Mám dieťa v 18 a necítim sa na to.
Ahojte. Zatiaľ čo môj 9 mesačný syn vrieska v postieľke tak sa tu vyplacem.
Mam 18 rokov. Na dieťa som sama.
Nikdy som k deťom nemala hlbší cit, keď som neplánovane otehotnela tak som chcela ísť na potrat.
Rodičia mi to nedovolili, nemala som 18, musela o tom vedieť mama ako zákonný zástupca. Porodila som mesiac a pól pred 18 narodeninami.
Asi som bezcitná alebo čo, ale som taká od kedy sa rozviedli rodičia.
No ale k dieťaťu.
Fakt ho mam rada, ale nemilujem ho z celého srdca. Som rada bez neho. Keď som bola jednu noc preč a prišla další deň na obed, vôbec mi nechýbal. Nemyslela som na neho.
Je mi jedno keď plače, keď spadne áno príde mi to ľúto ale nijak inak to neriešim. Keď bol maly myslela som že keby zomrel bolo by lepšie. Celé dni sa s ním nerozprávam, keď tak iba po ňom kričím.
Nestíham si navaliť, poupratovať lebo stále všetko rozhádže. Keď sa v noci budí len kušem do jazyka aby som mu neublížila. Fakt to dieťa nechcem. Neľúbim. Ale keď on je taký maličký a je zázrak, neskutočný zázrak. Ale Adi si viem predstaviť lepší život bez neho. Som asi najhoršia matka na svete. Kiež by som ňou nebola, bolo by malému lepšie
Nezvazovala si ho dat na adopciu? Bolo by mu urcite lepsie bez teba. Chuda male preco by malo platit za tvoje chyby. Ono sa nepytalo na svet
@sapetka áno, ale rodičia to nechceli. Bola som nútená si ho nechať
A pomahaju ti?
Tak, ked nechceli teraz Ti pomahaju?pravdepodobne byvas s nimi oni to nevidia?Mala by si ist k psychologovi mas ho zadarmo ulavi sa Ti....malemu by urcite nebolo lepsie bez teba utekaj za nim hrajte sa, noste sa kazda mama je na nervy, ze nestiha vsetko navarit, upratat, dieta......si mlada a toto vsetko je velky napor na tvoju psychiky urcite chod k odbornikom.Mozno bude stacit vypustit paru trocha sa vyrozpravat.Mozno zle beries, ze kamosky, spoluziacky nemaju povinosti....
@sapetka iba mama, hodinu dve denne. Otec s nami nebýva.
@eliska13 Mama nie je skoro nikdy doma, stále v robote aby to utiahla. Mam aj obdobia kedy ho nepustím z rúk hráme sa, lubime a tulime. Ale je toho malo. Je to úžasne dieťa od narodenia, ale je toho na mna asi tak veľa že ho nestíham ľúbiť.
Ja naozaj nechcem aby trpel
To znamena, ze ho lubis s zalezi Ti na nom😉
Nikto nehovori, ze to je prechadzka ruzovou zahradou zrele zeny to nezvladaju, chlapec bude na tebe lipnut kolko lasky mu das, tolko vrati.Bud rada, ze je dobry.Mama to ma tiez tazke drz sa!
Nemas babku, surodencov niekoho kde mozes chvilu ist na navstevu zmenit prostredie....
Si mladučká,chápem Ťa.No v živote sa stávajú veci ktorým sa treba aj prispôsobiť.Teraz je maličký ,ale o pár rokov to zas uvidíš inak.Chces sa zabávať žiť.Rozumiem.Dieťa Ťa obmedzuje.No nebude to trvať večne,to si hovor.O chvíľu ani sa nenazda malý bude v škôlke a ty pôjdeš do roboty a budeš bez neho až ti bude chýbať.Vitaj vo svete dospelých.Par rokov skôr či neskôr ,zbehnúť ,ako voda.A podobne pocity zažívajú aj prvorodičky čo plánovali deti no je to nová situácia čo prekvapí skoro každú matku,len otom nehovoria.Pocity sú rôzne.Belmi ti držím palce,bude to lepšie len treba čas.A malý má mamičku ktorá ho nosila v brušku ,porodila a tie pocity sú len z vyčerpania no možno by bolo dobré navštíviť odborníka psychologa ak to veľmi ťažko zvládaš.
