Pomohla vám psychoterapia pri citových zraneniach z detstva?

@anonym_autor ja som neisla psychologovi, ale pri spomienkach na detstvo mam depresie a placem. Tiez som nemala zneuzivanie, ale bolo to skor velmi dlhodobe. Mam pocit ze som sa prvy krat nadychla ked som sa odstahovala. Vela sa o tom rozpravam s manzelom. On chce pochopit ake to bolo a ja to dam zo seba von. Mne pomohlo v najtažšom obdobi že som mala psa. Bola v tom čase štena, stravila som s nou každu volnu chvilu. Pri nej som sa vyliečila. Vzdy ked mi bolo tažko som isla k psovi a pomohlo mi to. Ked som plakala, pes ma utešoval, snažil rozveselit. Je to zvlaštne, ale su metody terapie so psami, nieco na tom bude.

Kamoske pomohol psycholog, stalo ju to vela sedeni a penazi. 10 sedeni cez poistovnu bolo pre nu malo. Je to individualne. Lenze sa odstrihla od rodicov. Toto si ja nedokazem predstavit. Podla mna je na skodu veci, ze psychologovia neriesia, ako odpustit. Mozno by dalsia terapia mala byt u duchovnych, ti by pomohli, ako odpustit a prinavratit sa k teraz uz starym a chorym rodicom. Su to pre nas najblizsi ludia. Za mlada porobili chyby, ako kazdy a maju za to pykat zvysok zivota? Ved aj my sme robili chyby, hlavne v puberte sme boli mnohe nezvladatelne a rodicia nam odpustili. Treba sa naucit odpustat. Lebo kto vie, ake pocity budeme z toho mat v 60tke, 70tke, ked uz odpustit nebude komu.

Áno, pomohlo. Mala som online terapie pol roka. Nechcela som úplne prerušiť kontakt s rodičmi, takže to bolo o to náročnejšie. Podarilo sa, hoci teda obmedziť kontakt som musela

@anonym_autor je to dlhý proces, takže určite sa na niečo takéto ako ozdravný proces nepozeraj skrz čas, nastav si hlavu na to, že to chceš, že to bude hlboké, aj veľmi bolestivé a že to budú aj roky

@anonym_13b0c4 v niektorých prípadoch sa odpustiť nedá a odstrihnúť sa je to najlepšie, čo môže človek pre vlastné dobro a hlavne fungovanie urobiť. Dúfam, že ty nikdy nebudeš v takejto situácii a ver mi, nie každý rodič alebo človek spraví chyby, ktoré sú len tak napraviteľné a dajú sa len tak hodiť za hlavu. Psychológ vidí stav a rieši nervový systém s vnútrom, duchovný len vnútro človeka, človek na uzdravenie potrebuje vyliečiť nie len svoje vnútro a žiť v predstave že všetko bude v poriadku, lebo tak to má byť a neviem čo ešte, nie. Je potreba liečiť aj nervový systém, pretože ten odpovedá na negatívne zážitky a traumatické situácie, čo spoveď alebo rozhovor s duchovným nevyrieši. Psychológovia a psychoterapeuti majú rôzne prístupy a názory, stále sa však zameriavajú na človeka ako celok, nie len na duchovno. Často treba odpustiť hlavne sebe, nie druhej osobe. Dúfam, že kamarátke nič nevyhováraš a podporuješ ju v jej rozhodnutí.

To co mi spravili je z ich strany stale ok, a nevidia na to nic zle.. Prave naopak, ja mam zle vnimanie a vidim to skreslene.. Tak na co takych ludi vyhladavat? Ja som im odpustila, vyliecila sa vdaka psychologovi ktory mi vratil zivot a doveru v sebe a mojim rodicom som odpustila ale nevyhladavam ich... A verim ze ani odpustit sa neda vzdy..

@anonym_281164 ako reagovali rodicia? Riešila som nieco podobne

@anonym_13b0c4 odpustiť ak ti prestane niekto ubližovať je jedna vec. Ale týrať sa odpustenim voči niekomu, kto si jednak neuvedomuje, ze ti robi zle a ani sa nezmení je sebatryznenie

