Stranenie ľudí
Ahojte chcem sa opýtať na váš názor,stále keď niekoho spoznám ,tak ten človek už ma vôbec sám nekontaktuje s cieľom ísť von na kávu atď ..Ja som skôr taká že volám ľudí von a toto isté s frajerovymi kamarátmi ,pôjdeme von ale záujem žiadny aby nás zase potom zavolali,a pritom to už tak mám celý život ale nechápem prečo keďže niesom taká aby som ohovarala atd
A keď niekoho kontaktuješ ty, tak sa dohodnete a idete alebo si ten človek nikdy nevie nájsť čas?... Lebo napríklad ja som v tomto tiež veľmi málo iniciatívna, nemám takú potrebu stále sa s niekým stretávať, behať na kávičky a niečo, takže väčšinou si program zariadim sama, ale keď sa mi niekto ozve, že by sa chcel stretnúť tak sa aj poteším a rada idem ak mám čas 😅 som rada, že moji kamaráti sú zmierení s tým, že musia oni vytiahnuť mňa a nehnevajú sa, ani neberú osobne, že ja to robím len veľmi výnimočne 😄 takže ak nakoniec idete a je to fajn, zabavíte sa, pokecáte, všetko ako má byť, tak by som neriešila, proste by som byť tebou zobrala na seba tú úlohu iniciátora a neočakávala to späť 😊
Len tak niekoho stretneš a hneď ho pozývaš nabudúce na kávu? Ja by som tiež nešla.
Ja tiež nikoho nevolám, respektíve veľmi malo. Ak niekto zavolá mňa, tak idem pokiaľ je ten človek pre mňa fajn spoločnosť.
Mne sa už vôbec nechce ani s kamoškami a často mi do toho niečo skočí... A keď je niekto príliš hrr sa skamosit, tak to sa dupľovane nechcem stretnúť. Z prace prídem unavená, treba aj doma niečo porobiť, mam svoje aktivity, občas cestujem za rodinou... Na strednej to bol presný opak, ale v dospelosti mam iné priority.
Nie kazdemu sme sympaticky.
To isté mám bohužiaľ aj ja, ľudia už keď niekoho majú, tak nevyhla dávajú iných ľudí.
A tiež som mala takú kamošku, ktorú som vždy ja volala von, a ked som to prestala robiť, tak už sme nikde nechodili.
V určitom veku už veľmi zvažujem, s kým budovať hlbší vzťah a hlavne už máš nejaké vzťahy a tam chces venovať svoju energiu a čas. Vôbec to neber osobne.