Má to perspektívu?

@monicka28 tak potom je to z mojho hľadiska úplne bezvýznamný vzťah. Pretože ak by sa to možno časom aj zlepšilo, tak len preto, že budeš celý život bojovať, konšpirovať a rozmýšľať, ako ho prinútiť niečo spraviť a pod. Vzťah by mal byť rovnocenný, kde obaja chcú to isté a pozerajú jedným smerom, ale u vás on pozerá doprava, ty pozeráš doľava, ale chceš aj doprava a výsledkom je, že škúliš. Vo vašom vzťahu sa budete buď ty, alebo on, do niečoho nútiť a to je trochu choré vo vzťahu. Takže ja by som utekala...

@indiankaindi cim viac vazne premyslam nad rozvodom tym viac sa citim unavena, znechutena... Viem ze ak s tym nic neurobim necaka ma nic dobre. Bojim sa ze som velmi slaba. Neviem kde nabrat odvahu a silu.

@monicka28 verím ti, rozvod je strašne náročná vec, predovšetkým na psychiku a človek sa po ňom cíti veľmi zle, ale mysli na to, že možno tam niekde je človek, ktorý za to stojí a čaká na teba. A s ktorým budeš šťastná. Mysli na to, ako ti bude, keď nebudeš mať pri sebe človeka, ktorý ťa ignoruje a nezaujíma sa o teba. Budeš určite voľnejšia, pokojnejšia a budeš otvorená novým príležitostiam. Na to by si mala myslieť, aby si načerpala silu a energiu na svoje rozhodnutie. Najdôležitejšie je začať, teda podať rozvod na súd a ostatné sa už povezie tak trochu samo. Držím ti palce, aby si našla svoje šťastie, ktoré na teba čaká, čo najskôr 🙂

Rada by som aj ja napísala par svojich myšlienok. Veru čo píšeš, akoby bolo aj z môjho manželstva. Snažila, prispôsobovala, lubila, čakala, behala okolo neho, akceptovala nejak horko ťažko jeho správanie kedy ma klamal, robil zo mna hlupanu, dával mne za všetko vinu, vedel všetko pekne okecat a ja verila, že to bude lepšie a že za všetko zle možem ja !!! Že ma klamal, podvádzal, chodil na pivo, kamosi a všetci ostatní boli dôležitejší ako ja, automaty natajno, moje emócie boli pre neho smiešne a hlúpe, trávenie času spolu tiež, lebo to vraj kazí vzťah a veľa veľa iných výrokov ktore sa snažím pomalí zabudnúť. Pritom som chcela úplne základ cítiť ako je dôvera, spolahnutie sa, otvorenosť a úprimnosť, cítiť, že som mu dôležitá, že si ma váži a jeho správanie pokladal za úplne normálne a vraj aj inde to tak chodí a ja chcem od neho veľa... Až som mu nakoniec vse v tom zúfalstva uverila a si nahovorila, že to tak je naozaj správne, aby sme sa nevadili, teda aby som sa ja odbremenila od môjho trápenia, že sa mi neozyval, ked odišiel večer von a nikdy som nevedela, kedy príde a kam vlastne skutočne ide a cítil sa kontrolovaný, chcela som mu veriť, ale veru dôveru neustále zabíjal svojim správaním. Vlastne som od neho iné počúvala, iné robil a cítila som iné emócie k nemu a od neho. Čo ma za 12 rokov totálne psychicky a fyzicky zničilo a čudujem sa, že som si nešla polezat na psychiatriu a miesto toho ďalej chodila do práce a nechcela si pripustiť, že mám naozaj problém, lebo som sa za všetko cítila byt zodpovedná a za každé moje slova či správanie som čakala výčitku či kritiku či zhodenie od každého. Veru u našich sa to tiež točilo o zhadzovani viny od muža na ženu za všetko zle a neustále výčitky a nerešpekt a aj ked som si vždy hovorila, že neodpustím, aby sa môj muž tak ku mne správal, tak sa to veru dialo, ale s tým rozdielom, že môj manžel mi všetko to "zle" poskladal veľmi rafinovanými a subtilnym spôsobom s úžasným darom reči a mal ma kompletne prečítanu a vedel čo na mna platí, aby dosiahol svojho. Takze mi to dlhé roky nebolo absolútne vedome. Naštastie som si písala denník a pri štádiu odputavania sa, ked už som to nezvládla som si ho čítala a veru sa mi oči nevedeli dočítať a rozum pozastavoval nad tým, čo všetko som za