Agresívna matka na dieťa. Ako by ste reagovali vy?
Stal sa mi teraz pár dní dozadu jeden zážitok, u ktorého som nevedela, čo mám robiť – čo je správne. V týchto dňoch som sa vrátila z detskej fakultnej nemocnice na Kramároch a zažila som jednu maminku, ktorá mala evidentný problém sa postarať o dieťatko.
Dieťatko malo cca 6 mesiacov – bolo po operácii hlavičky. Keď ho priniesli tak logicky trochu plačkal (aj od hladu, aj od bolesti, aj z neznámeho prostredia, cudzích ľudí...), ale jeho maminka mala problém sa o neho s láskou starať. Nikdy som nezažila, aby matka na dieťa agresívne, neuroticky kričala, triasla postieľkou (železnou, takže bolo počuť do vedľajšej izby až agresívne rázne otrasy), nadávala mu: „do pi.e, spi už“, „mňa z teba jeb.e“, atď..jej tón hlasu bol neuveriteľne surový, agresívny, nahnevaný. Aj milú vec dokázala povedať tónom, ktorý ma zarazil pri malom bábätku (aj pri väčšom dieťati, ale malé bábätká reagujú hlavne na tón hlasu a nie slová). V noci, keď bábätko nemohlo zaspať, tak trieskala postieľkou (sú tam také dvíhajúce steny, aby bola postieľka bezpečná z dvoch strán) s hnevom – stenu postieľky tresla dole (ostatné mamičky pomaličky dávali stenu dole, aby škrípala čo najmenej, aby to deti nerušilo), ona proste s tou stenou tresla, a verím tomu, že bábätko sa muselo zľaknúť, lebo môj synček sa na ten zvuk trhal. S agresiou a hnevom trieskala do všetkého: postele, skrine – aj pri zapaľovaní svetla vypínača do neho trieskala ... Necítila som z nej žiadnu lásku ku dieťaťu. Bábätko už iba vzlykalo, neplakalo ani nejako veľmi – akoby sa aj bálo plakať nahlas, lebo keď porovnám môjho syna, ako plakal od hladu, keď mi ho priniesli a zobudil sa, tak to bol rozdiel.
Keďže sme boli priamo vedľajšia izba, nedalo sa to nepočuť. V noci som šla za sestrou, nech jej idú pomôcť, alebo minimálne dohovoriť, lebo nám sa budia deti a to jej dieťatko bude mať z toho traumu. Sestra tam síce šla, na 10 minút bol kľud a za chvíľu znovu. Sestra povedala, že pokiaľ ona nebude nič vidieť, ani počuť, tak nemôže zakročiť, čo chápem. Situáciu sme videli a zažili mamičky z okolitých izieb dookola „inkriminovanej izby“. Ráno som to spomínala na novej zmene ešte ďalšej sestre, že či jej môžu nejako pômôcť (alebo tomu dieťatku), tak mi povedala, že každá matka znáša takúto situáciu rôzne (čo chápem) a že dieťa nemôžu dopovať liekami donekonečna a tým to uzavrela. Myslela som skôr pomoc, aby sa mohla mamička vyspať, možno by jej to pomohlo, aj keď som z jej správania mala skôr pocit, že má nejaký duševný problém, ktorý si vyvršuje na dieťati.
Moja otázka znie: akoby ste reagovali vy? Nahlásili by ste to v nemocnici polícii? Nechali len tak? Nechcela som nikomu ublížiť ("nervóznej" maminke) a okrem vlastného svedectva som nemala žiaden legálny dôkaz, ale dieťatka mi bolo veľmi ľuto.
Nenapadlo Vás, že operácia hlavičky dieťaťa mohla byť spôsobená už predchádzajúcou agresiou na dieťati? Ja chápem že mamička po operácii dieťaťa je absolútne vyčerpaná, ale tu zlyhal presonál. Ja poviem jednu vec, neospravedlňuje ich to, že majú veľa práce. Toto je neospravedlniteľné. Je to profesionálne zlyhanie. Nadávame na britský systém, ale toto je opačná strana nášho systému. Harabin dostane 150 000 za traumu, ktorá mu spôsobila generálna prokuratúra a 6 mesačnému dieťaťu otĺka matka hlavičku ktovie kde, ach bože, odpíšem si meno dieťatka z tabuľky, ktorú má pri postieľke, zavolám doma manželovi, kamarátke, ktorá má manžela policajta, zavolám na soc. oddelenie a poviem im, že zavolám aj do televízie, urobím hocičo a radšej nech sa moje podozrenie nepotvrdí a urobia zo mňa somára, akoby malo niekde nariekať bábätko, ktoré týra matka.
ja sa ani nepozastavujem nad reakciou sestier, ja som bola s malou na pozorovaní ked mala rok v nemocnici v Trstenej - malej brali z hlavičky krv na testy, doniesli mi ju spotenu, uplakanu proste horor, triasla sa nevedela zaspať ( bolo už niečo po 22tej) všade ticho, tma, malá zaspala - v tom došla LEKARKA a začala húkať že testy sú v poriadku a pod. - tak som ju SLUSNE a MILO poprosila, že či nemôžeme ist rozprávat na chodbu alebo trošku potichšie, že malá konečne zaspala ( boli na izbe ešte 2 deti spiace) a ona že: ,, keď sa zobudí tak znovu zaspí nie??) no ja som mala dosť! žiadna empatia, ľutosť alebo len LUDKOST nechápem načo ide robiť s ľudmi/deťmi ked nemá trochu empatie - ved tam boli ešte dalšie 2 spiace deti nie len moja....
ja viem, že tie sestry maju dosť iných deti/ludí aj potrebuju ist niekedy na záchod alebo jesť, ale stačí povedať, počkajte 5 min a budem sa vám venovať - nie poslať - ja s tým nič nespravim alebo starajte sa o svoje decko, alebo musia si zvyknut na seba....