Výlev z môjho života

Ahojte. V prvom rade Vám chcem napísať, že toto bude taký výlev z môjho života,pretože aktuálne netuším ako sa zariadiť. Bude to dlhé čítanie, nie som žiadny troll, ani to nie je vymyslené, ak sa Vám to nebude chcieť čítať do konca nečítajte, ale potom sa prosím ani nevyjadrujte k téme. Hneď v úvode píšem, že ak budete mať potrebu si do mňa rýpnuť, radšej zatvorte túto tému a choďte rýpať inde. Mne to naozaj nijako nepomôže.
Ďakujem.
Mám troch súrodencov (mama pôvodne porodila 5 detí +jedno dieťa potratila v niektorom mesiaci tehotenstva.Najmladšie dieťa zomrelo pár dní po pôrode, teda sme ostali štyria.Boli sme kompletná rodina.
Kým som bola dieťa, asi do mojich 8-9 rokov sme boli naozaj pekná rodina. Otec pracoval, mama po pôrode najmladšej dcéry bola žena v domácnosti, starala sa najlepšie ako vedela. Nič podozrivé som si nevšimla, ale neskôr sa všetko začalo akosi kaziť.. Až neskôr som si začala všímať, že sa rodičia stále viac hádajú. Dôvodom hádok pre otca bolo to, že mama brala viac liekov než bolo rozumné,(myslím tým voľnopredajné lieky na bolesť) vždy keď ju niečo zabolelo dala si tabletku. Dôvodom hádok pre mamu bolo to, že otec začal čoraz viac piť. Pamätám si, že počas jednej z hádok si vykričali, že otec prestane piť keď mama prestane jesť lieky. Mama "naoko" lieky prestala brať (ukryla ich do toho priestoru pod rúrou na pečenie aby otec nevedel a potajomky ich užívala ďalej), ale otec začal navštevovať krčmy a to denne. Jedného dňa však k nám prišla záchranka a zobrali mamu preč. Z jej neskoršieho rozprávania viem to, že vraj ju "natrela" suseda a zavolala psychiatra (netuším ako to bolo, my sme boli v škole a keď sme prišli domov, mama doma už nebola). Otec sa zrútil, pretože sa zrazu sám musel starať o štyri malé deti (najstaršie dieťa vtedy mohlo mať 11 rokov, najmladšie 4 roky). Mamu zobrali na psychiatriu a z jej rozprávania viem, že si prešla mnohým. Od prvotného umiestnenia do klietky po obviňovanie spolupacientov, že im ocikala posteľ... Neviem ako dlho tam bola, ale keď sa vrátila začalo najmä pre mňa peklo na zemi.
Najstaršiu sestru mala mama najradšej, tá mohla urobiť čokoľvek, dostala maximálne vynadané. Mladší brat sa jej vedel vzoprieť, prípadne odišiel von, keď sa u nás doma niečo riešilo a najmladšia sestra a ja sme boli na tom najhoršie. Mne stále vyčítala, že keby vedela aký sk***ený život bude mať, nechá si len najstaršiu sestru a viac detí by nemala. Že sa podobám na otca, preto ma nenávidí, že za všetko môžem ja.. Mladšiu sestru aspoň občas mama pustila na dvor sa hrať, ale ja som nesmela ísť von vôbec. Ak som išla vyniesť smeti a zdržala som sa chvíľku, keď som sa rozprávala so susedmi bola bitka keď som prišla dovnútra. Otec sa prestal o nás zaujímať, odišiel pracovať na druhý koniec Slovenska, tam si našiel partnerku a nám posielal 1000sk (na päť ľudí, cca 27rokov dozadu) Mama nepracovala a keďže nemala peniaze, posielala ma po "žobraní". Niekoľko krát do mesiaca mi napísala lístoček, kde známych prosí o peniaze, a že koncom mesiaca vráti. Spočiatku jej ľudia požičali. No potom, keď videli, že sa vrátenia peňazí nedočkajú, tak prestali a vždy, keď som prišla domov s prázdnymi rukami zbila ma, lebo si myslela, že som sa túlala a nechodila do tých ľudí žobrať. Bila ma aj kvôli neumytej lyžičke, kvôli tomu, že som sestre nechcela poradiť na písomkách v škole.. (staršia sestra je mentálne zaostalá a tak jej mama dala rok odklad, aby išla do triedy so mnou a ja som ju ťahala.) Vždy si našla zámienku prečo musím dostať.. Každý deň som sedela pri nej (samozrejme do školy som chodila, po škole som musela ísť domov, nikam inam) a počúvala historky zo psychiatrie. Už som ich vedela od slova do slova.. Roky sme žili bez elektriny a bez vody. Varili sme na plyne, prali a kúpali sa v dažďovej vode, alebo v roztopenom snehu. Spolužiaci v škole sa to dozvedeli a tak nás začali ešte aj šikanovať.... Bolo toho viac, ale je to naozaj na dlho.. Keď mala sestra 19 rokov, ja 18,prišli panie zo sociálky a chceli nás zobrať do detského domova. Mňa a sestru to obišlo, brata si zobal potom otec a najmladšia sestra skončila v decáku. Mama si začala búchať hlavu o skriňu, chcela som ujsť cez okno,lebo som sa nemohla na to pozerať, ale chytila ma a dostala som bitku. Po tomto som ušla z domu. Chytila som sa prvého chlapa a som s ním už takmer 20 rokov. Bohužiaľ môj život s ním sa veľmi nezlepšil, ale to je iná kapitola. Máme však spolu štyri deti, ktoré veľmi ľúbim a snažím sa im byť omnoho lepšou matkou než bola tá moja mne.
