Svedectvo o tom, ako Boh koná ❤️ keď mu všetko odovzdáš

Bol to obyčajný deň, nič výnimočné. A predsa sa stal pre mňa malým zázrakom.

Čakala som na jednu vec, na ktorej mi záležalo viac, než by sa možno patrilo. V hlave som si hovorila, že sú to predsa len šaty, nič dôležité, nič, na čom stojí svet. Ale v srdci som cítila túžbu. Tichú, detskú radosť, ktorú som si už dávno nedopriala. A zároveň obavu – neodpovedá, čas beží, možno to celé padne.

V istom momente, keď som tlačila kočík a bábätko mi zaspalo, som to už neuniesla len sama v sebe. Zdvihla som to k Bohu tak, ako to prišlo. Úplne jednoducho a predsa to šlo tak prirodzene.

„Pane, Ty vieš, že túžim po tých šatách. Ale ak to nie je Tvoja vôľa, nech sa stane, čo chceš Ty. Žehnaj ju, prosím. Dotkni sa jej srdca. Ona ich už možno nepotrebuje… a mne by priniesli radosť. A aj keby nie, ďakujem Ti, že sa o mňa staráš.“

Nebola to naučená modlitba. Išlo to priamo zo srdca. Prvýkrát po dlhej dobe som sa takto úprimne rozprávala s Bohom. A zrazu tie šaty už neboli to najdôležitejšie. Dôležitý bol ten pokoj, ktorý prišiel. To odovzdanie. Ten pocit: Nie som na všetko sama.

Pomodlila som sa aj za ňu. Na jej úmysly. Aby ju Boh žehnal. A išla som ďalej.

O pár minút som sa pozrela na telefón. A veci sa pohli. Rýchlo. Nečakane. Ako jemné, tiché „Počul som ťa“.

Zostala som stáť s úsmevom a slzami v očiach. Nie kvôli veci. Ale kvôli tomu, že som sa cítila vypočutá. Videná. Držaná.

Uvedomila som si, že Boh sa nestará len o veľké veci. On vstupuje aj do tých malých, obyčajných dní. Do túžob, ktoré si ani netrúfame vysloviť. A niekedy odpoveď nepríde len ako splnenie prosby, ale ako hlboký pokoj v srdci.

A ten vo mne zostal ešte dlho potom.

— s vďačným srdcom tvoja Mila ❤️