Sloh o Alfrédovi Wetzlerovi
Dobr deeeň. V škole nám dali za úlohu napísať beletrizovaný životopis o historickej osobe a ja som si vybrala Alfréda Wetzlera. Rada vy som počula vaše názory na tento sloh a nejaké tipy čo by som mala zmeniť aby bol lepší.
PREPÁČTE. Myslela som že ta kvalita tej fotky bude lepšia ale keďže sa to nedá prečítať tka vám to tu iba prilepím. Ďakujem za upozornenie.
Dup. Dup. Dup. Zvuk mojich a Vrbových krokov sa ozýval tichou nocou. Bolesť mi prešla celým telom s každým ďalším dotykom nôh o premáčanú pôdu. Iba som zaťal zuby a bežal ďalej, keďže som vedel, že zastavenie by bola istá smrť. Hlavou mi v tú chvíľu behalo mnoho myšlienok. Prečo práve mne s Rudom sa podarilo utiecť? Bola to Božia vôľa či šťastie? Čo ak nás chytia a dovlečú späť do tábora? Čo ak nám ostatní nebudú veriť? Ako bude môj príbeh ďalej pokračovať? A kde v mojom živote sa to takto zvrtlo?
Život ku mne nebol vždy milý. Už od môjho prvého nádychu v roku 1918 v našom skromnom dome v Trnave, som túžil písať. Knihy boli moje uvoľnenie, keď som sa pre nedostatok dreva triasol pod perinou. Nie zriedka sa stalo, že som strávil aj celý deň v knižnici. Tak isto ako knihy som miloval aj gymnázium, ktoré som navštevoval. Avšak, keď som videl ako moja rodina nemá ani na obyčajný chlieb, rozhodol som sa zo školy odísť a od 1936 pracovať na stavbách. Vďaka tomu sme sa aspoň na chvíľu nemuseli strachovať o hlad či zimu.
To však dlho nevydržalo po príchode nemeckého vojska (tých nacistických svíň). Každým mesiacom nás dusili ďalšími a ďalšími reštrikciami až do bodu, kedy pracovať sme nesmeli. Obdobie to bolo temné. Temné ako zatmenie slnka kedy to vyzerá, že svetlo sa už nikdy nevráti. No nádej, tá ostala až do toho osudného roku 1942.
Ráno toho teplého aprílového dňa som ešte ležal vo vlastnej posteli, no už ten večer som spolu s desiatkami iných chudákov ležal niekde v Poľsku na kuse dreva, čo sa snažilo tváriť ako posteľ. Už som viac nebol Alfrédom Wetzlerom, synom či človekom, ale iba číslom 29162. Iba jedno číslo z miliónov ďalších. Každého príbeh viac zabudnutý ako toho predošlého.
V tomto pracovnom tábore ako to prezentovali verejnosti, no v realite skôr pekle na zemi, som pracoval v jeho administratíve. Tam, okrem získania cenných informácii o jeho fungovaní, som spoznal aj Ruda Vrbu. Spolu sme sa pridali do tajného odboja vnútri samotného tábora. Tam sme spolu s ostatnými odvážlivcami začali budovať náš veľkolepý útek, vďaka ktorému by sa svet konečne dozvedel o zverstvách čo sa dejú v tieňoch tohto miesta.
Ten deň, 10. apríla 1944, prišiel skôr ako mal. Práve ja a Rudo sme boli zvolení vyslancami odboja. Nepamätám si mená všetkých, ktorí nám pomohli schovať sa pod kusy dreva, do pilín, v blízkosti píly. No jedno si pamätať budem, Otto Kraus. Ten rozsypal svoj dlho nasporený tabák a benzín v okolí aby nás psy nemali šancu zacítiť. Priestor pod drevom nebol veľký, akurát vystačil pre mňa a Ruda ležiacich vedľa seba. Aj tak sme sa hýbať neodvážili v strachu o dolapenie. Tu sme strávili najbližšie tri dni po ktorých sme vedeli, že nás prehlásia za mŕtvych a prestanú hľadať. Tri zdĺhavé dni bez vody, bez jedla, v tme, v tichu a v zime, iba on a ja.
V noci 13. apríla sme z popod dreva vyliezli, preliezli cez plot a začali utekať. Práve v tomto behu o život mi všetky tieto myšlienky napadali. Utekali sme v nočných hodinách cez lesy, hory a dediny 11 dní, kým sme sa dostali do Žiliny. Po zastavení sme z únavy skoro zkolapsovali, no jedna milá pani sa nad nami zľutovala a vzala nás domov, kde nám navarila a dala napiť, než nás nechala prespať na slamenej podstielke. Bol to najlepší spánok čo som po dlhej dobe zažil.
