Ako zvládnuť svokrovcov a zachovať pokoj domova?

Ahojte,

Chcela by som sa s Vami dievčatá poradiť ohľadne situácie, ktorá ma trápi už skoro rok a ako ste si už mohli všimnúť podľa nadpisu, tým problémom sú svokrovci. Na začiatok uvediem, že som z veľkej miery introvert a mám rada určitý stereotyp, súkromie, rada si veci plánujem vopred a nečakané situácie ma vedia celkom rozchodiť. Uvediem príklad. Návštevy akceptujem, no ideálne by bolo, keby boli plánované a aby som o nich vedela aspoň deň vopred, aby som sa na ne mohla psychicky pripraviť a naplánovať čo treba urobiť, upratať, pripraviť. Pokiaľ sa tu niekto zjaví z ničoho nič je to pre mňa obrovský stres, necítim sa komfortne a neviem si návštevu patrične užiť. Ono v podstate pokiaľ poznáte rozdiel medzi extroverom a introvertom, tak aj tých návštev ja nemusím mať nejak extra veľa na to, aby bola naplnená moja miera socializácie vyplývajúca z môjho extrovertneho ja. 😊
Manžel je na tom cca podobne, ale samozrejme svojich rodičov dokáže o niečo viac tolerovať, resp. ich prítomnosť.
Ono moji svokrovci nie sú zlí, len ich vnímanie sveta je diametrálne odlišné od toho môjho. Oni su v podstate totálni extroverti, tí by boli na návštevách možno aj nonstop, keď majú byť sami doma, tak to je pre nich zbytočný čas. V jednom kuse k niekomu/niekam chodia, prípadne chcú aby ste chodili Vy k nim. Detí majú viacero a myslia si, že všetky sviatky, oslavy, nedele by sa mali tráviť u nich. Takto to funguje už dlhé roky a čo sa týka osláv a sviatkov mi prídu návštevy v poriadku, ale tie nedele ma trápili od jak živa a boli predmetom mnohých nezhôd s manželom, lebo venovať každú jednu nedelu návšteve u nich bolo pre mňa nepredstaviteľné, vyslovene sa mi to už priečilo. No našťastie sa to zmenilo, respektíve zmiernilo akonáhle sme sa odsťahovali zo spoločného mesta.
Kameň úrazu, ale nastal, keď sa nám narodilo bábätko, to by chceli svokrovci byť u nás, prípadne by sme mali k nim chodiť "každý deň". No pre nás je to neúnosné, dieťa dá rodičom celkom slušne zabrať a keď máme chvíľku času pre seba, tak ju chceme stráviť v pokoji, prípadne aj my máme svojich kamarátov s ktorými sa radi navštevujeme, nemáme potrebu byť s nimi stále nonstop. Môjho manžela bez tak dosť obťažuje, že mu mama volá každý deň, ale nemá srdce ju zastaviť. Radšej jej pár dni nedvihne telefón a keď už je to na ňu dlho, tak zavolá mne (ja nie som v priateľskom vzťahu s telefónom, čiže už si za tie roky zvykla, že mne sa dovolať je menej pravdepodobné ako vyhrať sportku 😁, ale to ja mám takto od jakziva). My voláme jeho mamu zo srandy "spam", tá totižto volá každému z jej detí každý boží deň a pýta sa úplné somariny, čo robíte, čo ste robili, čo ste jedli, aktuálne čo robí malá a veď viete ten klasický small talk rozhovor. Príde mi to zvláštne, vyslovene z toho cítim kontrolu, chce mať o všetkom prehľad akokeby sme boli 10 ročné nesvojprávne deti. Ja som toto nikdy nezažila, moji rodičia už nežijú a mali sme perfektný vzťah, ale žeby sme si volavali na dennom poriadku? S bratom nám rodičia dopriali zdravú mieru súkromia, slobody, nikdy som nezažila pocit, že mi niekto dýcha na krk, ako to cítim z nej. Najlepšie je, keď sme niekde na návšteve, hlavne u brata a ona ešte počas nej volá a zisťuje všetky detaily a aby toho málo nebolo, tak sa vždy na záver ešte spýta, či ideme k nim, akokeby sa svet točil len okolo nich a každý musí všetok čas venovať hlavne im. Ono takýchto prípadov je milión a ono sa to prosto deje vždy a od kedy sa narodila malá začínam mať na nich neskutočnú alergiu. Už v pôrodnici boli za nami každý jeden deň, dlhé