Výlev o zbytočnosti snaženia sa v práci
Máte aj vy niekedy také pocity v pracovnom živote?
Či sa niekto snaží, je šikovný, spoľahlivý, vzdeláva sa, robí viac ako nevyhnutné minimum, je iniciatívny, dotiahne veci do konca, snaží sa vnímať kontext a súvislosti, predvída veci a snaží sa predchádzať problémom.. alebo niekto nič z toho nerobí, je to jedno.. ajtak sú obaja posúdení a ohodnotení rovnako... Tak potom načo sa namáhať?
Lebo možno raz za 10 rokov nastane situácia, že sa bude prepúšťať a toho snaživca si nechajú a toho menej šikovného prepustia?
A koruna toho je, že keďže nadriadený vie že, sa môže viac spoľahnúť na snaživca, pridelí mu nejakú úlohu a ten menej šikovný má centrum voľného času.. tak ozaj oplatí sa snažiť?
Tiež mám skúsenosť, že je to tak ako píšeš.
Veď dáme pracu tebe, lebo na xy sa nemôžem spoľahnúť a musím to kontrolovať🙂skús sa nadriadenému pripomenúť ja som to nikdy nerobila, ale bolia ľudia čo si týmto vedeli vždy vydrankat zvýšenie platu
Podobne som zazila predtym ako som isla na matersku. A teda nebolo mi to doposial k nicomu. Ono to je moja blba vlastnost, ze sa snazim robit najlepsie ako viem a teda trapi ma ked vidim, ked niekto nieco flaka a teda prejde mu to. Akoze je to na nadriadenom aby si to vsimol a riesil. Ale fakt je, ze keby som ja nieco odflakla, alebo zabudla, tak na to dojde hned.
poznám ... mala som v práci kolegu, ktorý mal problém vypočítať 8*7, pohľadať v cestovnom poriadku odchod vlakov - to bolo nad jeho sily , ale keď prišla nejaká návšteva z vonka tak ho predstavovali ako náš špecialista.... Vtedy sme viacerí nechápali...
je to presne ako vravis a presne tak som to aj zazila. A v tvojom uvedenom pripade z tych dvoch raz vyhodia zenu a nechaju si muza ( povalaca) alebo vyhodia toho lepsieho aby nemal ambicie ist vyssie. Zazila som obidva pripady. Nech ich slak trafi
Otázka je, či sef potrebuje aby ten snazivec robil viac ako nevyhnuté minimum. Pokiaľ je dopredu odkomunikovane, že ano, pokiaľ budeš robiť navyše a vzdelávať sa, v čom my potrebujeme, tak budeš viac ohodnotená, tak vtedy je to ok a mal by byť patricne viac ohodnotený. Ale ak to nikto nepožaduje, nie je žiadna dohoda ani neprebehla debata o tom, nie je prečo očakávať viac. Toľko z mojich skúseností. Ľudia si často myslia, koľko toho robia naviac, ale v skutočnosti to nie je presne to, čo šéf potrebuje, takže to robia zbytocne. Niekedy je lepší pohodovejsi zamestnanec, čo si urobí čo má a nepicha do veci, čo netreba.
Ja to vidím inak. Podľa mňa je znak zrelosti, ak niekto je ctižiadostivý a pracuje rád a veľa, že dokáže pochopiť, že nie všetci sú takí a nemať im to za zle, že pracujú menej.
Napríklad, že chápeš, že keď ty dobiehas niečo cez víkendy a tvoja pracovná doba je po-pia, že rozumieš, že ostatní (a vlastne ani ty) nie sú povinní to robiť a nemať im to za zlé, aj keď nejaká robota stojí, niečo sa nestihne, ujde nejaká šanca...
Tým nemyslím takých, ktorí nerobia nič, len tých, čo pracujú normálne a nejaká robot stojí, lebo sa robí iba, ale nemakajú ako o život.
Ja som toto veru nezažila. Makala som, vzdelávala sa, bola som spoľahlivá a vyplatilo sa mi to. Ale veru stretla som sa za roky s tým, že rovnaký pocit mali aj ľudia, ktorí aj si len o sebe mysleli, že sú skvelí. Ale tí, ktorí boli skvelí naozaj, na tom vždy vyťažili. Ale beriem, že môže byť aj firma, kde to takto nefunguje. Ale tam by som ja nerobila, nikdy, nevidím na to dôvod. Ak niečo dávam ja, čakám, že za to aj niečo dostanem. Viac ako tí, ktorí robia menej. Takže to o čom píšeš, to sa deje preto, lebo to toleruješ.