Druhý deň sme hneď kontaktovali Slovenskú židovskú radu, s ktorou sme sa aj za pár dni stretli a nadiktovali im všetko, čo sme vedeli. Každý dátum, detail, funkciu, číslo či meno. Všetko, čo sme vedeli, to sme im povedali. Tiež sme spolu spísali Vrba-Watzlerovú správu. Tá mala 32 strán textu o hrôzach toho prekliateho miesta a prebudilo to moju dávnu túžbu po písaní. Netrvalo dlho, kým sa o našej správe dozvedel aj zvyšok sveta. Vďaka nej sa pred deportáciou zachránili tisícky židov.
Po vojne som sa usídlil v Bratislave, kde som pracoval ako redaktor, no kvôli politickej situácii som opustil prácu a stal som sa farmárom. Vo voľnom čase som písal knihy, z ktorých najúspešnejšia bola “Čo Dante nevidel”. V 60. rokoch som taktiež svedčil o hrôzach spáchaných nacistmi v rôznych súdnych procesoch. V tej dobe som nebol moc známy a posledných 20 rokov svojho života som žil skromne ale kľudne v ústraní až do mojej smrti v roku 1988.
PREPÁČTE. Myslela som že ta kvalita tej fotky bude lepšia ale keďže sa to nedá prečítať tka vám to tu iba prilepím. Ďakujem za upozornenie.
Dup. Dup. Dup. Zvuk mojich a Vrbových krokov sa ozýval tichou nocou. Bolesť mi prešla celým telom s každým ďalším dotykom nôh o premáčanú pôdu. Iba som zaťal zuby a bežal ďalej, keďže som vedel, že zastavenie by bola istá smrť. Hlavou mi v tú chvíľu behalo mnoho myšlienok. Prečo práve mne s Rudom sa podarilo utiecť? Bola to Božia vôľa či šťastie? Čo ak nás chytia a dovlečú späť do tábora? Čo ak nám ostatní nebudú veriť? Ako bude môj príbeh ďalej pokračovať? A kde v mojom živote sa to takto zvrtlo?
Život ku mne nebol vždy milý. Už od môjho prvého nádychu v roku 1918 v našom skromnom dome v Trnave, som túžil písať. Knihy boli moje uvoľnenie, keď som sa pre nedostatok dreva triasol pod perinou. Nie zriedka sa stalo, že som strávil aj celý deň v knižnici. Tak isto ako knihy som miloval aj gymnázium, ktoré som navštevoval. Avšak, keď som videl ako moja rodina nemá ani na obyčajný chlieb, rozhodol som sa zo školy odísť a od 1936 pracovať na stavbách. Vďaka tomu sme sa aspoň na chvíľu nemuseli strachovať o hlad či zimu.
To však dlho nevydržalo po príchode nemeckého vojska (tých nacistických svíň). Každým mesiacom nás dusili ďalšími a ďalšími reštrikciami až do bodu, kedy pracovať sme nesmeli. Obdobie to bolo temné. Temné ako zatmenie slnka kedy to vyzerá, že svetlo sa už nikdy nevráti. No nádej, tá ostala až do toho osudného roku 1942.
Ráno toho teplého aprílového dňa som ešte ležal vo vlastnej posteli, no už ten večer som spolu s desiatkami iných chudákov ležal niekde v Poľsku na kuse dreva, čo sa snažilo tváriť ako posteľ. Už som viac nebol Alfrédom Wetzlerom, synom či človekom, ale iba číslom 29162. Iba jedno číslo z miliónov ďalších. Každého príbeh viac zabudnutý ako toho predošlého.
V tomto pracovnom tábore ako to prezentovali verejnosti, no v realite skôr pekle na zemi, som pracoval v jeho administratíve. Tam, okrem získania cenných informácii o jeho fungovaní, som spoznal aj Ruda Vrbu. Spolu sme sa pridali do tajného odboja vnútri samotného tábora. Tam sme spolu s ostatnými odvážlivcami začali budovať náš veľkolepý útek, vďaka ktorému by sa svet konečne dozvedel o zverstvách čo sa dejú v tieňoch tohto miesta.
Ten deň, 10. apríla 1944, prišiel skôr ako mal. Práve ja a Rudo sme boli zvolení vyslancami odboja. Nepamätám si mená všetkých, ktorí nám pomohli schovať sa pod kusy dreva, do pilín, v blízkosti píly. No jedno si pamätať budem, Otto Kraus. Ten rozsypal svoj dlho nasporený tabák a benzín v okolí aby nás psy nemali šancu zacítiť. Priestor pod drevom nebol veľký, akurát vystačil pre mňa a Ruda ležiacich vedľa seba. Aj tak sme sa hýbať neodvážili v strachu o dolapenie. Tu sme strávili najbližšie tri dni po ktorých sme vedeli, že nás prehlásia za mŕtvych a prestanú hľadať. Tri zdĺhavé dni bez vody, bez jedla, v tme, v tichu a v zime, iba on a ja.
