Odchod do zahraničia na rok

Ahojte som zúfala a hľadám niekoho, kto je na tom podobne....s priateľom sme už spolu niekoľko rokov (viac ako sedem). Ja mám ešte rok vysokej pred sebou a on začína pracovať teraz v lete. Myslela som si, že je všetko v poriadku, pomaly som sa začínala tešiť na náš blízky spoločný život (už tak od zimy som sa chcela osamostatniť aj ja a bývali by sme spolu a popritom by som si hľadala už prácu). Všetko bolo ideálne až do včera, kým sme spolu neboli a neoznámil mi, že o nejaké dva roky plánuje ísť na ročný pobyt za oceán za štúdiom a prácou a že či by som nechcela ísť s ním. Opäť ma chytila panika, pretože už pred rokom to tu bolo, lenže prišli zdravotné problémy a všetko padlo. Ja som si vtedy vydýchla a upokojila sa. Včera to prišlo znova-odísť o dva roky na partnerské víza na rok pracovať a študovať. Niečo v mojom vnútri sa zlomilo, neviem. Ja som čakala, že po škole začneme žiť normálny spoločný život, vezmeme sa, budeme mať prácu, budeme uvažovať nad nejakým pozemkom, bytom, potom by mohlo prísť aj bábätko. Ja som taktiež mala nejaké plány, doštudovať, nájsť si prácu v odbore (prax mám dostatočnú aj referencie), odpracovať si nejaké dva-tri roky a potom mať rodinku. Som proste sklamaná, že on ani po rokoch takto nezmýšľa.

Na ten pobyt je potrebných strašne veľa peňazí, ktoré musíme preukázať, že máme na účte spoločne. Je to suma, ktorú by sme nikdy normálne nenašetrili, iba nejakú čiastku, zvyšok si požičať od známych(toto mňa úplne odrádza, chodiť po rodine a pýtať peniaze, rovnako brať si pôžičku na takéto niečo, keď ešte nemám zabezpečené bývanie...). Navyše ja, s momentálne iba brigádnickým platom si sotva viem našetriť zopár korún, o rok, keď budem mať prácu je to reálne viac, ale taktiež sa nedá našporiť veľa. On si za tým ide, pretože hovorí, že potom by to v živote ľutoval, že má poslednú možnosť a chce sa naučiť jazyk (pretože ho to dosť brzdí v práci, ktorú by mohol vykonávať). Ja sama neviem, neviem, či budem mať dobrú prácu (potom by mi bolo ľúto všetko zahodiť iba tak), či našetrím dostatok peňazí a ako to všetko bude a hlavne to, že keby sa po pobyte vrátime, mám už pred tridsiatkou, robota žiadna (peniaze tiež nič, pretože to, čo si tam zarobím aj v podstate miniem), byt, dom, nič, dieťa tiež ešte nie... Dohodli sme sa, že budeme šporiť a o dva roky si zosumarizujeme možnosti čo je re to potrebné urobiť. Desí ma to, že o dva roky už možno nebudeme spolu (ak sa rozhodnem neísť, on je rozhodnutý úplne), myslím na to stále, že proste si nemôžem byť tým vzťahom taká istá (ako som si doteraz bola), keďže neviem, ako to celé dopadne (samozrejme, ja viem, že to nemôžeme vedieť pri žiadnom vzťahu a nikdy), ale proste som z toho sklamaná celého, neviem čo mám robiť a neustále ma to zožiera