je mi naozaj luto, ze rodicia ta prinutili k niecomu, co si nechcela a zaroven ti nepomahaju dostatocne... Ale dieta je uz na svete a naozaj velmi potrebuje tvoje mile slovo , lasku a pozornost. Ked budes po nom kricat a nevsimat si ho, mozes mu naozaj ublizit ☹ Skus oslovit napriklad dobru kamaratku, ci by ti maleho neprisla na hodinu dve postrazit, kym sa ty odreagujes alebo si oddychnes. V zaujme toho, aky vztah budes mat s dietatom neskor a v zaujme jeho dobreho vyvinu skus vyhladat pomoc a poskytnut tvojmu dietatku to, co potrebuje. Velmi ti drzim palce.
Ďakujem každému za odpoved. Mam veľmi zmiešané pocity, píšem tu len to zle. Je toho moc, sama sa starám o celu domácnosť a maly je dosť akčné dieťa. Mame ešte aj psa tak kombinujem všetko čo sa dá. Nosíme sa, kocikujeme, venčíme, hráme, sem tam kričím , no každý deň. Veľa vymýšľa čo sa týka jedenia, ale je to dieťa chápem radšej na seba bude striekať čaj z fľaše, už vie aj cumeľ stlačiť aby išiel čaj von 🙂
Myšlienky žeby tu nebol boli, ale bolo ich malo. Ale boli a to ma mrzí.
To tam mrzi, ze to takto citis. No isto ptorebujes pomoc, aj s dietatom lebo asi moc nevies ako na to a hlavne teda pre seba od psychologa aby sa prislo na to co sa deje. Ked si bola tehotna ste nepremyslali aj nad tym, ze by ste ho dali na adopciu?
@marcelik88 odpovedala som, necítila som sa na dieťa ale rodičia ma do toho tlačili.
No aj ja by som nedovolila ísť svojej dcére na potrat, ale ako sa poznám ja by som jej potom asi nedala pokoj a stále by som jej s malým pomáhala. Ale teraz k veci, viem že je to ťažké ja keď som bola prvorodička, tak som mala také zvláštne pocity, nebola tam tá láska, ale taký skôr pocit zodpovednosti. Ja som mala šťastie, že som mala manžela čo mi hlavne psychicky pomohol, takže psychológa som nepotrebovala, tebe by sa zišiel buď psychológ alebo nejaký blízky človek. Hlavne to ber tak, že tieto pocity bývajú normálne a je veľa žien, ktoré sa tak cítia. A je úplne dobré to, že o tom chceš rozprávať, lebo keď sa vyrozprávaš, tak ten pocit jednoduchšie zo seba dostaneš. Chápem, že o tom nechceš rozprávať iným mamičkám, lebo asi sa budú na teba pozerať ako na úplnú hlupaňu, ale to nie je pravda. Hlavne si uvedom, že to malé dieťatko ťa miluje a bezpodmienečne. Vieš ono takú lásku už nikdy nezaziješ iba s tým malým človiečikom. Každý z nás chce byť milovaný a ty si teraz milovaná aj keď je to ešte malé dieťatko, ktoré to nevie povedať. A často vie aj nahnevať, ale on ti úplne dôveruje. Ak sa pri ňom cítiš neschopná, tak ver tomu, že on si to nemyslí, on všetko čo urobíš berie ako niečo úžasné a zázračné. Pre neho si dokonalá a úžasná. Odporúčam rozhovor s niekým, lebo rozhovorom s človekom, ktorý ťa neodsudi ale podrží sa budeš môcť posunúť ďalej.
To co opisujes mi znie ako poporodna depresia, urcite vyhladaj odbornika a uvidis ze sa ti ulavi.
mas to tazke. mrzi ma ze si bola dotlacena do niecoho co si nechcela.... skus napisat do poradne alexis. mohli by ti poskytnut roznu pomoc taku aku potrebujes. je dobre ze si priznavas co sa deje. drzim ti palce
Vyhľadaj odbornú pomoc, aby si si neniesla celoživotné následky a spolu s tebou aj to dieťa.
ahoj. Asi si mala v 18tich ine plany so zivotom... Mozno ho teraz beries ako prekazku ktora ti ich narusila...ale ver mi ze raz ho budes brat uplne inak... Aj mnoho zien ktore tuzilo po detoch zisti, ze byt matkou vobec nie je take lahke (ako si mysleli) az ked sa stanu matkami... 😉 Nie je hanba porozpravat sa s odbornikom o tvojich pocitoch... za skusku nic nedas a dost mozne ze sa tvoj vztah k babatku zacne postupne menit... 🌞 drzim palce !
