Hviezdoslavov Kubín - odporučte prózu pre siedmačku

@ollynka Martin Kukučín – Keď báčik z Chochoľova umrie:
Báčik z Chochoľova bol človek, ktorého všetci poznali.
Nie preto, že by bol moc múdry,
ale preto, že vždy vedel, čo sa deje v dedine.
A keď niečo nevedel,
to si radšej vymyslel, než aby sa zahanbil.

Keď báčik hovoril o smrti,
robil to s veľkou vážnosťou,
akoby vedel, že smrť je vec, ktorá sa musí brať s rešpektom –
ale aj s humorom, keďže on sa z toho smial najviac.

Raz ráno si sadol na verandu a pozeral sa na slnko.
„Dnes je deň,“ povedal sám sebe,
„keď všetko pôjde inak.“
Dedina sa hneď začala zaujímať, čo to znamená.
Každý sa pýtal: „Čo báčik chystá?“

Ale báčik sa len usmial.
Vedel, že tajomstvo je polovicou života.
A tak sa tváril vážne,
hoci v skutočnosti myslel, kde získa večeru.

Keď sa deti hrali pri studni,
pozdravil ich: „Dobrý deň, mladíci!“
A dodal: „Keby som sa zajtra neukázal,
majte sa na pozore – svet je nevyspytateľný!“
Deti sa začali smiať a hovoriť medzi sebou:
„Báčik zase hovorí tie svoje!“

Po ceste do krčmy stretol suseda, ktorý ho hneď začal skúšať:
„Báčik, počul som, že dnes sa budeš sťahovať do neba?“
Báčik prikývol, ako keby to bolo najprirodzenejšia vec na svete.
„Možno áno, možno nie,“ povedal a urobil krok tak,
že sused skoro zakopol.
„Človeče, stále hráš tie svoje hry!“
a obaja sa smiali, až sa dedina zatriasla od smiechu.

V krčme bol hlučný deň.
Každý niečo jedol, pil a hovoril.
Báčik sa posadil do svojho obľúbeného kresla a
všetci vedeli, že hoci nevraví veľa, jeho oči sa smejú viac než ústa.
Povedal jednu historku o tom, ako sa jeho koza stratila,
a keď ju našiel – spala pod stromom –
celá krčma sa smiala tak, až sa zdalo, že strecha odletí.

Keď večer prišiel domov, báčik si sadol do hojdacieho kresla.
„Dnes bol deň,“ povedal, „kedy som všetkých zabavil a sám seba tiež.“
A zatiaľ čo sa pripravil na spánok,
myslel na to, ako sa ráno bude tváriť vážne,
keď príde po dedine s novými príbehmi.

Ráno znova sedel na verandu,
pozrel sa na deti hrajúce sa pri studni,
a povedal: „Dobrý deň, mladíci, ak som sa dnes nezobudil,
majte sa na pozore!“
Deti sa smiali a hneď vedeli, že báčik je stále ten istý –
trochu múdry, trošku šibalský,
ale vždy pripravený na ďalší deň a nové dobrodružstvo.

A tak život v Chochoľove plynul:
s úsmevom, smiechom a báčikovými historkami,
ktoré sa šírili od domu k domu,
a každý, kto počul jeho príbeh,
musel sa aspoň raz usmiať,
aj keby mal deň zlý a mrzutý.

Báčik nikdy neumrel v pravom zmysle slova.
Žil v spomienkach a smiechu dediny,
a aj keď každý deň hovoril o smrti,
všetci vedeli, že jeho život je vlastne večný,
pretože sa o ňom bude vždy rozprávať
a jeho príbehy budú rozosmievať všetkých,
ktorí majú chuť počúvať a smiať sa spolu s ním.