V noci 13. apríla sme z popod dreva vyliezli, preliezli cez plot a začali utekať. Práve v tomto behu o život mi všetky tieto myšlienky napadali. Utekali sme v nočných hodinách cez lesy, hory a dediny 11 dní, kým sme sa dostali do Žiliny. Po zastavení sme z únavy skoro zkolapsovali, no jedna milá pani sa nad nami zľutovala a vzala nás domov, kde nám navarila a dala napiť, než nás nechala prespať na slamenej podstielke. Bol to najlepší spánok čo som po dlhej dobe zažil.
Druhý deň sme hneď kontaktovali Slovenskú židovskú radu, s ktorou sme sa aj za pár dni stretli a nadiktovali im všetko, čo sme vedeli. Každý dátum, detail, funkciu, číslo či meno. Všetko, čo sme vedeli, to sme im povedali. Tiež sme spolu spísali Vrba-Watzlerovú správu. Tá mala 32 strán textu o hrôzach toho prekliateho miesta a prebudilo to moju dávnu túžbu po písaní. Netrvalo dlho, kým sa o našej správe dozvedel aj zvyšok sveta. Vďaka nej sa pred deportáciou zachránili tisícky židov.
Po vojne som sa usídlil v Bratislave, kde som pracoval ako redaktor, no kvôli politickej situácii som opustil prácu a stal som sa farmárom. Vo voľnom čase som písal knihy, z ktorých najúspešnejšia bola “Čo Dante nevidel”. V 60. rokoch som taktiež svedčil o hrôzach spáchaných nacistmi v rôznych súdnych procesoch. V tej dobe som nebol moc známy a posledných 20 rokov svojho života som žil skromne ale kľudne v ústraní až do mojej smrti v roku 1988.
@wwtfeva čítala som len posledný odstavec….slovo moc je v tomto prípade “moc známy” nespisovné
Daj veľmi známy, dostatočne známy, …
PREPÁČTE. Myslela som že ta kvalita tej fotky bude lepšia ale keďže sa to nedá prečítať tka vám to tu iba prilepím. Ďakujem za upozornenie.
Dup. Dup. Dup. Zvuk mojich a Vrbových krokov sa ozýval tichou nocou. Bolesť mi prešla celým telom s každým ďalším dotykom nôh o premáčanú pôdu. Iba som zaťal zuby a bežal ďalej, keďže som vedel, že zastavenie by bola istá smrť. Hlavou mi v tú chvíľu behalo mnoho myšlienok. Prečo práve mne s Rudom sa podarilo utiecť? Bola to Božia vôľa či šťastie? Čo ak nás chytia a dovlečú späť do tábora? Čo ak nám ostatní nebudú veriť? Ako bude môj príbeh ďalej pokračovať? A kde v mojom živote sa to takto zvrtlo?
Život ku mne nebol vždy milý. Už od môjho prvého nádychu v roku 1918 v našom skromnom dome v Trnave, som túžil písať. Knihy boli moje uvoľnenie, keď som sa pre nedostatok dreva triasol pod perinou. Nie zriedka sa stalo, že som strávil aj celý deň v knižnici. Tak isto ako knihy som miloval aj gymnázium, ktoré som navštevoval. Avšak, keď som videl ako moja rodina nemá ani na obyčajný chlieb, rozhodol som sa zo školy odísť a od 1936 pracovať na stavbách. Vďaka tomu sme sa aspoň na chvíľu nemuseli strachovať o hlad či zimu.
To však dlho nevydržalo po príchode nemeckého vojska (tých nacistických svíň). Každým mesiacom nás dusili ďalšími a ďalšími reštrikciami až do bodu, kedy pracovať sme nesmeli. Obdobie to bolo temné. Temné ako zatmenie slnka kedy to vyzerá, že svetlo sa už nikdy nevráti. No nádej, tá ostala až do toho osudného roku 1942.
Ráno toho teplého aprílového dňa som ešte ležal vo vlastnej posteli, no už ten večer som spolu s desiatkami iných chudákov ležal niekde v Poľsku na kuse dreva, čo sa snažilo tváriť ako posteľ. Už som viac nebol Alfrédom Wetzlerom, synom či človekom, ale iba číslom 29162. Iba jedno číslo z miliónov ďalších. Každého príbeh viac zabudnutý ako toho predošlého.
V tomto pracovnom tábore ako to prezentovali verejnosti, no v realite skôr pekle na zemi, som pracoval v jeho administratíve. Tam, okrem získania cenných informácii o jeho fungovaní, som spoznal aj Ruda Vrbu. Spolu sme sa pridali do tajného odboja vnútri samotného tábora. Tam sme spolu s ostatnými odvážlivcami začali budovať náš veľkolepý útek, vďaka ktorému by sa svet konečne dozvedel o zverstvách čo sa dejú v tieňoch tohto miesta.
