Ako pomôcť 8-ročnému školákovi prekonať strachy?
Dobry den. Syn bude mat 8 rokov a trapia ma jeho neopodstatnene strachy ktorymi trpi. Je toho vela, ale take najpodstatnejsie, co si nevieme s manzelom vysvetlit, je pretrvavajuci strach zo samoty. Byvame v dome, vlastnu izbu este nema, spi vo vlastnej posteli s nami v spalni. Ked sa vzdialime z izby, alebo zostane okolo neho ticho pocujem v jeho hlase paniku a uz krici mami oci kde ste? Vzdy mu oznamim ze idem von nieco porobit, ze ocko je tiez vonku ze sa moze na nas kuknut z okna ale napriek tomu ze sa mu aj nechce, oblecie sa a ide radsej s nami. Vecer musim chodit do spalne s nim, sam tam nezostane, vyskusali sme uz vsetko. Zapnuta lampa, citanie pred spanim atd., nic nepomaha len moja pritomnost. Ja som to uz vzdala a prisposobila sa, takze lezim v posteli o 21:00.
Dalsie co ma trapi, vobec nema chut, snahu, zaujem naucit sa bicyklovat, plavat, korculovat. Argumentuje to tym, ze co ked sa mu nieco stane, co ked si nieco zlomi - na margo toho ked mu poviem ze bude mat chranice a prilbu. Plavanie nehrozi, vystraja uz pri umyvani vlasov ked mu kvapne do oci. Strasne sa o seba boji, prehnane reaguje na akukolvek bolest, nie to este ak mu tecie krv. To sa az roztrasie od strachu. Mna to mrzi aj koli tomu aby sa mu rovesnici nezacali vysmievat ze nic nevie. Mali sme snahu ucit ho, chodil aj na korculovanie, manzel, sa ho snazil naucit plavat, bicyklovat tiez...ale skoncilo to placom a hned pri prvom neuspechu to vzdal. V skole je sikovny, uplne normalny chalan, ma kamaratov, je komunikativny, nema problem s nikym, ale toto ma velmi trapi, Dat mu cas? Ma niekto podobnu skusenost? Zmenilo sa to vekom?
Pisete o mojom synovi. Ma 9. Ta kvapka do oci a hned place, bicykel - raz padol a koniec, maly skrabanec neskutocne oplakal a bicykel dokopal ze mu ublizil. To iste s loptou ktora skace necakanym smerom, zuri place....v noci spime spolu ako Vy. Do 6 rokov som nemohla ani v noci na zachod isiel so mnou. Potrebuje nekonecnu istotu a ubezpecovanie ze je vsetko v poriadku. Musim povedat ze vekom sa to zlepsuje..samo. ale chcem ist ku psychologovi s nim.
Ja sa vyjadrím k tej prvej časti. Dcéra bola presne taká ista, bála sa ísť do podkrovia do izby, bala sa ist sama do kúpeľne, vsade sme museli chodit s ňou. Spat nechcela sama v izbe. Jednoucho potrebovala cítiť blízkosť, hlavne mna. Obcas som z toho bola unavena, nervozna. Hlavne večer, chcela som mat chvíľku pre seba a nie zaliezt do postele s nou. Cele to trvalo do 10 rokov. Raz z ničoho nič zobrala vankus, paplon a odišla do svojej izby. Odvtedy spi sama vo svojej izbe a už sa nebojí ničoho. Nechápala som tomu. Bolo to obdobie, i keď dlhé. Potom mala obdobie, že sme je až vadili, najradšej bola zavretá v izbe a žila si svoj život. Teraz ma čerstvých 13, je z nej krásna tenagerka, potrebuje svoju voľnosť, aj sa zavrieť sama v izbe, aj s nami tráviť čas. Nebolo treba žiadneho odborníka. Ten čas strašne rýchlo letí deti rastu. Ja už len spomínam, ako chcela byť stále so mnou, občas mi je aj smutno.
Nechaj ho tak, dopraj mu čas, zober to tak ako to je. Možno bude v nejakých veciach opatrný. Podľa mňa je to obdobie. Nie každé dieťa je rovnaké.