Ako sa u vás prejavovalo vyhorenie?

Taktiez ma vypinalo. Prisla som do obchodu, v ktorom nakupujem bezne a ja som nevedela, kde co je. Mala som denno denne migreny. A velmi rychlo aj na zaklade banalit som sla do placu a uzkosti a rusila som stretnutia “za 5 minut 12”

Ja som nevedela zaspat, a ked som aj zaspala, mala som pocit, ze som si neoddychla, nevedela som vypnut hlavu a bola som v neustalom strese. Nakoniec som sa rozhodla zmenit pracu, lebo uz som dalej nevladala.

Ďakujem, ja som tiež extrémne unavená, a strašne zabúdam, bolí ma hlava stále, mám pocit že mi ide puknut srdce a trpne mi káva ruka.

Ľavá

@anonym_autor nespavostou

Strata motivácie smútok únava podráždenie. Človek zrazu nevidí zmysel toho co robí. Mne pomôže dostať sa na začiatok. Uvedomiť si ako som sa cítila keď som dostala tú prácu ako bolo fajne v lete na dovolenke a ochvilu sa pôjde zas.. Alebo zamestnávam hlavu inde

U mna nastala totalna apatia. Nevedela som rozmyslat,sustredit sa,nespavala som cele noci,vsetko ma rozculilo. Nebola som schopna ani len nakupit a na vrchole vyhorenia som nedokazala ani len chlieb kupit. Stala som pred regalom a nedokazala som vybrat chlieb,slzy sa mi tlacili do oci od zufalstva a bezmocnosti. Nedokazem to opisat,ale moj mozog proste nevedel vybrat poondiaty chlieb. Inak kupujem uz roky ten isty. Hned na druhy den som oznamila,ze davam vypoved. Odvtedy si davam obrovsky pozor na vyhorenie,lebo mne trvalo roky,kym som sa ako tak dala dokopy. Ak citim stres a je toho na mna vela,uplne vypinam a nestaram sa ani o domacnost. Psychicka pohoda je najdolezitejsia a vsetko ostatne pocka a mam skveleho muza,ktory to chape a zastupi ma,ked potrebujem oddych.

Baby tiež sa bojím o seba, rok som nemala dovolenku, lebo som končila v starej a nastúpila v novej práci, kde mám nonstop veľa roboty, som samoživiteľka, takže si ani nemôžem dovoliť prísť o prácu

Aj ked som aj predtym mala tazky detsky zivot, u mna to intenzivnejsie zacalo v jednej praci, za 5 rokov, iba tyzden dovolenky, inak maximalne predlzene vikendy. Odpracovanych mesacne 230 hodin + neustale zmeny a prikladanie na plecia v praci, chybalo mi jasne zadefinovane, co je moja agenda, ktoru si viem nejako casovo zmanazovat, aby som bola vklude. Fungovala som na 2 tyzdnovom casovom sklze. Po tych 4 rokoch som zacala automaticky spomalovat, znizovala sa efektivita, nedokazala som sa sustredit aj ked som chcela. Zacala som zabudat, nepamatala som si veci, zacala som prokrastinovat. Mozog sa spomalil a zacal vypadavat. Hoci som spala, rano som vstavala unavena (neslo o fyzicku ale mentalnu unavu), nedokazala som vstat z postele, trvalo mi to dlho, aj hodinu a pol.... Spustili sa mi silne uzkosti, neurologicke problemy. Do toho mi prisli dalsie zivotne skusky, smrt v rodine-najblizsi-stari rodicia (boli viac ako moj rodic), stratila som tym jedinu zivotnu oporu. V danej firme som dala vypoved, presla do novej, kde sa vymenilo vedenie a prostredie sa stalo extremne stresujuce a toxicke (nesihla som sa ani zregenerovat po byvalej praci). Plus som nemala stastie na muzov v tom case, mlada baba, ktora si iba chcela zalozit rodinu, a zmenit zivotne smerovanie, namiesto toho ju chlapi vyuzili, kazdy jeden. V ostavajucej rodine (matka, surodenec) som oporu nemala, tak som sa dostala na dno veskerych sil. Nechcem to uz zazit. Od toho dna trvalo 2 mesiace, kym som zacala zvladat zakladne zalezitosti. Netlacila som na seba, mala som doma neporiadok, nebola som osprchovana, nic nefungovalo, ale mala som v hlave jednu myslienku babicky, ze ak je cloveku najtazsie, nemusi robit vela, staci kazdy den malicky krok, a cas vsetku bolest vylieci ... a tak som aj robila, kazdy den nieco malicke co ma posunulo z dna nahor. Dajme tomu 5% som urobila prospesne pre mna, zvysok 95% som robila len najnevyhnutnejsie veci, pracu, co mi sily stacili. Nasledne po 2-3 najhorsich mesiacoch prisiel rok dva, kedy uz som zvladala zakladnu starostlivost o seba, ale neprehanala som, vsetko som si nastavila na svoje potreby a pocity. Toto trvalo max 2 roky a az potom som sa citila oslobodena od tazkosti, fungujem uz normalne, ale extremne si strazim hranice. Problem bol aj u mna, z detstva, ze na mna tlacila matka, aby som len sluzila a podavala vykony, ziadna nezistna laska, vzdy som bola pre nu ta zla (lebo som mala moralne zasady, co ona nie - ona bola povahovo rebel), to som si prevzala do zivota a to ma aj skoro zabilo - pre vsetkych vsetko a na seba som zabudala. Pomohol mi az cas po vyhoreni, odvtedy som si zivot upratala a uz zijem spokojne, sice sama, ale citim sa tak bezpecne. Priatelov mam, ti mi stacia na socializaciu a mam aktualne aj pracu, ktora respektuje moje potreby. Horsie je to so zdravim, spustili sa autoimunitne ochorenia, pochopitelne, ale nedeptam sa pre to. Chapem, ze aj telo ma svoje kapacity a sila mysle sa nie vzdy rovna sile tela. Drzim palce vsetkym, ktori si cez podobne prechadzaju, je to beh na dlhu trat, u mna - 3roky, kym som uz z toho von.