Ten deň, 10. apríla 1944, prišiel skôr ako mal. Práve ja a Rudo sme boli zvolení vyslancami odboja. Nepamätám si mená všetkých, ktorí nám pomohli schovať sa pod kusy dreva, do pilín, v blízkosti píly. No jedno si pamätať budem, Otto Kraus. Ten rozsypal svoj dlho nasporený tabák a benzín v okolí aby nás psy nemali šancu zacítiť. Priestor pod drevom nebol veľký, akurát vystačil pre mňa a Ruda ležiacich vedľa seba. Aj tak sme sa hýbať neodvážili v strachu o dolapenie. Tu sme strávili najbližšie tri dni po ktorých sme vedeli, že nás prehlásia za mŕtvych a prestanú hľadať. Tri zdĺhavé dni bez vody, bez jedla, v tme, v tichu a v zime, iba on a ja.
V noci 13. apríla sme z popod dreva vyliezli, preliezli cez plot a začali utekať. Práve v tomto behu o život mi všetky tieto myšlienky napadali. Utekali sme v nočných hodinách cez lesy, hory a dediny 11 dní, kým sme sa dostali do Žiliny. Po zastavení sme z únavy skoro zkolapsovali, no jedna milá pani sa nad nami zľutovala a vzala nás domov, kde nám navarila a dala napiť, než nás nechala prespať na slamenej podstielke. Bol to najlepší spánok čo som po dlhej dobe zažil.
Druhý deň sme hneď kontaktovali Slovenskú židovskú radu, s ktorou sme sa aj za pár dni stretli a nadiktovali im všetko, čo sme vedeli. Každý dátum, detail, funkciu, číslo či meno. Všetko, čo sme vedeli, to sme im povedali. Tiež sme spolu spísali Vrba-Watzlerovú správu. Tá mala 32 strán textu o hrôzach toho prekliateho miesta a prebudilo to moju dávnu túžbu po písaní. Netrvalo dlho, kým sa o našej správe dozvedel aj zvyšok sveta. Vďaka nej sa pred deportáciou zachránili tisícky židov.
Po vojne som sa usídlil v Bratislave, kde som pracoval ako redaktor, no kvôli politickej situácii som opustil prácu a stal som sa farmárom. Vo voľnom čase som písal knihy, z ktorých najúspešnejšia bola “Čo Dante nevidel”. V 60. rokoch som taktiež svedčil o hrôzach spáchaných nacistmi v rôznych súdnych procesoch. V tej dobe som nebol moc známy a posledných 20 rokov svojho života som žil skromne ale kľudne v ústraní až do mojej smrti v roku 1988.
@wwtfeva Bolesť mi prešla celým telom s každým ďalším dotykom nôh o premáčanú pôdu. podľa mňa zlý slovosled
S každým ďalším dotykom o premáčanú pôdu mi celým telom prešla bolesť.
Hlavne v tej chvíli
PREPÁČTE. Myslela som že ta kvalita tej fotky bude lepšia ale keďže sa to nedá prečítať tka vám to tu iba prilepím. Ďakujem za upozornenie.
Dup. Dup. Dup. Zvuk mojich a Vrbových krokov sa ozýval tichou nocou. Bolesť mi prešla celým telom s každým ďalším dotykom nôh o premáčanú pôdu. Iba som zaťal zuby a bežal ďalej, keďže som vedel, že zastavenie by bola istá smrť. Hlavou mi v tú chvíľu behalo mnoho myšlienok. Prečo práve mne s Rudom sa podarilo utiecť? Bola to Božia vôľa či šťastie? Čo ak nás chytia a dovlečú späť do tábora? Čo ak nám ostatní nebudú veriť? Ako bude môj príbeh ďalej pokračovať? A kde v mojom živote sa to takto zvrtlo?
Život ku mne nebol vždy milý. Už od môjho prvého nádychu v roku 1918 v našom skromnom dome v Trnave, som túžil písať. Knihy boli moje uvoľnenie, keď som sa pre nedostatok dreva triasol pod perinou. Nie zriedka sa stalo, že som strávil aj celý deň v knižnici. Tak isto ako knihy som miloval aj gymnázium, ktoré som navštevoval. Avšak, keď som videl ako moja rodina nemá ani na obyčajný chlieb, rozhodol som sa zo školy odísť a od 1936 pracovať na stavbách. Vďaka tomu sme sa aspoň na chvíľu nemuseli strachovať o hlad či zimu.
To však dlho nevydržalo po príchode nemeckého vojska (tých nacistických svíň). Každým mesiacom nás dusili ďalšími a ďalšími reštrikciami až do bodu, kedy pracovať sme nesmeli. Obdobie to bolo temné. Temné ako zatmenie slnka kedy to vyzerá, že svetlo sa už nikdy nevráti. No nádej, tá ostala až do toho osudného roku 1942.
Ráno toho teplého aprílového dňa som ešte ležal vo vlastnej posteli, no už ten večer som spolu s desiatkami iných chudákov ležal niekde v Poľsku na kuse dreva, čo sa snažilo tváriť ako posteľ. Už som viac nebol Alfrédom Wetzlerom, synom či človekom, ale iba číslom 29162. Iba jedno číslo z miliónov ďalších. Každého príbeh viac zabudnutý ako toho predošlého.
