Ako pomôcť kamarátke, ktorá leží na psychiatrii?
Ahojte. Chcem vedieť názor hlavne žien,ktoré si prešli dlhoročnými psychickými problémami a našli cestu von. Moja kamarátka od detstva (3roky) je na antidepresívach 15 rokov. Vyrastala v rodine kde ju mama v 16ich nechala kvôli novému frajerovi a žila s otcom,ktorý si rád vypil. Jediná útecha bol frajer,ktorý ju však po čase nechal. Utapala sa sama bez peňazí,ja som v ten čas odchádzala z práce a vybavila som jej miesto ,že môže nastúpiť za mňa. Odmietla. Nikdy nepracovala ,ajked je šikovná nadaná a.mohla by si zarobiť slušne. Potom sa jej narodilo dieťa a ide to dole vodou,dieťatku sa netešila ,mala hrozne stavy,aj po tehotenstve až skončila na psychiatrii. Liečba jej nezaberá a ona ma už všetkého dosť ,občas hovorí aj veci v tom štýle že by už najradšej zo životom skoncovala. Veľmi jej chcem pomôcť,nikdy som nebola v takejto situácii,všetky ťažkosti ktoré mi priniesol život som vždy vyriešila a išla ďalej,preto nechápem jej trápením ajked by som jej veľmi rada pomohla. Máte nejaké dobré návrhy ,rady ako by som jej mohla pomôcť ? Ďakujem
Ahoj. Môj bratranec má psychické problémy, je na liekoch. A buď spí, alebo je utlmený z liekov, alebo je nabudený z liekov, alebo má stavy kedy je nervózny, chodí hore dolu, chce sanitku a iné. Jeden som zažila s ním. Mám pocit že vtedy alebo aj inokedy pomohlo neriešiť práve problém, ale zaujať toho človeka. Poď ideme opraviť bicykel, poď ideme toto a tamto. Aby prišiel na iné myšlienky. Toto pomáha u nás a je vidieť, že je rád že môže na chvíľu riešiť niečo iné. Len zase potom je z toho unavený a prespí celý deň, ale je rád. Chcela som ho zobrať aj inému psychiatrovi, skúsiť nejaký psychický tréning aby lepšie zvládal stavy úzkosti, ale nechcel. A keď nechce, neurobíme nič.
@zuzkaferko no veď ale ja som ju volala ku sebe na 2 týždne v lete,ponúkla som jej že nech prídu s mužom lebo bývajú ďaleko a že ja sa o malého postarám a môže oddychovať ,môžu ísť na wellnes s mužom alebo kam chcú. Alebo ze môžme ísť spolu na nákupy do Rakúska ,plávať,cvičiť,alebo len tak na kávu ,na trhu čokoľvek. Ale nechcela. Nechodí ani von,ani do obchodu,prelezi celé dni ,plače. Toto je už posledné štádium že sa pokúšam tu či náhodou. Inak už neviem pomôcť. Preto som pýtala rady aj tu .
@lenka7477 ale ani to nepomáha. Vystriedali kopu liekov a nič nezaberá a ja sa bojím že niečo zo sebou spraví.
Po prve ...musi chciet. Bude padat ale treba vzdy vstavat
Po druhe...bude to boliet a bude to drina. Po tretie...dobra paychoterapia. Po 4te...je toho vela. Ja nie som totalne mimo ale riesit tazobu detstva,minulosti,predkov a svoj podiel viny!... emocne sa aj zapojit.. a nakoniec najst cestu von je velmi narocne. Jej zivot skor ukazuje,ze velmi pomoct nechce. Nie skutocnu a dlhodobu pomoc. Alebo nema potuchy,co to je a kde to najst..
Vchádzajte tesnou bránou, lebo široká brána a priestranná cesta vedie do zatratenia a mnoho je tých, čo cez ňu vchádzajú. Aká tesná je brána a úzka cesta, čo vedie do života, a málo je tých, čo ju nachádzajú!
Ono aj môj bratranec nemá rád nové veci, napr. zmena bývania aj keď len na chvíľu, možno to je rovnaký problém. Keby sa dalo ísť do toho mesta odkiaľ je, a niečo s ňou tam vymyslieť na pár hodín, tak možno by išla. Je to ťažké, do hlavy im nevidíme, a je to začarovaný kruh s liekmi. Dúfam že má podporu od manžela, lebo manželka bratranca opustila.
Ešte mi napadlo, bratrancovi dlho nastavovali správnu kombináciu a užívanie liekov. Že to je taká alchýmia trochu, každý reaguje trochu inak. Ale to musí riešiť s lekárom, ozvať sa. Môj bratranec má ešte mamu, a tá s ním chodí k lekárom, tá je pri ňom a je jeho podpora. Keď sa pominie, bojíme sa ako bude 😐
Ahoj, presla som si poporodnou depresiou a tiez som lezala cele dni a nikto to nechapal. Zaklad bol ze som proste nevladala, nic. V takom stave je problem vobec vstat. Stav sa zlepsil az ked som odisla z materskej, a nasledne az som si vytvorila krasny vztah s malou. Ja som ale potrebovala ist spat do prace, medzi inych ludi, nebyt sama s malou doma. Netusim, co potrebuje ona. Ale k sebe domov a na nakupy ju urcite nevolaj. Medzi ludi pojde len postupne a taku cestu by nezvladla, bola by iba viac unavena z celeho balenia a cestovania, este k tomu s malym. Ak jej chces pomoct vezmi si volno ty a ty chod za nou. Potrebuje spat, vela spat. Aby sa jej niekto iny postaral nejaky cas o male a mohla si oddychnut. Alebo aj ten wellness, ale nie daleko od domu. A hlavne musi porozmyslat, ako chce fungovat do buducna aby sa citila lepsie.
A neviem kolko ma male mesiacov ale dufam, ze uz davno nedojci ked je v tomto stave. Musi sa co najmenej vycerpavat, v noci aspon kazdu druhu noc nerusene spat a male musi nakrmit niekto iny. Moj manzel vstaval k malej kazdu noc aj dva trikrat ak bolo nutne, daval jej mlieko a rano isiel do prace na 12 hodin, takze ano pre zdraveho cloveka je to absolutne znesitelne aj ked tazke. Neda sa nie je odpoved. Ja mam uz dnes dve deti a po druhom som poporodnu depresiu nemala. Vsetko bolo v poriadku lebo som dostala preventivnu liecbu, ihned mi zastavili laktaciu a manzel zmenil pracu tak, aby bol viac doma. Paradoxne, k druhej malej on vstaval minjmalne ak vobec, lebo som bola ok. 🙂
Môžem ti povedať, že som mala veľmi podobnú kamarátku a prerušila som s nou akýkoľvek kontakt. Vysavalo to zo mňa život, riešiť neustále problémy druhého. Išla z jednej sračk..y.. do druhej a tie jej výkriky do tmy a časté hospitalizácie..nekonecny príbeh. Odstrihnúť ju bolo pre mňa vyslobodenie. Proste človek musí chcieť sam a hľadať spôsoby. Keď nechce, nepohnes s tým. Byt tak dlho na liekoch je šialenstvo. Ja som bola 6 mesiacov a úplne mi to zmenilo osobnosť. V prvom rade psychiatrické lieky sú paradoxne pre človeka pomalá samovražda
Je len na nej či chce pomoc, alebo nie. Myslím že Ty už si spravila maximum. Je to v rukách odborníkov a jej spolupráce .