tie roky napísala, cítila, a to dopustala so mnou robiť. Neľutujem sa, len vyjadrujem len moje poznanie. Postupne som si začala zvyšovať sebavedomie, odputavala sa, a chcela cítiť vnútornú slobodu a začala robiť, ako som cítila, prestala mu vyvolávať, vypisovať, prejavovať emócie obáv o neho, viac sa venovala práci, koníčkom a on začal mat krízu, vyčítal mi presne to správanie, ktore on robil voči mne, zrazu mal pocit, že si ho nevšímam, že aj ja sa neohlásil, tak ma podozrieval ale ja som sa cítila dobre, a veru spomienka na neho ma zatazovala, jeho správanie, zrazu on ma kontroloval, čo predtým som sa trápila jeho nezáujmom a ignoraciou mojich potrieb... Mna však už vtedy ťahalo srdce inde, za vnútornou slobodou, za človekom, ktorý mi dal rešpekt, priazeň, svoje myšlienky, emócie, čas, bol a je ku mne otvorený a úprimný. Za to obdobie našeho vzťahu som stihla vyštudovať VS, pracovať v zahraničí, aby sme mohli postaviť dom, utahana chodila domov, stíhala ešte plne domácnosť a on to však pokladal za normálne, a ešte sa vyše 5 rokov sama snažila, aby sme už konečne mali dieťa a ja mohla byt pri ňom a mat ho "pod kontrolou" v zmysle, že sa nebude flakat, nebude nudiť doma ( stavali sme dom !!! ), lebo som si robila výčitky a dával mi ich zároveň, že ja si možem sama, že on sa takto ku mne sprava a on takto "chudák" dopadol, lebo že som nesedela pri ňom !!! Ale ked som bola doma, tak sa ma stránil, ako sa len dalo a vyslovene akoby sa nútil do spoločných chvíľ a ja zasa plna výčitiek, že sa musím viac snažiť, aby mu bolo dobre a išla som nehorázne ďaleko za svoje psychické a fyzické hranice a aj tak nebolo dosť a dobre... Musela som padnúť nadno, aby som si to všetko uvedomila a sa dokázala poučiť do budúcnosti ! A vrchol všetkého bolo, ked už ma mal takmer "stratenú ", zatlačil na emócie strachu o neho a vyhrážal sa mi samovraždou !!! Cítila som zodpovednosť za jeho život a dával mi to neustále najavo takmer 3 mesiace. Záležalo mi nanom, aby bol šťastný a vedela som, že so mnou nebude a nebol a ani ja snim, a stala som na rozhodnutí, či obetovať svoj alebo jeho život ! Sama som to nezvládla a zapojila som aj jeho rodinu a kamarátov do jeho záchrany ak naozaj potrebuje pomoc a sa mi všetci zato smiali, že preháňať, neverili mi a on mi zasa vyčítal, a vyhrážal sa mi a zakazoval, o tom s niekym s jeho kamarátov či rodiny hovoriť, lebo celu situáciu ešte zhoršim... Bola som na pokraji svojich psychických a fyzických síl, nespávala, každú minútu čakala oznam o samovražde, ale nedokázala som sa k nemu vrátiť, bo bol aj fyzicky agresívny a bála som sa o svoj život a mojej rodiny zároveň. Neustále som sa zaoberala touto témou a pozorovala jeho správanie a konzultovala to so psychologoma psychiatrov a uchýlili som sa aj ku vesticiam, či to naozaj mysli vážne, či mu mám pomôcť, lebo to je predsa človek, s ktorým som strávila veľa rokov a postavila dom a chcela rodinu a je to človek, ktorý si zaslúžil pomoc, ak ju naozaj potreboval ! Bola som však z jeho výrokov a správania a postojov zároveň veľmi zmätena, lebo zasa hovoril niečo iné a robil niečo iné. Na jednej strane som bola šťastná, že síce hovoril, že to chce urobiť a keby hento a hento neni, tak to už dávno urobí apod., a to neurobil, ale ked som bola na pokraji síl, tak som si už priala, že ak to chce urobiť, tak nech to teda urobí a mame obaja pokoj z trápenia !!! No a gól bol, že nakoniec som sa dozvedela, že si robili s jeho kamoskou zo mna srandu a ona ho ešte podporovala tom, ako mi zahrať na city, aby som sa k nemu vrátila, s kamoskou, s ktorou ma podvádzal a bola jeho butlavou Vrbov, čo som cítila dlhé roky, ale mi to stále popieral !!!
