Psychoteror v detstve mi nedá do dnešného dňa spávať

Ahojte. Vopred sa ospravedlňujem sa dlhý text, mám akúsi vrodenú vadu, že tak ako šetrím hovoreným slovom, tak moc nešetrím tým písaným :D 🙂 Ak Vás to nebude baviť, prerolujte sa na ďalší odstavec, aby ste sa dostali k jadru 🙂
Zhruba od mojich 4 r. bola mama alkoholička. Bohužiaľ nebola z tých prípadov, ktoré doma pijú v tichosti, a nik o nich nevie. Keď mala vypité, bola ako tsunami. Ničila všetko naokolo, hádzala predmetmi, kričala z plného hrdla, bila otca a nadávala mu, bila a nadávala aj mne, aj keď o niečo menej. Do rána bieleho. Keď pila, tak domŕtva - až kým neležala na zemi na ulici, a otec ju niesol domov, špinavú a opitú. Raz prišla domov s vybitými zubami, inokedy hovorila že ju znásilnili. Bola chorá, vážila tak 45 kg na 170 cm, užívala extrémne množstvo psychofarmak, mala diagnostikovanú depresiu a mnoho iných aj (nie len) fyzických chorôb. Naozaj, ale naozaj veľa krát sa pokúsila o samovraždu, sú to desiatky krát, kedy už ako dieťa som sa s ňou naťahovala, a váľali sme sa po zemi, keď som sa jej snažila povytrhaváť tabletky z rúk. Pred obecenstvom desiatok ľudí ju presviedčala stojac pod oknom, aby neskočila. Musela som chodiť od mala po krčmách, v ktorých si zabúdala veci počas výjazdov. Hľadať tie stratené veci, peňaženku, mobil, kľúče, kabelu, hocičo dlhé hodiny, kade tade po meste. Kupovať jej alkohol keď bola opici, či potajme brať peniaze na jej popud (prosím neodsudzujte to, fakt som bola decko primerane zblbnuté z toho čo je dobré a čo nie vzhľadom na prostredie, kde som vyrastala). Dostávala som úlohy typu, aby som išla za nejakými ľuďmi, väčšinou krčmári, krčmárky, ktorým založila nejakú svoju vec, napr svadobný prsteň, presvedčiť ich aby mi ju dali. Keď som niečo z toho nechcela spraviť, nadávala mi dovtedy, kým som sa psychicky nezrútila, a a neposlúchla som. Často ma obviňovala že jej život je v troskách kvôli mne, pretože sa za mňa obetovala, tým že ma porodila a ostala pri mne a neodišla odo mňa a otca. Prešiel 1 deň jej slová sa otočili o 180 stupňov, hovorila že som najlepšia dcéra, že som výnimočná, citujem lepšia ako ostatní. Mala som z toho chaos, kto teda vlastne som, či ma ľúbi alebo nenávidí, či som sviňa, alebo som úžasná dcéra. Toľko krát ma nikto neprišiel vyzdvihnúť do škôlky, alebo do školy. A keď som prišla domov, bola tam s milencom, hnusným, špinavým alkáčom. K tomu šikana od deciek, pretože mama bola v mestečku kde sme žili povestná, medzi ľuďmi, policajtmi, aj deťmi. Žili sme z 1 platu, otcovho, niekoľko krát sme skončili na ulici. Býval to obrovský stres, do asi 12-13 rokov som sa pocikávala, dokázala som 12-15 hodín sedieť na gauči a plakať bez prestávky. V škole som nerozprávala, aj keď známky boli výborné. Boli však aj obdobia, kedy mama nepila. Bola na liečení tak 10 - 15 krát, prípadne hospitalizovaná na psychiatrii nevyčísliteľne veľa krát. Nemocničné prostredie či prostriedie psychiatrickej liečebne bol môj druhý domov, keď sme s otcom chodili za ňou na návštevy. Niekedy to vzdala rýchlo, inokedy nepila pár mesiacov. Najdlhšia pauza bola dva nádherné roky. Keď bola triezva po detoxe, bola iný človek. Úžasná starostlivá tolerantná dôverujúca a veselá mama, s dobrým srdcom. Otec vravieval, že taká bola, ešte keď som bola bábo.Vraj sa starala o mňa príkladne. Vraj keď sa spoznali, bola veselá kopa.
V každom prípade, po abstinencii Vždy však prišla recidíva a s ňou sa aj môj svet zrútil zas a znova.

