Ako pomôcť citlivému a plačlivému 7-ročnému dieťaťu?

Určite k psychológovi, nech ho naučí spracovávať emócie, lebo toto nie je úplne bežné, a to ja som bola ako dieťa extrémne citlivá ale toto je už naozaj moc

V skole sa sprava rovnako?

@guudy nie

Nuz, treba zajst ku psychologovi a zistit pricinu, preco sa tak sprava doma..

bol takyto vzdy, alebo sa to zacalo prejavovat az v nejakom case?

Určite by som riešila psychológa lebo toto môže časom prerásť do manipulácie
Plačom sa dá veľmi dobre manipulovať a potom je z toho 10c vacsi problém

Ja by som mu len podala handricku na utretie.syn bol taky, vsetko bral osobne. Tak namiesto komentara som musela vynajst ine sposoby. Preslo a je to ok🙃

Chcelo by to sa s ním napriek všetkému rozprávať, avšak trochu inym spôsobom ako ste boli asi zvyknutí. Určite ten psychológ by bol fajn a vy by ste si mohli naštudovať niečo o zvládaní emocii u deti.
Píšeš, že ho nekarhate len tak, keď nemáte dôvod. Zrejme na tom karhani (keď máte dôvod) niečo bude, on si to nesie v sebe ďalej a bolo by fajn nejako to zmeniť.
Tiež by som sa zamerala na nejaké riešenie v rôznych situáciách. Zrejme ho to mrzí a trapi sa. Čo môže urobit, aby veci napravil (a cítil sa lepšie). Môže vziať handričku a pomôcť utriet (bez zbytočných reči okolo), môže sa ospravedlniť, ponuknut pomoc, …

@tiika ako neviem čo mám v tomto meniť. Nebudem ho predsa chváliť keď urobí niečo čím prekročí hranice. Zas si nemysli, že my po ňom kričíme alebo mu niečo vyčítame , ale dohovoriť mu musím.

Skus ho mozno viac chvalit za veci, ktore mu idu a hovorit mu vecer, ze ho lubis...mozno potrebuje ziskat trochu sebavedomia.

Čo meniť? napr. neupozorňovať, keďže neznesie kritiku a vníma to ako výčitku. Aj tvoja reakcie je už o vzťahovačnosti (...nebudem ho predsa chváliť...) Tilka ti len v dobrom poradila a ty si to brala ako výčitku a v tvojej reakcii cítiť podráždenie. (Zas si nemysli...)
Na jeho vkus, vzhľadom na jeho jemnocit, ste na neho príliš ostrí. Ja viem, že ty to tak nevnímaš, ale on áno. Plače, lebo ho bolia vaše slová, dotkli ste sa ho na citlivom mieste. Treba ho chváliť. Veľa, veľa chváliť. Aj ja sa to musím učiť. 🙂 Tak nech sa nám darí.

@liliana8 stále ho chválim aj mu hovorím každý večer, že ho ľúbim keď ich uspávam.

@loliki len vieš, neupozorňovať...chce prejsť cez cestu, nevšimne si, poviem len "pozor auto" a už je rev. Fakt neviem ako sa dá s dieťaťom fungovať bez toho aby som ho neupozorňovala. Alebo pozerá telku, má vyhradenú hodinu denne, má na starosť strážiť si čas, stane sa, že to prekročí ,tak mu poviem "O už je 17:15" a on spustí rev. Keď mu to nepoviem ,bude telku kľudne aj do rána pozerať, mám ho teda nechať? Takýchto situácii je denne milión , púšťa si vodu do pohára, všimnem si, že zapol horúcu miesto studenej tak poviem "opatrne pustil si horúcu vodu " a on sa rozplače. Píšeme diktát, opravím mu chybu ( bez komentára) pozrie do zošita, zbadá , že má chybu a pustí plač.

Mali sme na toto v praci prednasku s psychologickou.

Ty ho stale len upozornujes a nicis mu sebavedomie.

Ide auto-miesto pozor auto mu povedz: pozrieme sa doprava dolava—>nie hned kritika

Nalieva si teplu vodu-nechaj ho nech sa napije zisti a nabuduce si da pozor.