V tomto pracovnom tábore ako to prezentovali verejnosti, no v realite skôr pekle na zemi, som pracoval v jeho administratíve. Tam, okrem získania cenných informácii o jeho fungovaní, som spoznal aj Ruda Vrbu. Spolu sme sa pridali do tajného odboja vnútri samotného tábora. Tam sme spolu s ostatnými odvážlivcami začali budovať náš veľkolepý útek, vďaka ktorému by sa svet konečne dozvedel o zverstvách čo sa dejú v tieňoch tohto miesta.
Ten deň, 10. apríla 1944, prišiel skôr ako mal. Práve ja a Rudo sme boli zvolení vyslancami odboja. Nepamätám si mená všetkých, ktorí nám pomohli schovať sa pod kusy dreva, do pilín, v blízkosti píly. No jedno si pamätať budem, Otto Kraus. Ten rozsypal svoj dlho nasporený tabák a benzín v okolí aby nás psy nemali šancu zacítiť. Priestor pod drevom nebol veľký, akurát vystačil pre mňa a Ruda ležiacich vedľa seba. Aj tak sme sa hýbať neodvážili v strachu o dolapenie. Tu sme strávili najbližšie tri dni po ktorých sme vedeli, že nás prehlásia za mŕtvych a prestanú hľadať. Tri zdĺhavé dni bez vody, bez jedla, v tme, v tichu a v zime, iba on a ja.
V noci 13. apríla sme z popod dreva vyliezli, preliezli cez plot a začali utekať. Práve v tomto behu o život mi všetky tieto myšlienky napadali. Utekali sme v nočných hodinách cez lesy, hory a dediny 11 dní, kým sme sa dostali do Žiliny. Po zastavení sme z únavy skoro zkolapsovali, no jedna milá pani sa nad nami zľutovala a vzala nás domov, kde nám navarila a dala napiť, než nás nechala prespať na slamenej podstielke. Bol to najlepší spánok čo som po dlhej dobe zažil.
Druhý deň sme hneď kontaktovali Slovenskú židovskú radu, s ktorou sme sa aj za pár dni stretli a nadiktovali im všetko, čo sme vedeli. Každý dátum, detail, funkciu, číslo či meno. Všetko, čo sme vedeli, to sme im povedali. Tiež sme spolu spísali Vrba-Watzlerovú správu. Tá mala 32 strán textu o hrôzach toho prekliateho miesta a prebudilo to moju dávnu túžbu po písaní. Netrvalo dlho, kým sa o našej správe dozvedel aj zvyšok sveta. Vďaka nej sa pred deportáciou zachránili tisícky židov.
Po vojne som sa usídlil v Bratislave, kde som pracoval ako redaktor, no kvôli politickej situácii som opustil prácu a stal som sa farmárom. Vo voľnom čase som písal knihy, z ktorých najúspešnejšia bola “Čo Dante nevidel”. V 60. rokoch som taktiež svedčil o hrôzach spáchaných nacistmi v rôznych súdnych procesoch. V tej dobe som nebol moc známy a posledných 20 rokov svojho života som žil skromne ale kľudne v ústraní až do mojej smrti v roku 1988.
@wwtfeva nacistami,nie nacistmi
PREPÁČTE. Myslela som že ta kvalita tej fotky bude lepšia ale keďže sa to nedá prečítať tka vám to tu iba prilepím. Ďakujem za upozornenie.
Dup. Dup. Dup. Zvuk mojich a Vrbových krokov sa ozýval tichou nocou. Bolesť mi prešla celým telom s každým ďalším dotykom nôh o premáčanú pôdu. Iba som zaťal zuby a bežal ďalej, keďže som vedel, že zastavenie by bola istá smrť. Hlavou mi v tú chvíľu behalo mnoho myšlienok. Prečo práve mne s Rudom sa podarilo utiecť? Bola to Božia vôľa či šťastie? Čo ak nás chytia a dovlečú späť do tábora? Čo ak nám ostatní nebudú veriť? Ako bude môj príbeh ďalej pokračovať? A kde v mojom živote sa to takto zvrtlo?
Život ku mne nebol vždy milý. Už od môjho prvého nádychu v roku 1918 v našom skromnom dome v Trnave, som túžil písať. Knihy boli moje uvoľnenie, keď som sa pre nedostatok dreva triasol pod perinou. Nie zriedka sa stalo, že som strávil aj celý deň v knižnici. Tak isto ako knihy som miloval aj gymnázium, ktoré som navštevoval. Avšak, keď som videl ako moja rodina nemá ani na obyčajný chlieb, rozhodol som sa zo školy odísť a od 1936 pracovať na stavbách. Vďaka tomu sme sa aspoň na chvíľu nemuseli strachovať o hlad či zimu.
To však dlho nevydržalo po príchode nemeckého vojska (tých nacistických svíň). Každým mesiacom nás dusili ďalšími a ďalšími reštrikciami až do bodu, kedy pracovať sme nesmeli. Obdobie to bolo temné. Temné ako zatmenie slnka kedy to vyzerá, že svetlo sa už nikdy nevráti. No nádej, tá ostala až do toho osudného roku 1942.
