Rady pre zachovanie zdravých rodinných vzťahov s deťmi

U nas v rodine (a hlavne ked sa pozriem na to sirsie pribuzenstvo) nebolo a nie je vsetko v poriadku. Ci uz je to alkohol, rozvody, manipulacia, robenie si napriek alebo stare krivdy dospelych surodencov (oblubene dieta), nespravodlive rozdelenie darov a dedicstva a tak podobne. Ako dieta som sa necitila isto. Niektore veci mi chybali, nevyzrete spravanie rodicov som musela znasat alebo vyvazovat. Roly, ktore nezvladali ako dospeli som musela prebrat. O to lepsie sa mi zilo, ked som sa od nich oslobodila, mala len svoju malu rodinu, najprv len manzela, potom postupne aj deti. Robili sme si po svojom. Zo zaciatku kritizovali, poucali, vyhadzovali veci na oci, vynucovali si to co chceli oni, snazili sa aby sme sa citili vinni - take situacie sa tu popisuju kazdy den v nejakej teme. Hoci ma to zo zaciatku nicilo, naucila som sa nepripustat si to - oni nie su spokojni, lebo nieco nie je tak, ako si vysnivali - ich problem, nie moj. Male deti tie taktiky, reci, situacie nevnimali a ked sa mi nieco nepacilo, tak sme proste odisli alebo nedovolili. Nejako razne si to s nimi vykomunikovat po prve neviem, lebo som sa nikdy nenaucila obranit sa a po druhe nema zmysel investovat do ich zmeny, ked si myslia, ze su ok. Doteraz deti zili v naivite, ze aku maju super milujucu normalnu rodinu, lenze uz su vo veku, ked vidia, ze niektore reci, spravanie je cudne. Ja sa im to snazim vecne a primerane veku vysvetlit, o co ide, ale sama niektore veci nechapem alebo odsudzujem. Hlavne ked davaju doplnujuce otazky a v podstate pridu na to, ze ten clovek nekona tak, ako by sa mi pacilo. A bojim sa, aby som ich svojimi odpovedami podvedome nezmanipulovala (hoci sa snazim nesudit, naozaj len komentovat), ak s tou osobou mam problem ja. Ako im dopriat pocit, ze nie su sami, ze sa maju na koho obratit, ked sama necítim podporu rodiny? Su na prvom stupni ZS.