Dá sa zmeniť povaha, ak človek veľmi chce?

Udobrenie musi byt po kazdej hadke. Ja som bola tak vychovana ze "nikdy nechod spat pohadani". Ale moj muz to tak neriesi. Moj muz sa po hadke odduje a trucuje, ako dieta. Je schopny so mnou neprehovorit aj cely dyzden. Ja to dusno po 2-3 dnoch nevydrzim a zacnem rozhovor. Mna to psychycky neskutocne depta. Dohodli sme sa ze maximalne 24 hodin po hadke si sadneme k stolu a porozpravame sa o tom.
Myslim ze muzi neznasaju debaty a rozhovory hlavne ked ide o problemy a tak je to tazke ich k tomu dotiahnut ale treba to, lebo inac sa o tom istom budes hadat znovu.
Problem je ze ak ty vzdy zacnes plakat pri tomto uzmierovacom rozhovore, tak to dava muza do nevyhodnej pozicie lebo plac pre neho automaticky znamena silne obvinovanie "ublizil si mi, musis sa mi ospravedlnit" a ty pritom len chces povedat ze je ti luto ze ste sa chytili.
Na mna tiez casto pride plac pri tychto rozhovoroch ale fakt sa snazim to ovladat lebo tie slzy komlikuju rozhovor.
Nikdy to nenecham v sebe dlho hlodat. Cim dlhsie sa nad tym trapim, tym citlivejsie reagujem.
My sa pohadame tak 7-8x do roka. Uzmierime sa 8x a placem pri uzmierovacom rozhovore asi 3-4x. Medzi tym este mame take mensie nedorozumenia ale nenechame ich prejst do hadky. Tieto sa nekoncia uzmierovacim rozhovorom, tie nechame vysumet.
Neviem posudit ci riesis blbosti. Skus napisat nejaky priklad.
Ked chap nazve tvoj problem hlupostou, len ta este viac urazi a nahneva...

@andreatytler ja si aj uznam, ze niektore veci a situacie prezivam viac ako je potrebne, ale nech to skusam ako chcem, neviem to zmenit. Som proste citliva a potrebujem to aj z druhej strany aspon ciastocne citit, ze tam je zaujem ma vypocut. Teraz ked to tu pisem, tak si bucham po cele, ze fakt sa niekedy necham uplne zmiest emociami a racio ide vtedy bokom 😀 no proste sa neviem zmierit s tym, ze som zatial nenasla cloveka, ktory by mav tej chvili objal namiesto sucheho odpiskania, ze zase revem. V tom stave mi to totiz pride ako najhorsia urazka na svete 🤷🏻‍♀️

Možno by ti pomohlo naučiť sa vyjadriť, čo v tej chvíli potrebuješ. Napr. ak nad niečím plačeš, tak povedz priateľovi, že potrebuješ objať (ak teda je niekde ďalej od teba a nedá sa ti len tak k nemu pritúliť)

Placlive spravanie podla mna nesuvisi s tym, ci si introvert. Tu ide skor o asertivitu - vediet rozumne a s pokojom povedat, co citim a co si myslim a vediet pokojne povedat nie, ak nieco nechcem alebo nesuhlasim s niecim. Ja som napriklad extra silny introvert - teda k stastiu skoro vobec spolocnost ludi nepotrebujem - ak, tak len obcas 🙂 Nie som uplny odlud - mam aj kamaratov, aj manzela, aj deti 🙂, no chvile, ked som len sama so sebou su pre mna nevyhnutnostou. Ale teda dokazem ludom povedat, ak nieco nechcem a co si myslim. Ja by som skor poradila precitat si nejake knihy o asertivite a technikach pokojneho rozhovoru, ako sa naucit vyjadrit svoje nazory a city pokojnejsou formou, bez (casteho) placu. Skryvat emocie a nazory nie je riesenim - to je cesta k vnutornemu nepokoju a depresiam a podobne. A vo vztahu k partnerovi - dobre je dohodnut sa na nejakom pravidelnom “rozpravacom” case 🙂 My mame s manzelom jeden vecer v tyzdni len pre nas dvoch (volame to rozpravaci vecer), kedy si otvorime vino a kazdy si moze povedat, co sa mu v tom tyzdni pacilo/nepacilo, proste, porozpravame sa. Niekedy je to aj fajn v tom, ze niektore “kauzy” z tyzdna riesime s odstupom niekolkych dni a obaja ich dokazeme racionalnejsie prediskutovat. Zelam vela stastia.