Je tomu už 2 roky a za tu dobu som veľa pochopila a zaoberala sa hlbšie témou domáceho násilia a manipuláciou a jej následkami.
Kto to nezažil, nepochopí úplne...
Takze monicka, tie všetky drobnosti, čo cítiš, že ti nepasuju, cítiš správne, on niečo spraví a ak ho nato upozornil, tak ta vysmeje a neberie vážne, či povie, že si neni normálna, si paranoidna, či si nepamätás a urobí z teba úplnú hlupanu a ty začneš o sebe pochybovať. Ale akonáhle ty niečo podobne urobíš, čo je vlastne normálne vo fungujúcom, harmonickom a "vnútorne" slobodnom vzťahu ( nehovorím o klamstvach, podvádzani, a podobne), tak ti to zasa vytkne a cíti sa on ukrivdený a nedajbože, že mu pripomeniem, že ved on robil doteraz tebe, tak zasa si ta najhoršia... Prešla som si tým všetkým a dokonca som mu aj všetky tie bludy verila !
Ale s tým rozdielom, že on sám mi ešte povedal, že jeho správanie je normálne tak som sa teda začala aj ja tak "normálne" správať voči nemu, nevedomky, proste som sa dostávala do takých situácii a zrazu cítil, ake to je, čo on mne robil, s tým rozdielom, že ja som mu nevycitala, len sa s ním chcela o tom rozprávať a snažila sa ho chápať a dát teda viac, aby som ja nemusela byt naivne za všetko zle. Ale vtedy už nato všetko zabudol, ale ja nie.
ALE SOM V KONEČNOM DÔSLEDKU VĎAČNÁ ZA TUTO ETAPU MÔJHO ŽIVOTA, KTORÁ MA NESKUTOČNE POSUNULA NA CESTE ZA REŠPEKTOM VOČI SEBE.
VELMI veľa výrokov tvojho muža akoby počul od toho môjho, neviem, či to tých chlapov klonuju či čo... A postupne som ich nezáväzne počúvala a počúvam od kamošky, ktorá rieši podobný problém s mojim bratom...
Ale musela som sa aj ja veľmi zmeniť a pochopiť správanie takých ľudí a nenechať sa odradiť či ovplyvniť či nahovoriť vinu za niečo v com som nevinná. A postupne sa menia aj moje vzťahy s otcom a bratom a s bývalom a veru čo i len náznak podobného správania bije vo mne kontrolka a alarm !
Monicka, nech sa rozhodnem ako sa rozhodnes, či ti pomôžeme alebo nie svojimi príbehmi či radami, rozhoduj sa vždy za seba s čistým svedomím, ale nenechaj so sebou zametať, ako druhí chcú. Vyžaduj otvorenosť, úprimnosť, rešpekt a jasne odpovede a ak ti aspoň ten rešpekt niekto nevie dat, tak s takým človekom je strata času v živote. Žiaľ práve medzi najbližšími ľudmi sa toleruje SPRÁVANIE BEZ VZÁJOMNÉHO REŠPEKTU a tyranie psychické či fyzické lebo nás spoločnosť učí, že to je normálne, lebo to vidíme v rodinách a príde nám to normálne ! Ale až raz pocítime následky takého správania alebo sa dozvieme, že to VÔBEC NENI NORMÁLNE, TAK TO UŽ NIKDY NEDOPUSTIME !!!