Ráno toho teplého aprílového dňa som ešte ležal vo vlastnej posteli, no už ten večer som spolu s desiatkami iných chudákov ležal niekde v Poľsku na kuse dreva, čo sa snažilo tváriť ako posteľ. Už som viac nebol Alfrédom Wetzlerom, synom či človekom, ale iba číslom 29162. Iba jedno číslo z miliónov ďalších. Každého príbeh viac zabudnutý ako toho predošlého.
V tomto pracovnom tábore ako to prezentovali verejnosti, no v realite skôr pekle na zemi, som pracoval v jeho administratíve. Tam, okrem získania cenných informácii o jeho fungovaní, som spoznal aj Ruda Vrbu. Spolu sme sa pridali do tajného odboja vnútri samotného tábora. Tam sme spolu s ostatnými odvážlivcami začali budovať náš veľkolepý útek, vďaka ktorému by sa svet konečne dozvedel o zverstvách čo sa dejú v tieňoch tohto miesta.
Ten deň, 10. apríla 1944, prišiel skôr ako mal. Práve ja a Rudo sme boli zvolení vyslancami odboja. Nepamätám si mená všetkých, ktorí nám pomohli schovať sa pod kusy dreva, do pilín, v blízkosti píly. No jedno si pamätať budem, Otto Kraus. Ten rozsypal svoj dlho nasporený tabák a benzín v okolí aby nás psy nemali šancu zacítiť. Priestor pod drevom nebol veľký, akurát vystačil pre mňa a Ruda ležiacich vedľa seba. Aj tak sme sa hýbať neodvážili v strachu o dolapenie. Tu sme strávili najbližšie tri dni po ktorých sme vedeli, že nás prehlásia za mŕtvych a prestanú hľadať. Tri zdĺhavé dni bez vody, bez jedla, v tme, v tichu a v zime, iba on a ja.
V noci 13. apríla sme z popod dreva vyliezli, preliezli cez plot a začali utekať. Práve v tomto behu o život mi všetky tieto myšlienky napadali. Utekali sme v nočných hodinách cez lesy, hory a dediny 11 dní, kým sme sa dostali do Žiliny. Po zastavení sme z únavy skoro zkolapsovali, no jedna milá pani sa nad nami zľutovala a vzala nás domov, kde nám navarila a dala napiť, než nás nechala prespať na slamenej podstielke. Bol to najlepší spánok čo som po dlhej dobe zažil.
Druhý deň sme hneď kontaktovali Slovenskú židovskú radu, s ktorou sme sa aj za pár dni stretli a nadiktovali im všetko, čo sme vedeli. Každý dátum, detail, funkciu, číslo či meno. Všetko, čo sme vedeli, to sme im povedali. Tiež sme spolu spísali Vrba-Watzlerovú správu. Tá mala 32 strán textu o hrôzach toho prekliateho miesta a prebudilo to moju dávnu túžbu po písaní. Netrvalo dlho, kým sa o našej správe dozvedel aj zvyšok sveta. Vďaka nej sa pred deportáciou zachránili tisícky židov.
Po vojne som sa usídlil v Bratislave, kde som pracoval ako redaktor, no kvôli politickej situácii som opustil prácu a stal som sa farmárom. Vo voľnom čase som písal knihy, z ktorých najúspešnejšia bola “Čo Dante nevidel”. V 60. rokoch som taktiež svedčil o hrôzach spáchaných nacistmi v rôznych súdnych procesoch. V tej dobe som nebol moc známy a posledných 20 rokov svojho života som žil skromne ale kľudne v ústraní až do mojej smrti v roku 1988.
To však dlho nevydržalo. Po príchode nemeckého vojska (tých nacistických svíň). nás každým mesiacom dusili ďalšími a ďalšími reštrikciami, až do bodu, kedy pracovať sme nesmeli. Obdobie to bolo temné.
@wwtfeva
PREPÁČTE. Myslela som že ta kvalita tej fotky bude lepšia ale keďže sa to nedá prečítať tka vám to tu iba prilepím. Ďakujem za upozornenie.
Dup. Dup. Dup. Zvuk mojich a Vrbových krokov sa ozýval tichou nocou. Bolesť mi prešla celým telom s každým ďalším dotykom nôh o premáčanú pôdu. Iba som zaťal zuby a bežal ďalej, keďže som vedel, že zastavenie by bola istá smrť. Hlavou mi v tú chvíľu behalo mnoho myšlienok. Prečo práve mne s Rudom sa podarilo utiecť? Bola to Božia vôľa či šťastie? Čo ak nás chytia a dovlečú späť do tábora? Čo ak nám ostatní nebudú veriť? Ako bude môj príbeh ďalej pokračovať? A kde v mojom živote sa to takto zvrtlo?
