dobre bude, len to začni riešiť s odborníkmi..
A načo čakáš?už dávno si sa mala liečiť nezijes plnohodnotný život vieš aký to je nápor na telo?Takto žiť 2 r prečo??☹️hypochondri chodia po lekároch bez hanby a ty máš problémy a nejdeš.
Choď celkom určite