Prajem ti veľa veľa štastia na ceste za vnútornou slobodou a radosťou zo života a človeka, ktorý si ta bude naozaj vazit a tie drobnosti, co ti u manžela chýbajú ti bude ten šťastný poskytovať úplne normálne a ešte sa bude čudovať, že prečo si ty z toho taká uzasnuta, vďačná a šťastná a bude to robiť úprimne a preto že to sám chce a ta lubi a bude mu záležať natom, aby si bola šťastná, tak ako tebe teraz záleží na tvojom manželovi, ktorý tvoju starostlivosť pokladá za bud rušivo či otravné alebo samozrejme.

@honey777 dakujem!!! Citala som to pomaly na jeden dych. Neuveritelne.... Hladam slova ale neviem kde zacat... Dakujem za Tvoju skusenost, som raada ze to mas za sebou. A vies ze presne to ma casto napada? Ja sa trapim ako by vzal rovod, ci by nezacal pit, ci ti zvladne ako chlap a presne co ak sa mi nakoniec vysmeje. Co ak ma povazuje za tak hlupu ze si povie KONRCNE... A ja sa trapim. Ale s tym klonovanim mas pravdu. Kazdy den prezivam s vycitkami, co som zad urobila zle. Myslim, ze rozvod je pre mna to najlepsie riesenie a verim ze sa k tomu odhodlam. Nie som s nim nestastna. Nezijem svoj zivot, citim sa taka prazdna...

@honey777 teda nie som s nim stastna ... A pozeram ze cakas babatko? Gratulujem? Dufam ze itecko je ten spravny?;)

@indiankaindi ;) dakujem... Snad aj vdaka vam naberiem odvahu.. Som prekvapena ze ani jeden prispevok neznel : ma to perspektivu, ukludni sa ... Takze asi naozaj nebudem ja ta nenirmalna ked sa vsetky zhodnete v tom ze chlap sa tak nema spravat a mam pravom byt preco nazlostena a chciet sa rozvuest. Pisem z mobilu preto tolko chyb 🙂

@monicka28 aj ja si myslím, že všetky budeme mať rovnaký názor a presne toto ste potrebovali vedieť a vidieť, aj tú inú perspektívu. Ale ja som vždy presvedčená o tom, že vzťah bude fungovať iba vtedy, ak sú obaja spokojní. Ak jeden z partnerov nie je a ten druhý nerobí nič preto, aby sa to zmenilo, tak nie je o čom. V prípade, že by odo mňa manžel chcel niečo, čo nie som schopná mu dať, tak asi by som sama ten vzťah ukončila. Ale vo Vašom prípade je chlap spokojný a zjavne iné nerieši. To je sebecké a takéto správanie nemá vo vzťahu čo robiť. Buď časom dorastie a raz si nájde plnohodnotný vzťah, alebo nájde hus, ktorá mu bude toto všetko trpieť. Ale vy taká nie ste, tak naberte odvahu a začnite žiť 😉

@monicka28 AK SI NENI STASTNA, treba ísť inde hľadať šťastie. Človek je na svete, aby si život užíval a radoval a bol šťastný a nie je predurčený nato, aby musel trpieť. Zdravé telo a zdravá duša sú len vtedy, ak sú šťastní 😵 . Tie výčitky co máš stále, to máš od neho, alebo možno ešte od tvojich rodičov. Skús sa nad tým hlbšie zamyslieť, odkiaľ to pochádza a dávaj ich postupne preč. Náhrad si ich inou myšlienkou, uvedomuj si svoj podiel viny ale zároveň aj toho druhého. Ale správanie toho druhého nemôžeme úplne ovplyvniť, IBA SVOJE. Už sa mi to ľahšie píše, ale