Život ku mne nebol vždy milý. Už od môjho prvého nádychu v roku 1918 v našom skromnom dome v Trnave, som túžil písať. Knihy boli moje uvoľnenie, keď som sa pre nedostatok dreva triasol pod perinou. Nie zriedka sa stalo, že som strávil aj celý deň v knižnici. Tak isto ako knihy som miloval aj gymnázium, ktoré som navštevoval. Avšak, keď som videl ako moja rodina nemá ani na obyčajný chlieb, rozhodol som sa zo školy odísť a od 1936 pracovať na stavbách. Vďaka tomu sme sa aspoň na chvíľu nemuseli strachovať o hlad či zimu.
To však dlho nevydržalo po príchode nemeckého vojska (tých nacistických svíň). Každým mesiacom nás dusili ďalšími a ďalšími reštrikciami až do bodu, kedy pracovať sme nesmeli. Obdobie to bolo temné. Temné ako zatmenie slnka kedy to vyzerá, že svetlo sa už nikdy nevráti. No nádej, tá ostala až do toho osudného roku 1942.
Ráno toho teplého aprílového dňa som ešte ležal vo vlastnej posteli, no už ten večer som spolu s desiatkami iných chudákov ležal niekde v Poľsku na kuse dreva, čo sa snažilo tváriť ako posteľ. Už som viac nebol Alfrédom Wetzlerom, synom či človekom, ale iba číslom 29162. Iba jedno číslo z miliónov ďalších. Každého príbeh viac zabudnutý ako toho predošlého.
V tomto pracovnom tábore ako to prezentovali verejnosti, no v realite skôr pekle na zemi, som pracoval v jeho administratíve. Tam, okrem získania cenných informácii o jeho fungovaní, som spoznal aj Ruda Vrbu. Spolu sme sa pridali do tajného odboja vnútri samotného tábora. Tam sme spolu s ostatnými odvážlivcami začali budovať náš veľkolepý útek, vďaka ktorému by sa svet konečne dozvedel o zverstvách čo sa dejú v tieňoch tohto miesta.
Ten deň, 10. apríla 1944, prišiel skôr ako mal. Práve ja a Rudo sme boli zvolení vyslancami odboja. Nepamätám si mená všetkých, ktorí nám pomohli schovať sa pod kusy dreva, do pilín, v blízkosti píly. No jedno si pamätať budem, Otto Kraus. Ten rozsypal svoj dlho nasporený tabák a benzín v okolí aby nás psy nemali šancu zacítiť. Priestor pod drevom nebol veľký, akurát vystačil pre mňa a Ruda ležiacich vedľa seba. Aj tak sme sa hýbať neodvážili v strachu o dolapenie. Tu sme strávili najbližšie tri dni po ktorých sme vedeli, že nás prehlásia za mŕtvych a prestanú hľadať. Tri zdĺhavé dni bez vody, bez jedla, v tme, v tichu a v zime, iba on a ja.
V noci 13. apríla sme z popod dreva vyliezli, preliezli cez plot a začali utekať. Práve v tomto behu o život mi všetky tieto myšlienky napadali. Utekali sme v nočných hodinách cez lesy, hory a dediny 11 dní, kým sme sa dostali do Žiliny. Po zastavení sme z únavy skoro zkolapsovali, no jedna milá pani sa nad nami zľutovala a vzala nás domov, kde nám navarila a dala napiť, než nás nechala prespať na slamenej podstielke. Bol to najlepší spánok čo som po dlhej dobe zažil.
Druhý deň sme hneď kontaktovali Slovenskú židovskú radu, s ktorou sme sa aj za pár dni stretli a nadiktovali im všetko, čo sme vedeli. Každý dátum, detail, funkciu, číslo či meno. Všetko, čo sme vedeli, to sme im povedali. Tiež sme spolu spísali Vrba-Watzlerovú správu. Tá mala 32 strán textu o hrôzach toho prekliateho miesta a prebudilo to moju dávnu túžbu po písaní. Netrvalo dlho, kým sa o našej správe dozvedel aj zvyšok sveta. Vďaka nej sa pred deportáciou zachránili tisícky židov.
Po vojne som sa usídlil v Bratislave, kde som pracoval ako redaktor, no kvôli politickej situácii som opustil prácu a stal som sa farmárom. Vo voľnom čase som písal knihy, z ktorých najúspešnejšia bola “Čo Dante nevidel”. V 60. rokoch som taktiež svedčil o hrôzach spáchaných nacistmi v rôznych súdnych procesoch. V tej dobe som nebol moc známy a posledných 20 rokov svojho života som žil skromne ale kľudne v ústraní až do mojej smrti v roku 1988.
@wwtfeva skolabovali,nie zkolapsovali
zatmenie Slnka, kedy ......
tri dni, po ktorých
spánok, čo som
tisícky Židov
To to som narýchlo našla
Chýbajúce čiarky, vlastné mená máš s malými písmenami
často používaš spojenie s a, niektoré vety by sa dali preštylizovať
Ved to daj do chat.gpt a opravi ti to
od únavy skoro skolabovali
tabak - krátke a, nie dlhé
Vrba-Wetzler správa
Mne sa to ako celok paci, len by som vytkla to, ze podla mna to "neprezivas"...proste, je to len napisane. Necitit tam tu ucast. Necitit tam emocie, pripada mi to take "suche". Neviem kolko mas rokov, ak 16-18 tak musim povedat ze skvele (moj vlastny syn by tuto uroven nedal)...ja mam iny styl, napisala by som to inac.
