icon

Ako zvládať život počas rozchodu

26. aug 2025

Ako ste zvládali pracovný a bežný život, keď bolo vaše manželstvo v troskách? Ja sa cítim hrozne. Najradšej by som ušla pred celým svetom do nejakej skrýše a tam preplakala týždne. Nonstop maska na tvári, úsmev a tváriť sa ako tak ok. A pritom vnútri bolesť tak silná, že sa mi chce kričať 😩.

anonym_faaa92
26. aug 2025

@anonym_autor chapem ta, tiez to nedavam a stale mam kvoli tomu zlu naladu, mam pocit, ze sa cely moj svet ruca…

autor
26. aug 2025
@anonym_faaa92

@anonym_autor chapem ta, tiez to nedavam a stale mam kvoli tomu zlu naladu, mam pocit, ze sa cely moj svet ruca…

@anonym_faaa92 presne, celý môj život sa rúca a ja nemôžem urobiť nič iné, iba sa sa na to pozerať. Niekedy dúfam, že sa mi to celé iba sníva.

anonym_fd070b
26. aug 2025

@anonym_autor stalo sa mi to pocas materskej dovolenky, chvalabohu, ze som mohla ostat doma 3 roky a vysporiadat sa so situaciou

avatar
vorkola
26. aug 2025

Neboj sa,nemysli teda uz na byvleho,mozno ta stastie niekde caka...Len trpezlivost.pozitivne mysliet,a ak si rozchod nezapricinila ty,mozno najdes lepsieho

avatar
malinkajozka
Odpoveď bola odstránená
anonym_771d61
26. aug 2025

@anonym_autor vieš čo, tiež tým prechádzam. Akože vážne NAJHORŠIE su rady typu choď ku kadernícke, na welness, do kina, na kávu, von s kamoskou … akože nechápem vážne kto ma na toto chuť … akoby ma jedna návšteva lesa alebo reštaurácie “zachránila” pred tým smútkom, nechce sa mi nič z toho. Ďalšie, že “kašli na neho” “už na to nemysli” … no ďakujem pekne, to ma nenapadlo … Hovorím si akurát, že smútok je normálny a musím to iba vydržať. Každý deň si poviem, že prešiel další deň. Akoby sim bola chorá a musím tým prejsť, keď mi je nanič. Iba strašne malokrat cez deň sa prichytim pritom že na neho nemyslim. Večeri sú najsmutnejšie. viem že som neporadila, ale aspoň vedz že v tom niesi sama

autor
26. aug 2025
@anonym_771d61

@anonym_autor vieš čo, tiež tým prechádzam. Akože vážne NAJHORŠIE su rady typu choď ku kadernícke, na welness, do kina, na kávu, von s kamoskou … akože nechápem vážne kto ma na toto chuť … akoby ma jedna návšteva lesa alebo reštaurácie “zachránila” pred tým smútkom, nechce sa mi nič z toho. Ďalšie, že “kašli na neho” “už na to nemysli” … no ďakujem pekne, to ma nenapadlo … Hovorím si akurát, že smútok je normálny a musím to iba vydržať. Každý deň si poviem, že prešiel další deň. Akoby sim bola chorá a musím tým prejsť, keď mi je nanič. Iba strašne malokrat cez deň sa prichytim pritom že na neho nemyslim. Večeri sú najsmutnejšie. viem že som neporadila, ale aspoň vedz že v tom niesi sama

@anonym_771d61 ďakujem ❤️. Presne tak sa cítim. Nič sa mi nechce, doslova chcem ujsť pred svetom a tam v bezpečí plakať 😔. Medzi ľuďmi mám masku a to ma ubíja. Doslova sa koľkokrát ponáhľam z práce domov, aby som sa mohla schulit do postele a vyplakať sa. Neviem si predstaviť kaderníčku alebo čokoľvek navyše.
Pekne si napísala, že si každý deň povieš, že ďalší deň je za mnou. Ja viem, že smútok k tomu patrí ale toto zažívať v bežnom živote je masaker 😔. Snáď nám bude čoskoro lepšie. Teraz je to veľmi čerstvé a nie som s tým vyrovnaná. Stále naivne verím v zázrak. Ten sa však nestane