K tym casovym rozmedziam-ja od mala napriklad ucim syna ze mu 5 minut dopredu hovorim-za 5 minut bude jedlo, za 5 min odchadzame, este 5 minut dopozeraj/dohraj sa. Ty ked ho vytrhnes z jeho cinnosti nieje dobre. Predsrav si ze chces varit a po 20min pride muz ze obliect a ist a vezme ta. Ldezto keby povedal ze za 10min ideme von sa nato nastavis.

Vsetko je o pristupe.

Nepoznam vsetky situacie ale on si moze v sebe niest ze nic co urobi nieke dobre-lebo ak ked milym tonim sle furt ho komandujes
Zasla by som psychologovi ale najskor sama chod so sebou a mozno budes prekvapena co ti povie.
On nezvlada tu kritiku a je dolezite zistit preco

@judit47 tak nemôžem ho nechať podbehnut pod auto alebo si opariť ruku /ústa. Toto sú situácie kedy je nevyhnutné ho upozorniť. JA som skúšala aj spôsob komunikácie aký opisuješ , ale bolo to úplne to isté. Tak sa s ním napríklad učím . Píše v písanke, zabudne dĺžeň tak mu poviem "skús si to po sebe skontrolovať " a on hneď rev. Matika napíše 12-8= 20, poviem "pozri sa ešte raz na tento príklad " a on pustí plač.

Aj u nas funguje upozornenie na ukoncenie nejakej cinnosti cca 10 alebo 5 minut pred tym.syn sice si tiez ma strazit cas,ale stale je to dieta. Oni tie poznamky beru ,ako bolo vyssie poznamenane, ako vycitku. Jasne ze ak mu hrozi bezprostredne nebezpecenstvo, clovek nebude rozmyslat nad pristupom.ale vacsinou zavazia iba drobne zmeny v napominani.

@althejka u neho to upozornenie dopredu nefunguje, on sa hneď ofučí keď poviem , že má ešte 10 minút. Hodí ovládač a odíde revať do izby. On proste plače za všetko čo sa mu nepáči. Sestra mu nechce dať pusu, on sa rozplače. Poviem, že na obed nebudú špagety lebo boli včera, rozplače sa. Príklad z dnes, boli sme von, hádzali sme si lietajúci tanier s manželom, deti sa hrali, pribehol, že si chce hádzať s nami, hodila som mu tanier nechytil ho a v tej sekunde pustil rev 🤯 . Ja už mám pocit, že musím okolo neho po špičkách chodiť. Normálne mám stres z toho, čo to zase bude cez deň. A zas nechcem aby si zvykal , že sa mu bude všetko prispôsobovať za to,že pustí rev, lebo to bude akurát tak na manipuláciu využívať.

Ja radu nemám, ale úprimne ťa ľutujem. Toto je neskutočne vyčerpávajúce čo i len čítať, nieto mať ešte doma. Ak mám pravdu napísať, ja by som už viackrát naňho vybuchla kvôli takýmto teátram. Klobúk dole, že si taká trpezlivá. 🙄 Ja s tebou súhlasím v tom, že by som mu všetko neprispôsobovala len kvôli tomu, aby nereval. Z toho čo píšeš je úplne jedno ako sa s ním budeš rozprávať alebo ako k nemu pristupovať. On by si dôvod na plač našiel tak či onak. Skús sa poradiť s nejakou psychologičkou, nech ti poradí ako naňho. Či je to taká povaha alebo má nejaký problém. Držím palce a hlavne pevné nervy.

@lalala94 ja mám jedny z najpevnejších nervov na svete by som povedala . Ešte som na neho nevybuchla, ale priznám sa, že v poslednej dobe mám na mále. Často sa stáva, že na neho ani nemám náladu lebo som z toho večného fňukania unavená.

Chapem, to je zas tiez extrem,ktory by vobec nebola hanba riesit s odbornikom. Pre dobro celej rodiny. 🙃 Drzim palce

Čím skôr navštíviť psychológa. Ja mať také dieťa tak buď som v blázinci na práškoch alebo v base.

Ved si ho nevsimaj. Zjavne to robi ucelovo ked to v skole nerobi.