ano. odpprucam institut virginie satirovej

@anonym_5a08e5 no základom je si uvedomiť, že nie sme zodpovední za reakcie druhých a teda to ako na to budú reagovať je ich vec, nie moja. Čiže ich reakciami sa už nijako nezaťažujem. Mama k nám prestala chodiť, lebo teda nešlo len o minulosť ale aj o súčasnosť a jej neustále komentare a pripomienky. Takže som rada, že sa stretávame len na chvíľku a na neutrálnej pôde a doma mám pocit bezpečia.
Ja som im nič z minulosti nevyčítala, keď na to prišla reč o čo ide, povedala som. Tata minulosť mrzí, je dnes už iný človek, mama je stále rovnaká. Vzťahy máme v rámci možností dobré, nepustím si ich k telu, ale vychádzame. Pre mňa bolo dôležité ponechať im prístup k vnúčatám, lebo sú skvelí starí rodičia, úplne iní, než boli rodičia. Takže sa vidíme väčšinou keď im odovzdávam deti, prehodíme pár zdvorilostných fráz, s tatom sú konverzácie úprimné, s mamou skôr strojené, ju nikdy nezaujímalo čo máme na srdci a aj tak by na hneď začala ponižovať, tak sa snažím moc nerozprávať a nezdôverovať.
Reakcia od mamy je taká skôr urazená a vyčítavá, v podstate taká, aká je celý život. Reakcia od tata je v pohode, vie aká je mama a rozumie tomu.
Ešte dodám, že keď sú v tom aj vnúčatá, je dôležité si odsledovať správanie starých rodičov smerom k nim, pretože ak by pokračovalo to, ako sa správali ku mne v detstve aj smerom k vnúčatám, nikdy by som ich tam samotné nenechala, stretávali by sme sa len v mojej prítomnosti.
Mne to veľmi pomohlo, lebo som sa s mamou posledné roky veľa hádala a teda od terapií sme sa nepohádali. Viem si nastaviť hranice, nediskutujem a ukončím konverzáciu zavčasu. Pokiaľ spustí výčitky alebo sa snaží vyvolať hádku, ukončím telefonát, resp.odchádzam. Takze si myslím, že v konečnom dôsledku je to prínosné pre obe strany.

@anonym_281164 super si to zvládla som rada ze ti je lepsie. Ked som citala občas som rozmýšľala ze ci nepíšeš o mojich rodičoch😂 len u nas nemaju take vztahy s vnúčatami, hoc volám a nabadam ci nechcú ist aspon so staršou von. Dcéra ich ma rada len sa vidaju malo. Tiez som kvoli vnúčatám chcela ponechať vzťah, no uvidime ako to dopadne. Mne terapia velmi pomohla no az teraz po roku som sa odhodlala rodicom napisat co ma trápi a ako mi ubližujú. Neviem ci je horšie alebo lepsie ze oni si to neuvedomujú a vinu pripisujú mne. Ja som taka, ja to zle beriem, oni to myslia dobre a ja si nenechám poradit a zle si pamatam ako to bolo 😅

@anonym_13b0c4 teraz je už 25 sedení cez poisťovňu. To len pre info, ak číta niekto, koho by odradilo 🙂

@interjection27 ja len dodám, že odpustiť a odstrihnúť sa v niektorých prípadoch môže ísť ruka v ruke. Totiž odpustiť neznamená nechať sa ďalej týrať, ani "legalizovať" to, čo druhý robí, ani to nie je pocit. Je to rozhodnutie pustiť to (od-pustit). Rozhodnutie nechcieť pomstu. Samozrejme, aj ďalej môže napadnúť, že keby raz tak pocítili, ako mi ublížili, aby aj im bolo ťažko - a podobné veci. Rozhodnutie odpustiť je rozhodnutie, že keď mi takéto napadne, tak vedome si poviem nie, nechcem to.

@any_soj presne tak, ďakujem za dodatok

ďakujem za reakcie. odpisem takto všeobecne. vyrastala som v hrozne toxickom prostredí kde dôvod svadby nebola ani tak láska ako tehotenstvo.. z detstva si cele nepamätám ale stále som mala zakorenené že to otec bol ten zlý-doma skoro nikdy nebol pretože bol stále v práci..časom som sa podozvedala iste veci, neviem či im veriť či nie, bola som stále medzi mlynskými kameňmi, matka bola so mnou 24/7 ale stále som mala tendenciu nadržiavat otcovi-pri ich hádkach napr som “bonzovala” na mamu atd.. hrozne som chcela aby so mnou chcem tráviť čas a byt so mnou.. cele písať nebudem to by bolo moc veľa, proste prišiel rozvod, otca som nevidela rok, nemal záujem, obaja si začali žiť ako mladi bez záväzkov, mama robila od rana do noci-veľa x som ju niekoľko dni po sebe ani nevidela..po rozvode som žila s tým že je to moja vina, vypočula som si hrozne veľa nadávok/urazok, psychické vydieranie hlavne z matkinej strany, nezáujem otca, šikana v škole kvôli váhe.. na to že ma ma otec na háku som si zvykla, nečakala som od neho nikdy nič, od matky to bolo vždy iba samé sklamanie, najmä keď si našla nového tak to už som bola úplne mimo.. teraz mám vlastne deti a stále viac cítim že moji rodičia mi zničili zivot.. neviem fungovať v partnerskom vzťahu, neviem byt dobrý rodič. nedokážem sa zbaviť pocitu že ma nikto nemá rad, že ma moje deti nemilujú tak ako svojho otca, pocitu že som neschopná a zbytočná (to sa so mnou vlečie celý zivot).. veľa veci sa už zlepšilo ale týchto vnútorne pocitov sa nedokážem zbaviť.. s otcom sa momentálne nekontaktujem-naposledy svoje najstaršie vnúča videl pred 2r a mladšie naživo ešte nevidel (ma 6m)..matka bola hotová keď sa narodilo staršie vnúča, moc sa chcela angažovať, riadiť, čo jej však nevyšlo, a teraz svoje vnúča vidí raz za pol, najmladšie videla raz-fotky si nepýta, nezavolá stále ma iba alibistické kecy a keď jej napíšem svoj pohľad na to tak sa oduje..ok nezáujem, berú to tak že som dospela mám si žiť tak fajn. tým chcem povedať že vzťahy medzi nami sú stále nijaké ale už nemám záujem to meniť, beriem že je to ich voľba, ok rešpektujem. je mi z toho smutno ale čo už. po rozvode rodičov som chodila k psycho ale to bola iba strata casu, po prvom pôrode som mala hrozne depresie a brala som ad, tie som musela vysadiť lebo mi začali robiť zle, lenže aj tam to bolo iba o liekoch.. žiaden reálny záujem, žiadne riešenie situácie (ok viem že psychiater iba predpisuje lieky).. nemám záujem chodiť k psycho keď to zas k ničomu nepovedie ale ta frustrácia a úzkosť z toho že zlyhávam vo vlastnej rodine ma pomaly ničí