Minulý rok v októbri mama takmer zomrela. Nestarala sa o svoje zdravie a keď som jej zavolala sanitku, po všetkých vyšetreniach mi povedali, že som tú sanitku zavolala v hodine dvanástej. Mala veľmi vysoký cukor, kopec pridružených chorôb, rozvrat vnútorného prostredia v dôsledku toho sepsu. V nemocnici bola mesiac, rozhodovali sa či jej zoberú obličku (má na nej abscesy a nedá sa zachrániť - ale napokon jej zaviedli stent a teraz je doma. Okrem toho má opotrebovanie bedrového kĺbu IV. kategórie. S otcom sa pred desiatimi rokmi rozviedla, pred šiestimi rokmi otec zomrel. Tlačila na nás, aby sme sa dedičstva po otcovi vzdali v jej a sestrin prospech, pretože vraj otec do domu nedal ani euro,tak nemáme nárok na nič, lebo len jej rodičia im dali peniaze na stavbu domu. Mali asi 11 exekútorov. Všetci sme sa pod nátlakom dedičstva vzdali. Mama dom neskôr predala, vyplatili sa dlhy a ostalo jej cca 40.000 eur z ktorých mne a bratovi dala po 1000 eur. Zvyšok už viacmenej minuli (dom sa predal 2 roky dozadu). Aby som nezabudla, pretože to je dôležité, požičala mi 5500 eur na to aby som si urobila vodičák a kúpila auto.
V živote mi veľmi ublížila (až tak, že roky chodím ku klinickej psychologičke, bohužiaľ zlepšenie nevidím žiadne,no na druhej strane mi veľmi pomáha, keď sa aspoň s ňou porozprávam o všetkom), ale prvé tri dni, keď bola mama v nemocnici som prerevala, pretože som sa o ňu bála (áno, priznávam, že to nebol len strach o ňu, ale aj strach o seba, ako to, že ak nedajbože zomrie zvládnem, ako sa postarám o najstaršiu sestru, ktorá s mamou býva a trpí paranoidnou schizofréniou, ako a z čoho zaplatím pohreb..) bola som jediná kto za ňou chodil síce každý druhý deň, ale chodil do nemocnice (2x bola so mnou aj najstaršia sestra). V novembri minulého roka som si na ňu vybavila opatrovateľský po jej naliehaní, že nepôjde do domova pre seniorov, že nechce aby sa o ňu staral cudzí človek atď. (dovtedy som 5 rokov podnikala v oblasti handmade, živnosť som musela kvôli starostlivosti o mamu pozastaviť). Po peripetiách mi opatrovateľský príspevok priznali, mama býva s mojou najstaršou sestrou. Prejde aspoň na wc,takže nie je úplne imobilná.
Ale ja už nevládzem. Niekoľko krát do týždňa počúvam, aké sme svine deti, ktoré sa o ňu nestarajú, stále sa len sťažuje na všetko, zo všetkého zlého, čo sa jej v živote stalo viní len nášho otca a mňa. Problém je v tom, že ja sa nestarám len o mamu, ale aj o sestru. Sestra má 38 rokov, paranoidnú schizofréniu a asi 130 kíl. Celý jej deň je: ležať/sedieť v posteli, najesť sa, utrieť riad a spať. Takmer všetko už robím ja, pretože ako predali dom sestra tak zlenivela, že na 100m, ktoré má prejsť do obchodu si brávala taxi! Teraz ako sa o mamu starám ja, tak aj nákupy robím ja, všade okrem sestriných lekárov chodím ja. A to mi bolo povedané, že by bola najradšej, keby som ešte aj tam za ňu chodila ja. Naozaj ako je mesiac dlhý, sestra nikam nejde.. Včera som sa s mamou dohádala ale že dosť, lebo mi už jej lamentovanie, príkazy, zákazy, išli na nervy a okrem toho, že sa predomnou vyfackala mi povedala, že bude robiť všetko preto, aby skapala čo najskôr, pretože som jej veľmi ublížila. Povedala som jej, že do konca mesiaca sa o ňu postarám a potom jej vybavím opatrovateľku z mesta. Ja to už psychicky nezvládam.
Lenže mám dilemu, pretože viem, že ma bude zase citovo vydierať a bojím sa aj tlaku okolia. Mama je "kresťanka" , jej birmovná i moja krstná sú silne veriace a tvrdia, že napriek všetkému by som sa mala o mamu postarať. Mama ma zase vydiera tým, že mi požičala peniaze, že mi pomáhala, že jej mám byť vďačná za všetko čo pre mňa urobila.. No ako píšem.. Netuším čo mám robiť.
Prosím poraďte čo ďalej, lebo už mám pocit, že naozaj ona je neviniatko a ja som najhoršia na svete.
Ďakujem.