Ako pomôcť synovi s OCD a depresívnymi myšlienkami?

Mám veľký problém so synom /15/ už neviem ako čo. Som už zúfalá. Neviem či je to ťažká puberta. Možno mi niekto bude môcť poradiť. Proste v tomto veku ma 80% rodičov skôr problém že ich dieťa pije a stretáva sa zo zlými kamarátmi. Ale ja mám iný problém. Syn začal napodobňovať postavy z dvoch filmov. Opovrhuje ľuďmi a svetom. Neznáša kamarátov ktorí sa zgrupujú v zlej spoločnosti a fajčia . By ste si povedali no jeeeezis Sak bud rada. Nie pokračujem v písaní … syn je asi od narodenia precitlivený všetko si extrémne pripúšťa ! / pamätám si ako puboska že tiež som si všetko pripúšťala , ale nie až takto / pozoruje sa. No a on neviem či momentálne nezvláda pubertu , ale ja už nevladzem. Ma návaly zlosti , stačí že nevie niečo nájsť tak je peklo. Najnovšie pol roka sa prestal ucit …. Absolútne sa neučí. Nosí 5-4. Akonáhle sa ma ucit sedí v izbe a pozerá do steny ako psychopat a nereaguje na nic. Je celý červený a ma slzy v očiach. Nereaguje absolútne na prihovorenie. Začali sme chodiť k psychologivi. A už aj k psychiatrovi. Psych. Povedala že ma OCD. / asi po mne mám to aj ja / že to treba liečiť liekmi . Takže berie lieky. Povedal že lieky mu na tie nutkavá myšlienky zabrali. Lenze je tu ďalšia vážna vec. Ma myšlienky na samovraždu .. psych povedala že to je z toho OCD. Lenze tu už neni sranda. Posledný mesuac som riešila že syn sa len tak zobral preč v takomto stave preč a nedvíhal telefón. Neviete si prestaviť ten strach. Jedine kedy je v pohode keď si môže ísť kúpiť niečo čo ho poteší. Vtedy je veselý. Zvysok sa chová ako keby ho niečo strašne trápilo. Keď sa s ním v tom amoku kvázi rozprávať pekne milo že chvdm aby vedel že stojim pri ňom a dôveroval mi tak je ticho.nic neviem dostať z neho. Saliem z toho. Psychologička mi príde že zľahčuje situáciu. Alebo ja histercim ? Poviem vám že mi vypadáva z toho stresu vlasy. Odkedy sa to deje. Snažím sa byt k nemu dobrá. Chápať ho. Vychádzať v ústrety. Ale ono sa to zhoršuje. Stále tvrdí že ho vsetcia klameme a nezáleží mu na nás / rodičoch / …a že on nemá prečo žiť …….no ako nás vzťah s manželom nie je ukážkový. Nie sme ukážkový rodičia. Moj muž vôbec nerozumie tomuto on psych poruchy dehonestuje . Pre neho sú to výmysly v hlave človeka. Takte som tom sama. On ani nevie že syn chodí k psych. A Psychiatricke. Nesúhlasil by stym. Pre neho sú títo ľudia blázni a on nechce aby z jebo syna niekto robil debila. Takte to potichu riešim sama. Ja som každý bozi deň v strese čo sa bude diať. Či mu zasa prepne. A čo bude dalej. Ja neviem čo robiť. Naozaj neviem. / ešte napíšem , že on nikdy nebol zle dieta. Skôr všetko dosť vnímal a pripúšťal si. Ja si teraz dávam za vinu , že som sa mu zle venovala keď bol dieta. Áno je to pravda. Nikdy som netúžila po deťoch. Proste sa stalo. Aj keď som to tak necítila dala som tomu šancu. Lebo niekto povedal že sa to zmení. Lenze sa to nezmenilo. Odmalička som ho skôr odstrkovala a davala babkam. Nedokázala som sa mu venovať. Mala som z neho depresie. Ja celkovo neznášam malé deti. Mám strašný odpor k deťom. Nejaký zvláštny blok v hlave. Neviem to vysvetliť. Trocha sa to zmenilo keď vyrástol. Ale aj tak som nedokázala byt dlho v jeho prítomnosti. Najradšej som bola mimo . Viem že ma za to odsúdite. Lenze mnoho žien by msli počúvať svoj hlas. Aby sa nedialo toto. Ja som ho žiaľ nepočúvla a nesiem si následky. Raz chcem o tom napísať aj knihu. Aby ženy nerobili tuto chybu. Lebo ľudia nechápu , že také ženy existujú … je to smutne. Ale je to tak. Táto situácia a vnímanie ale nemení nic na tom , že je to moj syn a bojím sa o neho. Nie je mi ľahostajný že ho niečo trápi a chvdm mu pomôcť. Sú matky krkavčie ! A matky ktoré majú asi taku poruchu ale svojim deťom by neublížili. Len som mu ublížila nepriamo psych. Si myslím. A to ma veľmi trápi. A neviem čo s tým. 😞