Ak by ma muz sucho odpiskal ze zase revem ani mne by sa to nepacilo. Je to urazka bez ohladu na to v akej si situacii.
Mam dojem ze tebe ani tak nejde o ten uzmierovaci rozhovor ako skor o to objatie. Nepotrebujes si veci po hadke racionalne vydiskutovat, ale potrebujes pochopenie pre svoju citlivost.
Je dobre ze sa zamyslas nad tym ze mozno naozaj si prilis velmi precitlivela a riesis problemy aj tam kde netreba a snazis sa to zmenit. Vravis ze si takeho chlapa este nenasla a to znamena ze si mala niekolko vztahov a vzdy to bol problem. Je dobre ak cloveka napadne ze mozno je to on co robi chybu a pouci sa s predchadzajucich vztahov. Ale je dost dobre mozne ze si len nenasa toho spravneho. Mozno si vyberas nespravnych chlapov a ani o tom nevies. Aky je tvoj otec? Citala som ze zeny si vyberaju muzov podla svojho otca. Ako sa sprava otec k tvojej mame? Co robia ked sa pohadaju? Uzmieruju sa? Place mama? Objimaju sa casto?

Skus mindfulness - meditaciou a specialnym druhom vnimania pritomneho okamihu si vytrenujes tu cast mozgu, ktora ti da kontrolu nad tvojimi emociami, budes viac poznat sama seba

Ahoj. Ja mam podobnu povahu. Povahu nezmenis, ale spravanie sa ako tak zvladat niekedy da. Mna aj zivot naucil, ale revala som pri mnohych trapnych situaciach, inak sa nedalo. Naucila som okolie nech si to nevsimaju, ze proste to neviem ovladat a tym, ze si to nevsimali, neprikladali tomu extra vyznam, tak som to dokazal vzdy skor prekonat. Neberiem to ako negativum, ale ako fakt o sebe, realitu, ktora moze mat aj iste vyhody a prijimam to ako sucast seba. Snazim sa to ovladat, ale nebojujem sama proti sebe, skor s tym spolupracujem, ak sa to tak da nazvat. Len takyto postoj mi pomohol, nebojovat proti tomu, ale naucit sa s tym zit tak, aby to neotravovalo mna ani okolie. A nadalej cerpat z vrodenej empatie vyhody. Lebo je to zaroven velka vyhoda.

@cervenaruza123 Ak sa na to citis, napis prosim ta ako ti to funguje vo vztahoch. Bolo ti vytykane ze placom vydieras ze placs za kazdy somarinu? (toto nie je myslena ako urazka odo mna, len pouzivam slovnik, ktory by pouzili ludia ktory sa necitia dobre v pritomnosti placuceho cloveka).
Nasla si si partnera ktory ta podporuje v slzach a ma rad tvoju silnu empatiu alebo sa to naucil nevsimat si a neprikladat prilis k srdcu. Myslim ze toto by autorku zaujimalo.

@andreatytler Vytykane zo strany rodiny nie, lebo vacsina zien v nasej rodine ma taku povahu. Prvy partner (este v puberte) obcas cosi povedal, ale to bola puberta, neriesili sme to nejak. Neskor vo vsetkych vztahoch (praca, romanicke vztahy a pod.) som na tuto svoju stranku dopredu upozornovala a zdoraznovala, ze tym nechcem nic dosiahnut, ze nech ma jednoducho nechaju sa vyrevat a nevsimaju si ma. To pomohlo, lebo ked to ludia neriesili, tak ma plac vzdy skor presiel a ukludnovalo ma, ze ma beru taku aka som. Partner si zvykol, naucila som ho ignorovat to a nevsimat si, zdoraznila som mu, ze mam chvile ked sa proste potrebujem vyplakat a nemusi to nijak riesit (len by to zhorsil), respektuje to. Uz aj vie rozoznavat ked placem len kvoli povahe a kedy mi naozaj nieco je a vtedy ma vie podporit a ukludnit. Na zaciatku vztahu bol ale z toho nervozny, vzdy som mu ale dookola zdoraznovala, ze o nic nejde, nech si to nevsima, ze tak ako on ma svoje nalady, ak mam aj ja, ale sa prejavuju zial placom.
Takisto sa zvyknem trapit dlho kazdou blbostou a naucili sme sa obaja, ze on ma ma vypocut a ja zase nemam robit vedu z toho, ze to neprezivam ako on, lebo prijimam, ze mam len taku povahu. Zatial to funguje

@cervenaruza123 Dakujem, To ako si v podstate "naucila" okolie aj partnera ako spravne reagovat na svoj plac je super.