ak si neni šťastná a jemu to je jedno a reálne si už spravila všetko, respektíve vidíš, že on nerobí nič, aby si ty bola šťastná, tak prečo, z akého dôvodu by si mala sama seba voči nemu obetovať ? Prečo ??? Ani neni správne OČAKÁVAŤ, že niekto druhý ta musí robiť šťastnou, TY SAMA SA MUSÍŠ O TO POSTARAŤ. To neni ako prikaz či aby si to brala v zlom, ale akési uvedomenie, že ak sa zbavíme očakávaní voči druhým ale aj sebe, ak preberieme plnú zodpovednosť za svoje činy a zocelime svoje JA, budeme sa ľúbit a rešpektovať, tak nás emócie typu sklamaní, nešťastia zo zlého správania iných voči nám nebudú toľko trápiť, lebo sa budeme snažiť, aby sme im nedovolili sa k nám tak správať. Rešpekt voči sebe a druhým je akýsi základ na zdravé vzťahy. Každý vzťah je vždy o 2 ľuďoch. Zbaviť sa očakávaní, ponižovania, odsudzovania a posudzovania, hádzanie viny na iných, mat oči a srdce otvorené a vnímať co sa okolo deje. Ak je to negatívne a možem to vlastným pričinením zmeniť ( nie sa snažiť druhého zmanipulovať na môj obraz ! ) tak to zmeniť a ak nemôžem zmeniť tak sa bud prispôsobiť, alebo proste odísť. Nebáť sa podstúpiť možnú stratu, nepozerať len na stratu, ale si uvedomiť aj zisk ! A co je krajšie ako zdravé sebavedomie a pocit štastia a vnútornej slobody, rešpektu ? Aj vo vzťahu možno sa cítiť slobodný a vtedy je ten vzťah naozaj prospievajuci a nie niciaci ! NAČO SA MA ČLOVEK S NIEKYM SPÁJAŤ DO DVOJICE, KED MU JE HORŠIE AKO KEBY BOL SÁM ?!?! Ved to je proti zdravému rozumu...
Monicka ak ta trápia výčitky, že co bude s ním, ako bude zvládať on rozvod a či sa ti nevysmeje... Trápilo ma to tiež, takze ta viem pochopiť a rady typu odíde a nestaral sa o neho ma veru iritovali, síce akési moje ego súhlasilo s týmto názorom, ale duša nie. A preto som tak trpela a zozbierala sa výčitkami a ak by sa mu niečo stalo, bála som sa, že sa budm cely život zozbierať výčitkami, že som ho mohla zachrániť, že som mohla ešte viac urobiť. Stále mi hovorili MYSLI NA SEBA, ale ja som myslela aj na seba-nemať výčitky. A on sám mi to tiež hovoril, že budem mat cely život výčitky a že som sebec a podobne výroky ! Ale už som bola tak na pokraji svojich síl, že som už nedokázala naozaj nič robiť a zároveň ten strach o môj život a jeho agresia ma utvrdzovali v tom, že už neviem a nechcem viac robiť. Mala som 33 rokov, pri výške 155cm len 42 kg, a roky dozadu trpela všetkými možnými psychosomatickymi chorobami, ktore vznikali nedoriesenymi potlacovanymi negatívnymi emóciami a strachom a sebaobvinovanim a trápenim sa pre človeka ( vlastne predtým v detstve ťažký vzťah s otcom ) a výčitkami z každej strany a nerešpektovanie mojich potrieb, ktore som sa bála vyjadrit a len sa orientovaná na potreby druhých ľudí, lebo som chcela aby ma mali radi a nekricali na mna a nebili ma a neutekali predomnou... Je to kruté, ked to takto píšem a vedome som to až tak zle