Dnes mám 29 rokov, navonok to všetko až tak nepoznať, mám fajn prácu, žijem slušne, vyštudovala som, nemám existenčné problémy , som zdravá - tým pádom už nie som vystavená takému stresu ako niekedy. Nič materiálne mi absolútne nechýba. Vnútri som však rozbitá na črepy. Niekoľko krát v týždni už dekády sa mi v snoch vracajú zážitky reálne prežité, popísané vyššie. Sama neverím, na čo všetko si dokážem spomenúť. Počas dňa ma prenasledujú záblesky tých obrazov. S mamou sa nedokážem baviť už niekoľko rokov (skončila na invalidnom, už nepije, je na tabletách a prakticky len leží). Moje vzťahy s mužmi boli veľmi toxické. Od 19 rokov som vo vzťahu nebola prakticky asi len cca pol roka, inak stále zadaná. Nikdy nedominoval alkohol ani drogy, ale vzorce boli tie isté - hľadala som mužov, ktorí si ma nevážili, urážali ma, podvádzali, chorobne žiarlili, a podobne. Vedela som, že to tak nemá byť. Že si to nezaslúžim. Že sa nemôžem doprosovať o to, aby si ma niekto vážil. Po rokoch som pochopila, že to má spojenie s tým detstvom, ALE! nie som vinník toho, čo som prežila. Že malé dieťa si to nezaslúži, a že nie je zodpovedné za to, ak rodičia majú zlý život. A tiež to, že mama to nikdy nemyslela zle, že toto si nepredstavovala ani v najhoršom sne, keď bola tehotná a ja som bola na ceste - žiaľbohu ale jej detstvo bolo milión krát ťažšie, a toto je výsledkom. Inak to nedokázala. Možno by som na jej mieste nevedela žiť lepšie, ako ona. Veď nemám ani len deti, sotva môžem hodnotiť. Viem, a viem aj to, že veľa ľudí ma ďaleko ťažší život, nemajú čo jesť, nemajú rodičov, nemajú zdravie, nemajú nikoho a nič. Všetko som to vedela. Prečítala som množstvo kníh od rôznych psychiatrov, terapeutov, na tému traumy alebo závislosti. Šprtala sa sama v sebe kým som nezhorela do tla. Písala som sama sebe povzbudzujúce listy, ktorých obsah by som dnes adresovala imaginárnemu dieťaťu, ktoré bolo v situácii, v ktorej som bola kedy ja. Listy, ktoré obsahovali slová, ktoré by som vtedy chcela počuť. Vymývala som si mozog rôznymi aktivitami a záujmami, ktorými som zatláčala ten hnus do pozadia. N Napriek tomu som sa nikdy nenaučila mať sa rada. Stáť si za svojím. Veriť svojmu úsudku a emóciam. Robiť rozhodnutia. Doťahovať veci do konca. Byť v kľude a užívať si prítomnosť. Mať prázdnu hlavu. Nechať ísť ľudí, ktorí o mňa nestoja. Odpustiť mame. Vlastne neviem ani definovať svoju osobnosť, nepoznám svoje danosti ani vášne, dokonca asi ani slabé stránky, pretože som vždy bola iba chabou napodobeninou toho, kým som si aktuálne myslela, že by som mala byť, aby ma mal rád, už či niekto konkrétny, alebo všeobecná skupina ľudí (spolužiaci, kolegovia, kamaráti, učitelia, ktokoľvek) . Posledné tri roky sa cítim ako prázdna škrupina. Nie som unavená, som skôr prázdna. Mnoho dní trávim (ak si odmyslím prácu), len tak ničím. Pozerám do blba, ležím. Začnem niečo robiť, ale nedáva mi nič zmysel, pýtam sa seba, načo vlastne? Často sa začnem niečomu venovať, ale veľmi rýchlo skončím. Spím dostatočne dlho, ráno nie som unavená, ale po zobudení ležím aj hodinu (vďaka za pohyblivú pracovnú dobu), a prekopávam otázku prečo by som vlastne mala vstať a ísť? Väčšinou necítim bud nič, iba sa tak presúvam z bodu A, do bodu B, C, D, ako duch, až kým mi to všetko nepríde zčasu na čas ľúto a aspoň ten smútok dá tomu čiernobielu nejaké odtiene.

Zažili ste to ? Poznáte cestu ako z toho von? Alebo som len rozmaznaná a vyrábam problém tam, kde už žiaden nie je?

Ďakujem za reakciu.