Ale jednotku dostanes, to bezpochyby ak sa nato pytas 🙂...decka dnes v globale nevedia pisat.
Koľko máš rokov? Máš tam pár preklepov/gramatických chýb, kde-tu by sa dal zmeniť slovosled (vec názoru), nad výrazom "nacistická sviňa" by som pouvažovala, keďže cituješ nie imaginárnu postavu. Nemyslím, že okrem gramatiky (ani tá nie je žiadna katastrofa) by si na tom mala niečo zásadne meniť - vnímanie umenia je subjektívne. Odviedla si dobrú prácu. Obzvlášť sa mi páči, že si nezačala prvoplánovo narodením, ale uvrhla si čitateľa priamo do akcie. Je to nadpriemerná práca na študenta strednej školy. A na žiaka základnej školy je to perfektné. Múdry učiteľ určite špecialne ocení výber osobnosti.
Si ôsmacka a mate napísať beletrizovany životopis? Je to pekné, ostatne už napísali vyššie.
Ale.... ak mám byť úprimná, a si 8 trieda, toto 13,14 ročne dieťa nepísalo. Bud ti to napísal chat gpt a niečo si zmenila alebo to písal niekto starší.
Tvoj sloh o Alfredovi Wetzlerovi je silný a emotívny. Dokázal si prostredníctvom neho vykresliť nielen hrôzy, ktoré Wetzler zažil, ale aj jeho vnútorný boj a motiváciu k úteku.
Z tvojho textu cítiť Wetzlerovu túžbu po normálnom živote, jeho lásku ku knihám a vzdelaniu, ktoré mu boli kruto odopreté. Dobre si zachytil zlom v jeho živote príchodom nacistov a premenou na anonymné číslo v koncentračnom tábore.
Opis úteku je napínavý a plastický. Čitateľ s ním prežíva fyzickú bolesť, strach a neistotu. Myšlienky, ktoré mu prebleskujú hlavou počas úteku, sú autentické a ukazujú jeho vnútorný zmätok a odhodlanie.
Veľmi dôležité je zdôraznenie jeho prínosu po úteku – spísanie Vrba-Wetzlerovej správy. Tvoj text správne poukazuje na význam tejto správy pre záchranu tisícov životov a na to, ako Wetzlerova túžba po písaní nakoniec našla svoje naplnenie v službe pravde a spravodlivosti.
Záver tvojho slohu, ktorý hovorí o jeho neskoršom živote a svedectvách, dokresľuje jeho charakter človeka, ktorý sa aj po prežitom pekle snažil prispieť k tomu, aby sa podobné hrôzy už nikdy neopakovali.
Celkovo tvoj sloh pôsobivo približuje osud Alfreda Wetzlera a jeho kľúčovú rolu v odhalení pravdy o holokauste. Je cítiť, že ťa jeho príbeh oslovil a dokázal si to preniesť aj na papier.
Si ôsmacka a mate napísať beletrizovany životopis? Je to pekné, ostatne už napísali vyššie.
Ale.... ak mám byť úprimná, a si 8 trieda, toto 13,14 ročne dieťa nepísalo. Bud ti to napísal chat gpt a niečo si zmenila alebo to písal niekto starší.
@gabika99 Podľa mňa je na SŠ predpokladám 3. ročník
Ďakujem veľmi pekne všetkým, ktorí mi dali spätnú väzbu alebo opravili chyby alebo aj aj !!! Pre tých, čo sa pýtali, mám 15 a som v 1. ročníku na 5 ročnom gymnázium (išla som z 8. ročníka) a práca je moja originálna, bez pomoci AI.
Ďakujem veľmi pekne všetkým, ktorí mi dali spätnú väzbu alebo opravili chyby alebo aj aj !!! Pre tých, čo sa pýtali, mám 15 a som v 1. ročníku na 5 ročnom gymnázium (išla som z 8. ročníka) a práca je moja originálna, bez pomoci AI.
@wwtfeva wau, tak na 15 r. je to super sloh, už len trošku popracovať na detailoch, čo boli spomenuté vyššie
Ďakujem veľmi pekne všetkým, ktorí mi dali spätnú väzbu alebo opravili chyby alebo aj aj !!! Pre tých, čo sa pýtali, mám 15 a som v 1. ročníku na 5 ročnom gymnázium (išla som z 8. ročníka) a práca je moja originálna, bez pomoci AI.
@wwtfeva super si šikovna😉
Úžasné 1*
a sloh je kde?
dala si tam obrázok svojho mobilu, baterku máš nabitú na 93% a mobil napojený na WiFi