neprezivala, ale po analýze všetkým mojich potlacanych pocitov a kde vlastne vznikli a co ma tak vyformovali tak to tak bolo. Nedávam vinu nikomu už, proste som pochopila, že moji rodičia tiež mali vážne vzťahoch problémy a žiaľ sme si to odniesli my deti áno je to nesprávne, ale snažila som sa ich aj vtedy chápať a im uľahčiť či ulavit... Vedela som, že toto nikdy neodpustím svojim deťom a aj to bola Formulka, ktorú som si hovorila na presvedčenie, prečo som urobila dobre, ked som odišla od manžela ! Akonáhle som odišla z môjho domu a od manžela, môj zdravotný stav sa rýchlosťou blesku zmenil na zdravú ženu a som nabrala zdravú hmotnosť, co som ešte nikdy nemala a cítim sa dobre. Takze aj toto dokáže zmena prostredia a ľudí. Človek sa sám vedome či nevedome zbytočne trápi a ničí sa výčitkami či akymisi zdedenými či prebratymi formami správania a myslenia, ktore NIEKTO NEZMANI VYMYSLEL A ZNORMALIZOVAL a my sa snažíme sa tejto norme prispôsobiť a k to nesplname, tak sme odsúdení od druhých a sami seba Odsudzujeme !!! ZLE ZLE ZLE !!! Ako príklad, funkcia a povinnosti ženy vo vzťahu - starať sa o mužove pohodlie, obskakovat, slúžiť mu, mat domácnosť v 100% stave, nezatazovala ho svojimi problémami, vse mu akceptovať a ešte byt super spoločníčky a sexy baba .... Vymysleli to muži, aby získali moc nad ženami zo strachu, žeby boli ženy silnejšie a oni by zostali sami bez deti a ženu takto vyformovali generácie matiek ktore tiež takto fungovali. Ked si ja spomeniem na formovanie správania a vyjadrenia mojej babky, až sa mi po tejto životnej etape buri žlč, respektíve už ani nie, už sa nad tým pousmejem a prajem ženám, aby raz našli v sebe skutočnú citlivú láskyplné ženu, ktorá bude milovaná a sebavedomá si svojej zenskosti. NIESOM FEMINISTKA A NECHCEM MUŽOV PONIŽOVAŤ, ALE DOVOLÍM SI VYJADRIT V DANEJ SITUÁCII NESÚHLAS AK SÚ ŽENY A DETI PONIZOVANE ČI SA SAMI DO TEJTO ROLE PONIŽUJÚCE STAVAJU, ČI SA MUŽI POVYSUJU. Viem, sú aj opačne prípady, kedy sú muži ponižovaní svojimi ženami. CELKOVO PONIŽOVANIE JE BOLESTIVÉ A EGOISTICKE !!!
Je rozdiel, snažiť sa niekomu pomôcť, a on si to váži alebo niekomu neustále pomáhať a on si to neváži a ešte dotyčného ponižuje !!! Alebo ako žena vieš domácnosť s láskou a vlastnou vôľou a byt unavená z toho, ako viest domácnosť a byt unavená a ešte je vytknute od muža či spoločnosti, že ved to je jej povinnosť ako ženy a nemá právo povedať či pripustiť, že je unavená a potrebuje odpočinok a ešte zato byt skritizovana !!! Ak človek niečo robí, lebo sám chce len vtedy mu to môže robiť radosť a nie z povinnosti či donútenia !!!
Snáď ma admin nevymaže za "neprípustné" vyjadrenia...

@monicka28 ďakujem monicka, áno, čakám bábätko 🙂 a podarilo sa mi otehotnieť hneď v 2. mesiac, co sme sa otvorili dieťatku, a nerobila som žiadne extra experimenty na počatie, co som za tých 5 rokov predtým vyskúšala neurekom 😉 .