Začni plakať aj ty. Ako by zareagoval? Natoč ho, nech máte pamiatku. Pozrite si smiešne videá, kde deti neplačú. V škole plače tiež? Snáď z toho raz vyrastie.

No ked v skole toto nepreziva , tak vas cvici iba doma 🤦🏼‍♀️ je to este krpec,ale zas dovod na take sceny urcite nema pri banalitach ake popisujes. Asi by mi uletel tiez dekel, tak clovek rozmysla,ci je lepsie to proste ignorovat a proste fungovat dalej ,nezisti ze to je zbytocnost a nema tu pozornost. Nie som psycholog,tak nechcem hadzat mudra,ale osobne, asi by som sa poradila. Nie ho hned tahat po doktoroch ,ale poradit sa aj online uz da, ako rodic. Vyuzila som to pri mojom tiez, ale on mal postraumu,tak to bolo s dovodom. No sama som xhvilu bola v koncoch.

Ďakujem, že si viac opísala konkrétne situácie. Určite ta nechcem nejako kritizovať, neviem, čo a ako riešite. Teraz mám jasnejšiu predstavu. Da sa reagovat rôzne, to neznamena, nereagovať vôbec. Zároveň mat voci druhému respekt, i keď sa pomýli, niečo nevyjde. Však tie chyby robíme stále, práve na nich sa môžeme učiť.
To, ako píšeš, i ja hovorim, reagujem dosť podobne. No na tvojho syna to môže vplývať inak, ak je senzitivnejsi. Nemusi ísť ani o slova, moze viac vnímať tvoj vnútorný postoj a naladenie.
Môžeš vyskusat ešte miernejsie komunikovať, častejšie mu klásť otvorene otázky, nechať mu väčší priestor na jeho vlastný názor, riešenie, rozhodovanie, či to zaberie, je otázne.
Napr. Chcel by si to mat správne? Co by si mohol urobit? Chceš si to ešte pozrieť? - vieš, ako sme sa dohodli ohľadom televízora?… Vieš, o chvíľu už uplynie čas.

Ak sa rozplače, neignorovala by som to. Tak sa tie emócie nenaučí zvládať. Skôr je dobre reagovat empaticky (to neznamena ľútostivo či súhlasne). Cieľom nie je plac čo najrýchlejšie zastaviť, ale prijat (ako prirodzenú súčasť neprij.emocii), pochopiť a zvládnuť. Ak nemáš vždy chuť, kapacitu, či pochopenie, je to úplne v poriadku. Tu nejde o par sktuacii, keď nie je čas, vhodná chvíľa. A ide to zo začiatku i ťažšie, lebo na taký spôsob komunikácie nie sme veľmi zvyknutí. Ja s tým mám však veľmi dobre skúsenosti a výsledky.

Skús pozrieť:
https://komunikaciasrdcom.sk/empatia-v-praxi/

https://www.linkabezpeci.cz/-/jak-reagovat-na-d...

https://mamaaja.sk/clanky/dieta/empatia-vo-vych...

Plače doma lebo tam sa môže prejaviť a vyventil9vat, cíti sa tam bezpečne. Keď je precitlivelý, ale v škole sa drží normálne, zrejme ho to tam stojí určite sily. To, že sa tam ovláda. Pri tebe a doma sa nemusí, tak sa ventiluje.
Ja ta obdivujem a chápem, čo ťa to stojí sil.
Psychológ nie je zlý nápad, poradí jemu aj tebe ako presmerovať emóciu.
Na začiatok by možno pomohlo len opakovať, keď plačeš netuším prečo, máš jazyk si šikovný múdry tak hovor, čo je za problém. Takto nerozumieme.
Áno voda vyliala je problém, ale riesitelny. Utrieme.
Buchol si do sestry? Boli to? Prejde to, už si sa tam buchol a za 2 dní nebolelo....
Uznaj mu, že plačeš lebo sa bojíš, hanbíš, cítiš zle....
Mne raz dieťa povedalo, že ja vlastne ani už neviem prečo tak revem. Viem, že nič sa také strašné nestalo, ale tak mi je ľúto...
Možno ani on nevie prečo presne reve, ale bolo by fajn keby sa to snažil pomenovať