Aké zvláštne zvyky majú vaše deti?

@terezkaarthuramax No kde zacat :D Ja som spievala v aute. Roky, od nejakych 5-6 rokov do mozno aj 12. Zakazdym, ako sa sadlo do auta, zacala som spievat a spievala som celu cestu. Aj ked to bola cesta cez cele Slovensko alebo na Balaton. Doteraz sa cudujem, ako to nasi zvladli 🙂 A zaujimaje je, ze uz s tym zacal aj moj syn :D Sam.od seba, nevediac o mne. On si ale teda vymysla vlastne pesnicky, ja som len interpretovala 🙂
Co sa tyka syna, tam je toho viac. Napr. tak do 3.5r jedol vlasy. Nie len svoje, ale take co nasiel na dlazke, na gauci...To bolo riadne na nervy. Dalsia vacsia zvlastnost, co ma, ze ma problem vyslovovat mena ludi. Pozna ich, hovorit vie perfektne, ale proste nejako sa hanbi alebo co. Nikdy nikoho neoslovi menom a vacsinou aj v tretej osobe ma s tym problem. Takze, ze mama, babka, to je ok, ale tie vlastne mena mu nejako prekazaju.

Ako malilinka som vzdy musela mat jeden cumel v ustach a aspon jeden kaucukovy v ruke a nim som si drnkala po nose. Aj som tak zaspavala. Ukludnovala ma jeho vona si pamatam. Potom ked som bola vacsia asi v skolke a aj v skole vzdy som po mojom otcovi chcela aby mi nakreslil traktor. Vzdy. Nie princezne, ale traktor. A mega som sa z toho tesil, vie krasne kreslit. Ked som neposluchala, bolo mi pohrozene ze ma tato vylozi na skrinu. Mali sme v spalni vysoku skrinu, raz ma tam polozil a ja som sa strasne bala a revala. Odvtedy to bola vyhrazka co na mna fungovala…

naši sa točili dokola, až kym nevladali, ale to asi vela deti robi, a ked uz nevladali, tocili sa na zadku na lamine a tak ho vysuchali, ze sme sa sli mesiace este potom na tych miestach zabit, tak sa tam smykalo
@marianarem - jest vlasy? to je riadne divna uchylka, ja vidim vlas len blizko taniera a prestavam jest, tak mi je z toho nevolno

@lenkahvh No bolo.to.blbe, rsz normslne aj vytrjol sestre vlas ze mnam :D Ale teraz uz ich ani on nechce. Tie deti.maju fakt vselico.

@marianarem asi mu chybal vitamin V 🙂

Moja malá sa veĺmi bála mikrofónu, takého rozhlasového vonku na ulici na dedinách, čo zvykne hlásiť, vždy keď začali hrať tak stuhla, strach v očiach, ani ma vtedy nevnímala..napr. nerada sa hrávala s hračkami sama, potrebovala stále aby som bola pri nej, ale keď objavila existenciu obuváka alebo vešiak, zrazu nepotrebovala nikoho a zabavila sa s nimi úplne sama...tak veľmi sa jej zdali nepríjemné slimáky, že keď nejakého zbadala v tráve, nebola ochotná ísť na dvor vôbec, radšej ostala vnútri.

@marianarem Ináč, to s menami mám dodnes ja 🫣 neviem prečo, ale proste nejako prirodzene zo mňa tie mená nejako nejdu von...

@earlgrey ani mne niekedy

@terezkaarthuramax moj 9 rocny spi v ponozkach. Od malicka. A ani za toho certa ich neda dole. Aj v lete, poti sa, horuco je, ale musi spat v ponozkach 🙈 Aj ked beha bosy cez den, na spanie ich obuje.

Naša skoro dvojročná má jednu škaredú deku, ktorú naťahuje od kedy vníma svet a tou dekou si kedykoľvek počas dňa šteklí nožičky. Sadne na dlážku, vezme deku, vyzuje ponožky a šteklí sa rohom deky po chodidlách.

@earlgrey Zaujimave. A vies mi to nejako vysvetlit, alebo blizsie opisat, co sa v tebe deje? Hanbis sa vyslovit meno, alebo ti to je neprirodzene, alebo co je to za pocit? Ja by som rada tomu rozumela, co za tym moze byt. Maly je celkovo tak socialne slabsi, nevie sa zatial velmi skamaratit, nadviazat kontakt.

@marianarem Netuším. Možno nejaký blok ale z čoho? neviem to sama vysvetliť...nič si z toho nerobím, neriešim to, len sa stávajú situácie..napr. mám niekoľko súrodenocov...a keď napr. o niekom rozprávam, poviem sestra, brat...otázka od druhej osoby...ktorá sestra? ktorý brat? začni používať mená atď. ale u mňa je problém aj s pomenovaním napr. zlatko, srdiečko, láska, miláčik, mojko a neviem ešte aké blbé pomenovania partnetov. Sorry, pre mňa blbé asi preto, že z mojích úst to nejde prirodzene a ani vlastne vôbec...tým na ľudí pôsobím dosť chladno, odmerane a pritom som veľmi citlivý, empatický človek...za svoj život som sa naučila komumikovať tak, aby som tieto pomenovania nemusela vysloviť, takže vety formulujem tak, aby dotyčný človek vedel, že myslím jeho, komunikujem s ním atď. v práci ak som chcela niekoho osloviť...tak vôbec mená z mojich úst nešli...myslím napr. zvolanie na danú osobu, proste som musela ísť osobne za tou osobou a bolo to napr. takto...Ahoj, mohla by si/mohol by si....ale to len pri priamom osobnom kontakte s človekom...ak som o niekom rozprávala s treťou osobou, nemala som problém vysloviť meno..Janko, Zuzka, Jožko...ale priamo toho človeka osloviť menom je pre mňa veľmi ťažké...

@earlgrey Dakujem, je to zaujimave. Verim, ze si citliva, necitlivi ludia prave podla mna takymito blokmi netrpia, kedze velmi neprezivaju, co vypustaju z ust. Je teda mozne, ze maly z toho ani nevyrastie, ale tak aspon vidim, ze sa s tym da uspesne fungovat 🙂
Inac som sa nedavno aj docitala, ze to ma aj nazov, vola sa to alexinomia.

@marianarem Ďakujem, tak o tomto si idem prečítať 😉

@marianarem
@earlgrey baby, ja mam tiez taky urcity blok s menami, v praci mame chat cez ktory komunikujeme a ja konverzacie zacinam vzdy s Ahoj, potrebujem toot, bla, bla bla .... ale vzdy bez mena, mna ked niekto oslovi ze Ahoj xy, tak podvedome cakam ze co som zase vyviedla. Ale ja teda nastastie viem z coho to prameni, nemam ziadne traumy z detstva, ale ked som robila v banke, tak som sedela pri vymahacoch dlhov a tam prebiehali telefonaty stylom: Dobry den PAN NOVAK, viete preco vam volame PAN NOVAK ? No PAN NOVAK, mate tu nezaplatenu splatku uveru. Tak PAN NOVAK, ako to budeme riesit? .... Tak mozno aj maly ak ho zvyknete oslovit menom a takym nastvanejsim tonom ked nieco vystraja, mozno si to spojil s niecim negativnym?

@masinka Zaujimavy postreh, dakujem, zamyslim sa. Ale volame ho menom pri vsetkych moznych prilezitostiach. Unho to vidim skor na nejaku hanblivost, lebo celkovo tie socialne situacie mu robia problem.