avatar
mk22
27. aug 2025
@anonym_autor

@anonym_771d61 ďakujem ❤️. Presne tak sa cítim. Nič sa mi nechce, doslova chcem ujsť pred svetom a tam v bezpečí plakať 😔. Medzi ľuďmi mám masku a to ma ubíja. Doslova sa koľkokrát ponáhľam z práce domov, aby som sa mohla schulit do postele a vyplakať sa. Neviem si predstaviť kaderníčku alebo čokoľvek navyše.
Pekne si napísala, že si každý deň povieš, že ďalší deň je za mnou. Ja viem, že smútok k tomu patrí ale toto zažívať v bežnom živote je masaker 😔. Snáď nám bude čoskoro lepšie. Teraz je to veľmi čerstvé a nie som s tým vyrovnaná. Stále naivne verím v zázrak. Ten sa však nestane

@anonym_autor uplne prirodzene pocity, chce to iba čas.
Nepíšeš dôvod rozchodu a ci mate deti.
Ci musíte ostať v kontakte...

avatar
priscilla07
27. aug 2025

Každý koniec je zároveň aj začiatok niečoho iného, veľa krát krajšieho.

avatar
malavevericka
27. aug 2025

@anonym_autor my máme doma krízu typu, my dvaja nemáme šancu. Máme 2.5r dieťa, byt, nikoho nablízku. Neviem ako zvládnuť ticho doma, debata nula. Dieťa na mne, varíme si každý zvlášť. Von s malým musím úsmev na tvári, doma revem, neviem ako zo situacie, keďže on si chce nájsť prácu inu a odísť. Ak máte niekto chuť pokecať a poradiť mi, môžete správu poslať

avatar
larsen
27. aug 2025

Ja som sa zavalila toľkou prácou, že som na smútok nemala čas. Bolo to hlavne pre financie, aby sme so synom mali z čoho žiť a aby som to všetko sama utiahla.
Spočiatku som sa cítila hrozne, niekedy mi zo stresu bolo až mdlo, ale zvládla som to. Aj vďaka tej maske. Lebo tým, že som mala masku, ma to držalo nad vodou a nepoddávala som sa, nerúcala. V spoločnosti, v práci, som mala masku, že je všetko OK a doma som sa vyplakala. Až ten plač jedného dňa ustal. Už sa mi nechcelo plakať. Tak ako prišiel ten smútok, tak aj odíde. Aj hnev.

avatar
malavevericka
28. aug 2025

Len ako tak fungovať, každý svoj život. Dieťa ho chce, je malinký a on je s ním 5 min denne.
Na druhej strane nerobíme si naprieky, nenadavame na seba pri ňom, proste sa nebavíme. Dvaja cudzí ľudia. Hľadá si prácu a proste od nás ide preč. Nejde o financie, to idem ja do práce, nemáme extra výdavky a máme našetrené. Ide o malého, že ako to taká malá dušička zvládne

avatar
alexanderkovacs
30. aug 2025

@anonym_autor kym nie su deti da sa vsetko jednoducho vyriesit. Doriesit financie a čau . Prvy tyzden je najhorsi. Treba najst daco.. ja som zacal viac cvicit, chodit na tury, trosku nadcasy. A uz som nemal cas na smutenie.
Viem ze ro zeny zvycajne znasaju horsie.

anonym_b4aa56
30. aug 2025

U nas su to uz dva roky. Vsetci su nadseni, aka som silna a ako to davam. Figu, kazdy den mam chut zvrtnut auto do dialnicneho piliera. Racionalne vsetko viem, bla bla veci, poucit sa, je mi lepsie, mozu za to dvaja, atd atd. V skutocnosti ma dusi ta nespravodlivost, ze on jednoducho odisiel. Ma novy dom, dceru vidi len ked chce a zije si skvely slobodny zivot. Ja som obetovala 18 spolocnych rokov, prisposobovala sa, vyberala VS v meste aby sme boli spolu, setrila, makala a on odisiel. Je to hrozny pocit, nepochopi, kto nezazije. Sproste rady, nech zijem, uzivam si, idem cvicit, ku kadernicke… a naco? Mne sa rozpadla rodina, vsetky sny, nadeje, dovera v ludi. Asi to chce viac casu. Neporadim, len posielam objatie…