Odbočila som predtým z myšlienky. Ak ta trápia výčitky voči nemu, tak mu daj čas, ujasniť si svoje myšlienky, svoje pocity voči nemu, voči sebe, pomalí´ sa oslobodzuj vnútorne od neho, bud k nemu otvorená, netaj svoje emócie, "neotroc" doma a neodskakuj ho viac ako on teba. Požiadaj ho o niečo len ak si naozaj nevieš sama pomôcť, nezapájaj ho do svojich aktivít , snaž sa bud sebavedomá sebestačné žena, ktorá sama rozhoduje o svojej duši, tele, srdci SAMA !!! To neni sebeckost, ak ty nemáš chuť sa napríklad milovať s mužom a das mu to milo a s pochopením najavo, teda vyjadris slovami. A aj prečo, aby to on dokázal pochopiť a prijať. Ak to nepochopí či nechce pochopiť a natajno ta pôjde podviesť, NENI TVOJ PROBLÉM, ty zato nemôžeš, aj ked sa on bude snažiť ti to nahovoriť !!! Len ty si počúvla svoje telo, respektovala si ho a on tiež svoje telo... On sa rozhodol sám za seba a už je potom na ďalšom riešení, či ste schopní viest takýto vzťah... Ale nemožno povedať, že ten alebo ten zlyhal ! Ale spať s mužom, aj ked nechcem či nevladzem alebo mám proste iné problémy len zo strachu, aby ma on NEPODVIEDOL aby bol len on uspokojeny a ani sa s ním o tom neporozpravat, tak to je triznenie samej seba ! Samozrejme nemožno očakávať, že budem muža neustále odmietať s "blbymi" vyhovorkami a nezaujímat sa o jeho potreby a potom sa rozčuľovať, že on ma podviedol a muž sa takto nesmie správať, tak to tiež je nesprávne od ženy očakávať, že on jej bude verný... Ale zasa Sorry, žena je tehotná na rizikovom a on ju veselo podvádza a ona si robí výčitky, že ona zato môže a spi s ním a riskuje život svojho-ich dieťaťa, tak to je choré !!!
Viem monicka, že teba sa to netýka, lebo si takéto problémy s mužom nezazivala a veľa sa ta možno netýka, co som tu písala, tak to neber prosím osobne. Nechala som sa len uniesť svojimi myšlienkami.

tak pisem znovu. je to milionkrat horsie. nespali sme spolu asi 4 mesiace.... zaklincoval ma ked ma pred tyzdnom rano zobudil ze chce sex - po 4 mesiacoch?!!! len tak? chcem sex? prislo mi to take chladne a drze... nehovoriac oé tom ze uz som aj jednu vyfasovala.... a to na verejnosti. ako je mozne ze nedokazem dat na rozvod? mam ho rada, myslim ze on mna nie. nas vztah jue asbolutne bez buducnosti.... kto mi dokaze pomoct nabrat silu odist od manipulatora, despotu a bezcitneho chlapa?

dievčatá tu na tvojej téme ti už nejakú silu dali, len či si si ju vzala a použila... neviem ako ešte nabrať odvahu, v obchode ju nemajú na kilá ani na deká, ani kaderníčka ti ju nenaleje pri vodovej, ani v na čerpačke nie je stojan na odvahu vedľa benzínu. Buď si pomôžeš sama - idem do toho ! a začneš tým že vyhľadáš na webe vzory podaní na súd, poriadne si rozmyslíš možnosti bývania a riešenie bytu, zabezpečíš si financie a prípadnú únikovú cestu. Alebo si dôkladne rozmysli, koho z rodiny či najlepšiu kamarátku požiadaš o pomoc, aby ti robila sprievodcu.
Nikdy si tu nenapísala, koľko máš rokov, či pracuješ, alebo iba študuješ, ako to máte s bytom. Veď sa nemusíš obávať, že to niekto zneužije, si tu úplne anonymná, ale poradili by sme ti konkrétnejšie, aj tak sa musíš rozhodnúť sama, a riešiť sama. Nedáme ti samopal na čelo, choď a rozveď sa, lebo ! Môžeme ti byť akurát psychickou oporou a radkyňami. Je to na tebe.

