Boli ste adoptované dieťa?

Poznam v okoli ,moja byvala suseda bola adoptovana ,bola aj v poste pre teba kde hladala svoju biologicku mamu,s adoptovanou mamou mala velmi zly vztah dokonca bola hospitalizovana na psychiatrii mala psychicke problemy z toho ako sa knej spravala,adoptivny otec bol v pohode toho mala rada pokial zil bolo ako tak dobre no po jeho smrti prezivala doslova peklo,preto aj zacala pit a tak zial aj skoncila.druhych co poznam si rodina adoptovala 2chlapcov bratov zili si celkom v pohode brali ich za svojich rodicov a boli snimi az do ich smrti,chlapci od malicka vedeli ze su adoptovani

Kamoška, od bábätka adoptovaná, vedela to od detstva a s rodičmi úžasný vzťah (prívlastok adoptívni rodičia nikdy nepoužila, jednoducho sú to jej rodičia).

Mam tiez kamosku, ktora je adoptovana. Myslim si, ze to vedela skoro, lebo si pamatam uz niekde na prvom stupni ZS, ze sme to vedeli. Ona bola a aj je velmi mila, zlata, uz ma aj svoju vlastnu rodinku 🙂 Na rodicov nikdy nepovedala krive slovo, takze asi aj tam su vztahy ok.

mamina sesternica s manželom si adoptovali dievčatko.... predtým mali 2 detičky, ktoré žiaľ zomreli krátko po narodení.
Mali neskutočne radi svoju dcéru . Po ich smrti zdedila dom a všetko čo bolo jej rodičov - ale samozrejme poniektorí z rodiny jej do oči frkli že ona by predsa nemala dediť nič, však ona do tej rodiny geneticky nepatrí....

Ďakujem za všetky odpovede.

Moja svokra (r. 1931) bola adoptovaná, v rámci rodiny (vtedy to právne fungovalo inak ako teraz). Bolo ich 7 či 8 nemanželských detí, zlá sociálna situácia, a tak, keď prišla bezdetná matkina sesternica, vybrali jej ju, keďže bola chorá, mala rachytídu. Mala vtedy 2 roky. Potom zakrátko zomrel adoptívny otec, tak vyrástla ako rozmaznávaná jedináčka. Dostali ju aj z choroby. Na adoptívnu mamu bola silne naviazaná, bola to pre ňu najdôležitejšia osoba, aj pred manželom a deťmi. Nikdy sa nerozlúčili, žili spolu až do matkinej smrti, stále, v každom rozhovore ju spomínala. Paradoxne, biomame celý život zazlievala, že sa jej vzdala. Hoci ju tým vlastne zachránila. V podstate tú adopciu nemala spracovanú.

Takisto som mala spolužiačku na strednej, tam mala jedna sestra 4 deti, tak si jednu vzala druhá sestra. Tiež vyrastala ako jedináčka, celú strednú sa na adoptívnych rodičov sťažovala, dávala im najavo, že nie sú jej rodičmi, protestne odchádzala k biomame (ale vždy sa vrátila 😀). Bývali sme vtedy na jednej ulici, tak som ju až tak neľutovala ako ostatné spolužiačky. Rozhodne nebola týraným a nemiloval dieťaťom.

mam vo vzdialenej rodine adoptovane dievcata, myslim, ze rodicia nemali prejst pripravou u psychologov...na upsvare...na detoch uz viediet, jedno je obezne, druhe hperaktivne, staraju sa o nej hlavne stari rodicia...smutne

@aniele Ďakujem za odpovede.
@teleskop

Áno s mladšou sestrou sme adoptované, odjakživa sme to cítili a dožadovali sme sa pravdy. Klamali nám že nie sme, až potom keď sme si odpoveď doslova vykričali a vydupali sa priznali. Nás zistenie bolelo lebo sme nechápali prečo nás mama stále bila aj keď sme adoptované.