Problémy s výchovou, správaním a manželove reakcie.

Uf, kde začať. Asi som niekde spravila chybu. A nejak netuším, ako to vrátiť. Mám 8r. dcéru, vysokofunkčná autistka, navyše predčasná puberta. Odjakživa bola iná a dávala mi zabrať. Manžel popieral jej ťažkosti, dával ich za vinu mojej výchove, robila som, čo sa dalo, aby som ani dieťaťu príliš neublížila psychicky a veru nie vždy som to zvládla na jednotku, preto sa ma jeho kritika obzvlášť dotýka. Myslím, že ani dnes nepripúšťa jej stav. Časom sa u nej začalo veľa zlepšovať a ja som sa stala tolerantnejšia voči niektorým jej stavom a činom. Pochopila som, že ju nedokážem zmeniť. Problém je, že manžel je naďalej extrémne direktívny, vyháňa situácie do extrému, neustále dcéru kritizuje, neustále kričí, hoci sám nie je bez chyby. Medzi mnou a dcérou sa situácia veľmi zlepšila, dokážem sa s ňou dohodnúť, výrazne sa jej znížili záchvaty hnevu. No o čo je staršia, tým si viac uvedomuje, ako sa správa jej otec, vidí tie rozdiely. Manžel nástoji na tom, aby som ho podporovala v jeho výchove, no ja už nedokážem. Nejedenkrát už som zakročila priamo do konfliktu, nakričala naňho, alebo keď som aj nenakričala, sem-tam som si v prítomností detí, ale skôr tak pre seba zahundrala, že sa zbláznim, že to takto ďalej nejde, že sa správa otrasne. A tak sa začalo stávať, že dcéra je voči otcovi zaujatá je doslova naňho alergická, na akúkoľvek jeho požiadavku. Mrzí ma to, no neviem to zvrátiť. Aj ja som už úplne alergická na jeho zvýšenie hlasu, alebo na jeho trvanie na nejakom úkone za každú cenu a pod. Jednoducho nedá sa z tohto kolotoča von, pretože ak sa budem od týchto konfliktov úplne dištancovať, bojím sa, že jedného dňa dcéra skončí na psychiatrii, alebo mi bude do konca života vyčítať, že som ju nechala v štichu. Samozrejme, že dohováranie manželovi medzi 4 očami nemá žiaden efekt. A že manžel je zúrivý aj z môjho postoja k tejto situácii a dáva to pocítiť aj mne. Cítim sa za dcérine správanie voči manželovi zodpovedná, ale fakt sa už nedokážem ovládať a kontrolovať, keď on zase začne, a že to máme prakticky denne.
Ešte podotknem, že sme aj v terapii, dcéra ako autistka má svoju terapiu, a my s manželom tiež chodíme - aký je jeho skutočný postoj k tomuto, neviem, mám skôr pocit, že očakáva, že ma terapeutka "ukecá" alebo skôr presvedčí, ako strašne škodím a ako strašne som poznačila svoje dieťa.
Máte ešte nejaký nápad, návrh, ako sa dať do takého kľudu, aby sa dali veci trošku do poriadku? Ako získať odstup, aby som znova dokázala toto riešiť s manželom v kľude? (Aj keď ako píšem, nemá to asi význam, on je presvedčený o svojej správnosti a ani to, že mňa dcéra akceptuje viac, nemení jeho názor na moju výchovu, jednoducho som ju zmanipulovala. Ale kvôli deťom to musím dať do poriadku, nechcem, aby mala dcéra zlý zvyšok vzťahu so svojím otcom a aby ho prestala mať rada. Už teraz má pocit, že on ju rád nemá.)
A dá sa to vôbec?