Hneď by som si ho zobrala🙂 , nám sa nedarí počať.. Zvládneš. Si mladunká. Držím palce!!!
No tak neviem ako iné mamy, ale ja som tiež rada keď deti pár hodín nevidím. Kľudne by som ich dala aj niekde na víkend, ale nemám kde 😂. Každá matka má na deti nervy, niektoré viac a niektoré menej. Záleží to od povahy. Nemyslím si, že si zlá matka, si proste mladá a preto to nezvladas tak ako si predstavuješ. Každá matka býva unavená a tie ktoré sa tvária, že všetko zvládajú ľavou zadnou klamú samé seba. Každá máme slabé chvíľky a potrebujeme pomoc. Synček je ešte malý, časom to bude lepšie.
@martinajurkechova presne tak, trefne napísané. Ja keby že nemám mamu, starých rodičov, tak by ma porazilo niekedy!!! Veľká pomoc to je!!! Môj syn má už 11 rokov a babky mi aj teraz pomáha, nakoľko som rozvedená...
Choď si dať predpísať antidepresíva. Môže to byť aj následok neriešenej popôrodnej depresie. A ver tomu, že ak to nebudeš riešiť čím skôr, tieto pocity k dieťaťu budú trvať celý život
@martinajurkechova nerozpráva sa s ním celé dni, je jej jedno keď plače, nemiluje ho, je jej jedno keď spadne... To je podľa vás normálne?
@dominikamacakova určite maš pravdu toto je popôrodna depresia,to iste bolo s kamoškou a nakoniec sa musela liečiť
Ahoj, možno to napíšem tvrdo. Tvoja matka urobila správne, že ti nedovolila ísť na interupciu. To si ako predstavujete? Sexovať a následok zabiť? Ja som za interupcie, ale nie v takýchto prípadoch. Si len veľmi pohodlná, nevyzretá baba. Skončili sa dni nič nerobenia, ak nerátam školu a povinnosti s ňou, sem tam brigáda. Teraz začal život. Ten pravý život. S kopou zložitých vecí, starostí. No treba tomu čeliť, nie fňukať k čomu si bola donútená. Sexovať ťa nikto nenútil. Nie si už decko, mala si vek keď si vedela ako sa plodia deti. Rodila som sa v tridsiatke, plánované dieťa a tiež mi zašibalo. Odmietala som ho. Trvalo to mesiac. Zavolala som gyndosovi, dal lieky a na všetko som sa vysra.. do bodky. a budovala si vzťah k svojmu synovi. On sa na svet nepýtal sám. To nikto z nás. Vzchop sa, ako si urobíš tak budeš mať. Viem, že to znie teraz ako hudba budúcnosti, no druhé rovesnícky ti v tridsiatke budú závidieť, že už máš veľké decko a stále si mladá. Len to teraz neposer s výchovou tvojho decka. Zatni zuby a ukáž všetkým aj sama sebe, že toto nie je koniec žitia, je to začiatok niečoho iného. Z toho človiečika si môžeš vybudovať partaka na celý svoj život. Niekoho, kto tu vždy bude pre teba, bezhranicne ta milovať. Prepáč ak som bola surová, no niekedy treba aj takto. Držím ti prsty. Moja krstná mala prvú dcéru v 15. Teraz sú nerozlučné. Tak viem o čom píšem. V štyridsiatke bola babkou. Tiež to na začiatku nemala ľahké.
Ahoj, ak chceš napíš mi správu...
Och joj,ano potrebujes urcite pomoc,s babatkom aj psychologa.Chod za rodicmi a takto im to povedz,kym sa nestane nestastie.Urcite ti pomozu.Boze je mi luto toho babatka,ono fakt neprosilo aby si ho pocala 😥 je strasne s akym osudom musia niektore deticky hned bojovat...