Strašne citlivé dieťa. Čo s ňou máme robiť?

Moje 6 ročné dievčatko začalo navštevovať prvým rokom školu. Na začiatku bolo všetko OK, posledných 10 dní plače v družine. Plakať začne v určitú hodinu a plače až do príchodu muža, ktorý chodí po ňu. Z družiny ju berie okolo 15:00-15:30. Vychovávateľkou v družine je moja kamarátka, ktorú pozná moja dcéra od narodenia a sme s ňou a jej dcérou , aj boli sme, v častom kontakte. V podstate je ako jej druhá mama. Jej dcéra chodí s mojou dcérou do školy a aj do družiny. Pochádzame zo sídliska a vďaka tomu pozná v škole pár detí, s ktorými sme sa počas materskej stretávali, či na ihrisku, alebo chodili k nám domov. Väčšina týchto "sídliskových" detí chodila do škôlky u nás na sídlisku. Moja dcéra chodila do mestskej škôlky, ale s deťmi so sídliska bola v kontakte stále. Takže tam by som nevidela problém. Keď sa jej pýtame, že čo je dôvodom jej strachu, z čoho má strach, tak tvrdí, že sa bojí, aby NEOSTALA V DRUŽINE POSLEDNÁ, ŽE SA BOJÍ, ABY OCKO PO ŇU NEZABUDOL PRÍSŤ. Ja som v práci do 17, tak vie, že ja nemôžem po ňu prísť. Do družiny po ňu chodí aj svokra, tá je tam dosť skoro, asi o 14. Asi 3 krát išla s družinárkou domov, kam som ja po ňu prišla. Nebol absolútny problém, keď som prišla k nim, tak sa smiala a hrala s jej dcérou v detskej a minimálne registrovala, že som prišla.

Ďalší faktor, ktorý môže na to vplývať, je fakt, že sa ideme rozvádzať. Manžel si pred rokom našiel novú známosť, s ktorou ukončil styky po 4 mesiacoch. Vie to...vie, že sa budeme my dve sťahovať. Plánujem po Vianociach. Snažíme sa pred malou neriešiť naše spory aj keď niekedy ujde slovo. V poslednej dobe mi vychádza z jej správania, že sa bojí straty otca. Stupňuje sa to. Keď ide napríklad do obchodu, tak sa pýta - Kam ideš? Kedy prídeš? Mal taký blbý zvyk, že jej iba tak zo srandy povedal, že ide do roboty, chvíľu ju v tom nechal a potom jej povedal pravdu Vyplazený jazyk
Keď ráno vstane, tak sa uisťuje, že kde je ocko, že či je doma alebo v práci. Spíme oddelene. Ja s malou a muž v druhej izbe. Minule som sa jej pýtala, že či ide so mnou do obchodu, alebo s ockom ostane doma. Pozrela sa na muža a povedala, že nevie. Nakoniec to skončilo tak, že potrebovala počuť od otca-CHOĎ-pretože, ako mi to neskôr odôvodnila, sa bála, že po ňu kvôli tomu nepríde do školy, alebo že ho stratí, príde o neho...niečo v tom zmysle.

My s mužom ju každý deň ubezpečujeme, že príde ocko po ňu, že sa nemusí báť. Vymenujeme jej všetky možné alternatívy, že kto by ju vzal zo škôlky, keď my nebudeme môcť, že to plánujeme vopred, že sa nemusí báť, že sme aj v telefonickom kontakte s učiteľkami, atď..

Ešte by som chcela dodať, že dcérka bola taká úzkostlivá už aj pred tým, ako som odhalila mužovu neveru. Celé 3 roky chodila do škôlky so slzami v očiach, väčšinou ani jedno ráno sa bez toho nezaobišlo. Už keď bola v kočíku (asi 7 mesačná), tak sa odlišovala od väčšiny detí, stačilo, keď videla niekoho iného tvár, že ju mama nekočíkuje, alebo otec alebo stará mama (svokra- bývali sme s nimi prvým rokom), tak spustila plač. Dokonca si spomínam, že keď bola v bugine, tak plakala aj pri mojej mame, ktorá išla s nami po ceste...
VŽDY som sa snažila, aby moje dieťa bolo v spoločnosti detí, čo aj bola, nikdy som ju neizolovala. Keď boli deti menšie, keď začínali objavovať spoločné hrey - šmýkanie sa na šmýkačke, spoločné hranie sa v piesku, naháňačky, moja malá chcela sedieť pri mne, BÁLA sa ísť hrať. Všetci sme ju pobádali, snažili sa....nechcela Smútok

Bola by som rada, ak by ste mi dali sem pár vašich postrehov, prípadne návrhov na riešenie, ktoré by aspoň sčasti pomohli usmerniť moje dieťa.
Som z toho zúfalá, rozmýšľam o detskej psychologičke...som zamestnaná na živnosť, som rada, že mám prácu a je ťažké sa mi uvoľniť z práce. Ak by ste poznali niekto nejakú alternatívu, prosím sem o rady. Ďakujem.