dokonca som sa pristihla pár x že som k svojmu dieťaťu používala presne tie iste slova/vety ktorého hovorili mne.. mne je z toho hrozne proste, nechcem byt ako moji rodičia.. nechcem používať tie zraňujúce slova .. snažím sa dávala i pozor na jazyk ale mám v sebe taký vnútorný hnev a nervozitu, že sa niekedy nedokážem kontrolovať a mám chuť iba kričať a. ubližovať

@anonym_autor Skus EMDR terapiu, stoji viac, ale vysledky ma krasne. Zivit za to stoji, najlepsie investovanr peniaze

@anonym_autor myslím že by mi pomohla ako dlho asi roky lebo moje detstvo a puberta boli peklo

@dory11 ja som bola pár x u asi dvoch rôznych ale bez efektu (to bolo ešte v teen veku)

@anonym_autor ja som mala psychologickú ale nedodržala lekárske slovo a to čo som jej povedala neostalo len medzi mnou a ňou prípadne mojou matkou čo ešte viac z horsilo situáciu takže som ju pekne oklamala aby som tam už nemusela ale už dlhšie uvažujem že si niekoho nájdem ale neviem či by som zase získala dôveru a potom som zistila že sa mi lepšie o Tom píše preto z važujeme aj online ale neviem .

Jednu dobu som v puberte používala web (ipcko) je to internetová poradňa pre deti a mladých do 26 rokov čo študujú mala som tam 2 takých psychológiu ktorym som verila ale nie až tak aby som im o všetko povedala ale to čo bolo aktuálne sme vždy niejak písali spoločne ( "vyrozprávali " ) a snažili sa mi pomoc ale zdlahom na nedôveru v psychilogou a TD to nešlo tak ako chceli tak mi pomáhali aspoň cez cet

@dory11 v tomto súhlasím. tiež neviem či by som vedela o tom hovoriť osobne a teda keď už mi predtym nepomohli či by to teraz bolo iné. mne sa tiež o týchto veciach lepšie píše, viem byt vtedy úprimnejšia a otvorenejšia. ale zas čo som pozerala tie online sedenia sú vcelku drahé keď si pomyslím že to bude urcite na veľa sedení..o ipcku viem len ja už mám po 30 takže to sa mňa už netýka 🙂

Jasné ja len právom že som mala vedsiu dôveru v ľudí čo som osobne nestretla ako voči psychologické ktorú som poznala osobné .
Ako že za mňa je to rovnaké platíte za všetko a myslím že v dnešnej dobe nieje v cene ani veľký rozdiel .

A zadalsie ja by som osobne využila asi obe možnosti zo začiatku online a neskôr osobné ale proste sú veci ktoré nemám problém napísať ale mám problém rozprávať o Tom a potom si veci ktoré mám problém napísať aj povedať aj osobne a viem že ak by som si z odborníkom sadla ( viem že musím hľadať dokým si z odborníkom nesadnem lebo viem že by som nebola úprimná alebo by som sa bála odsúdenia z jeho strany a viem že nie vždy to podarí na prvy krát treba skúšať). Tak by ma časom asi skôr by som mňa dostal niejake pri osobnom ako pri online keďže by reálne vnimal ako sa pri daných témach správna. Ako to prežívam.

@dory11 rozumiem…mňa asi najviac odrádza to že musíš naozaj si s tým človekom sadnúť a mať aj pocit že ta počúva, vníma že to niekam smeruje. nemám veľmi chuť striedať psycho a riešiť to stále od začiatku 😵‍💫