Pritom ťa veľmi dobre chápem. Môj ex mi tiež pripravoval veľmi ťažké chvíle, až také že sa chcel zabiť. Hanbila som sa ako pes, pred susedmi som bola ja tá chudera, on "taký milý", ale nevideli ho čo doma stvára, ľutujem že som susedu nezavolala keď mal svoju chvíľu - zobral najväčší nôž, efektne hľadal občiansky preukaz, že keď sa vonku zabije, aby ho spoznali. Pol roka som mala veľké nože skryté medzi kvetmi v hrantíku... Pobehoval na sídlisku pri výmenníkovej stanici, medzi kríčky, a ja som ho ako ťažký psychológ ukľudňovala. Ľutujem že som nevolala sanitku alebo policajtov, ale neboli ešte tak rozšírené mobily a ja som ho nechcela nechať z dohľadu a utekať hľadať búdku.
Potom raz po malej hádke som do kuchyne počula nejaké divné zvuky - a on v bielizni s jednou nohou na radiátore a druhou na okne ! Zasa -neviem kde sa to vo mne nabralo - som bola psychológ aj psychiater v jednom. Nerobil, vyžieral mi posledné jedlo, kradol z peňaženky. Doteraz mám, aj po 15 rokoch problémy kvôli nemu.
A pointa ? Po celý čas som bola ako ochromená, nevedela som čo mám robiť, ako to riešiť, s kým sa porozprávať, ako postupovať, bolo mi ho aj ľúto, kto sa o neho postará, kto mu operie, navarí. kamoška mi bola oporou, pokecali sme si, ale neporadila, neviedla... nevedela ako na to. Po toľkých rokoch a životných skúsenostiach viem o čo ide, alebo aspoň tuším. Susedina dcéra - zrelá, rozumná baba, svadba pred 5 rokmi, 2 ročný syn. Po 4 rokoch -on -klamstvá, nevera, ignorácia, ona sa až teraz zdôverila že jej ani nedával peniaze, popri materskej ešte makala aby splácala hypo, byt a stravu. Keď už to presiahlo jej medze, ODHODLALA sa - podala žiadosť o rozvod. Mala záujem - poradila som jej - podaj si osobitne žiadosť o zverenie malého do svojej opateri, stanovenie výživného na dieťa a matku na MD a osobitne rozvod a riešenie BSM. Dieťa sa rieši na súde prenostne, ktovie kedy bude rozvod. Neverila mi, predsa nie som odborník , tak sa obrátila na mladú právničku, a riešia to ako kedysi - rozvod a až potom dieťa, byt. Teraz je zúfalá, že na 1. pojednávaní sa prebrali len základné informácie, úvodné reči a odročili to o pol roka. Bez výživného. Otecko roka si robí čo chce, vydiera, vyčíta, klame a platí len pár šupov. Nechcem tým povedať, že som urazená, že nepočúvla mňa, ženu roka, ale to že niekto niekedy potrebuje pomocnú ruku vyslovene v ruke a nie na koníkovi. Trošku postrčiť, povedať priamo, napísať koncept žiadosti, odprevadiť na poštu a pod. Takýto rozhodený stav je ako choroba - máš chrípku, uvarím ti čaj, bolí ťa noha - vynesiem smeti. Rozvádzaš sa- nájdem na webe vzor podania, napíšem ti ho. Ale nikto by sa nemal vnucovať, aj ty by si mala chcieť pomoc, aj ju prijať - s rozvahou, nie bezvýhradne, zachovať si svôj názor. Ja som teraz napr. v takom stave, že neviem riešiť svoje, byt - vysporiadanie s ex, som ako ochrnutá. Ale - vedela by som riešiť s tebou, viesť ťa , navigovať, mám odstup a nadhľad. Nie ťa nútiť, ale ukazovať možnosti a ty si vyber.
Nenúkam sa, netlačím, iba dávam príklad ako by si mohla ty. S tvojou kamoškou.
Prepáč za monológ, skúsila som napísať svoj názor, pocity, rady, skúsenosti. Je len na tebe, kedy a akú cestu zvolíš. Veľmi ti držím palce, posielam aspoň kilo energie a moju virtuálnu podporu.