hodiny a to som mala ťažký pôrod, čiže posledné čo som potrebovala boli nikdy nekončiace návštevy. Šestonedelie detto, každú chvíľu boli tu a to bolo pre mňa nekonečné peklo, človek bol rád, že si vedel sadnúť, boli neskutočné horúčavy, čiže najradšej by som bola len v spodnej bielizni, čo samozrejme možné nebolo, keďze mi tak bolo pred nimi neprijemne, do toho každú chvíľku kojiť + malá chcela veľa spať, ale oni ju len po rukách vláčili, stresovali, ich správanie bolo doslova infantilne a malá ich dlhé mesiace nemala rada a vždy keď ich uvidela začala neskutocne plakať, proste sa ich bála, lebo išli na ňu príliš hrr hrr, čo pri iných napr. vôbec nerobila. Hlavne tí iní vedeli kedy je vhodné ju brať od matky, keď už mali takú potrebu a taktiež vedeli kedy ju matke vrátiť. A toto robia stále a vždy, ešte len sekundu sme u nich, alebo oni u nás a už mi ju trhajú z ruky a keď začne plakať, tak je malá zlá, lebo furt len plače a blaa blaa, pritom my, keď sme doma tak problém s plačom vôbec nemáme, všetko je úplne, že super. A najsmutnejšie na tom je, že keď ju tak zoberú a začne plakať, tak mi ju nechcú vrátiť, lebo si chcú dokázať, že oni ju zvládnu utíšiť, aj keby mala plakať hodinu. To ale už ja nedopustím a po pár minútach ju beriem, pripadne manžel. Mali sme dokonca obdobie, keď v dni, keď bola malá s nimi v kontakte v noci nevedela spať, pripadne spala len chvíľu a budila sa, aj to sme si robili srandu, že má z nich nočný des, lebo už sme boli miestami takí zúfalí, že si potrebujete odľahčiť humorom životom. Hádky o tom, že ako kojaca žena nesmiem jesť 90% potravín ani nekomentujem, keď som im pekne vysvetlila, že je to dávno vyvrátený mýtus, tak si aj tak išli svoje pri každej jednej návšteve až kým som už úplne nevybuchla. Múdre rady typu, že treba dať dieťa vyplakať aby sa naučilo spať samostatne, alebo netreba za ním hneď utekať, keď plače, lebo bude rozmaznané. Lebo aj oni to tak robili, takže to musí byť správne. Proste tých poznámok voči našej výchove je vždy neúrekom, pritom to robíme ako to cítime a ako si myslíme, že je to najlepšie. Kritika je aktuálne nasmerovaná voči spôsobu stravovania, ktorí sme zvolili, lebo oni to inak robili a bábätko by malo jesť len pomixovanu stravu, jesť kúsky by sa malo naučiť asi až v osemnástke a kážu mi napr. bananik popucit vidlickou a keď vidia, ze malá bez problémov pozuje kúsky tak sú šokovaní. A fakt milion toho je a do toho všetkého by chceli každú chvíľu chodiť na návštevu a prijmi takých ľudí, čo ti svojimi poznámkami, nevyžiadanými radami pokazia celý deň, možno aj dva. A to samo o sebe nemám rada návštevy, resp. ako som písala na začiatku, tak ich viem akceptovať len mne primerané množstvo, ale takéto návštevy to je pre mňa smrť. Sú momentálne zredukované, lebo ani manžela to nebaví a mňa už 10 krát viac, kvôli tým bludom čo rozprávajú. MM to nerieši, jedným uchom dnu, druhým von, veď nech si porozprávajú, ale mňa to neskutočne všetko vytáča a čím viac ich budem stretávať a nejak to nevyriešime, tak to bude len horšie. Aktuálne si totižto plánujú, že oni po výletoch budú chodiť s malou, ale pozor bez nás.

Baby ďakujem, keď ste to dočítali až sem, viem, že je to nekonečne dlhé, ale zas mohlo to byť aj dlhšie 😜😀
.. Len mňa už z nich fakt porazí a najviac čo ma mrzí je, že moji rodičia už nežijú a pred nimi by si toto fakt nedovolili ako ich poznám, ocko by im to hneď vysvetlil a urazili by sa na 10 rokov, alebo by to nechal na mamu a ona ako veľký diplomat by to vyriešila ešte lepšie 💞lenže potrebujem to vyriešiť ja a ja neviem ako, aby sme neboli urazení dokonca na 20 rokov