Bojím sa o život

Dlho som rozmýšľala, či tu napíšem... Nie často sa zapájam do diskusií, píšem väčšinou len do tém, kde sa ma niečo týka, čo som osobne zažila ... Ale toto mi nedá....
Mám tri deti, svoje.... Štvrté sa mi priplietlo do cesty minulý rok na Vianoce...náhodne, cez moju dcéru, cez internet.... Neznáma osôbka, ktorá hľadala narýchlo ubytovanie, pretože pôvodne mala letieť domov, ale Korona jej všetko skomplikovala. Na skolskom internáte, kde študuje, zostat nemohla, tak hľadala útočisko na dva týždne, kde by mohla stráviť Vianoce. Po nejakých patraniach sme s mužom teda privolili, nech dievca príde k nám, napriek tomu, že sme ju nepoznali. Viem, išli sme do rizika. Som dosť dobrodružnej povahy, Ako študentka som čo-to precestovala, cudzincov mám rada, rada spoznávam iné kultúry, iný pohľad na svet. A keďže moje deti, všetci už pubertiaci, klasicky, asi ako väčšina, znudenî, poznačenî dlhým minuloročným lockdownom, som si povedala, že možno bude fajn, keď zažijú niečo nové, spoznajú iný svet a nech jednej voľný tanier, ktorý býva podľa slovenských tradícií na štedrovecernej večeri prázdny pre niekoho pocestného, nezostane prázdny... Tak sme teda minuly rok mali o jedneho na Vianoce viac. Bol to zaujímavé obdobie.Dievca, vtedy 17 ročne prezilo u nás svoje prvé Vianoce... U nich v krajine Vianoce nemajú....zobrali im ich kedysi dávno komunisti....oslavujú len nový rok.... Prežila u nás veľa a my s nou, z pôvodných dvoch týždňov boli dva mesiace, lebo online škola....a na internáte majú stále len karantény, tak zostala u nás. Potom bola u nás ešte asi 3 alebo 4 krát, už ani neviem, každú voľnú chvíľku, keď sa dalo.... Proste bolo toho veľa.... A ďakujem za tú lekciu....nielen pre mňa, ale pre moje deti....ktoré vidia, že nie je automatika mať všetko, že aj ináč na svete ľudia žijú, že si treba vážiť, čo máme....lebo nikdy nevieme, kedy o to môžeme prísť. Ešte ako dieťa som zažila komunizmus, pamätám si fronty na banány, na chleba, pamätám si kúrenie uhlím, pamätám si, že sa nedalo cestovať, že mi mama šila oblečenie, lebo v obchodoch ničoho nebolo.... Pamätám si to ako dieťa, ale nepamätám si, že by ma to nejako obmedzovalo.... Moje deti sú už narodené v inej dobe, plnej dostatku a konzumu. Preto som im chcela ukázať, že inde na svete sa žije inak....
A teraz sa bojím, bojím sa o život... Nie svoj... O život môjho štvrtého dieťaťa.... Tiež mala byť u nás aj na tieto Vianoce, ale zohnala lacnejšiu letenku a jej túžba vidieť rodinu bola silnejšia a odletela pred vianocami domov, aby tri týždne strávila doma, medzi svojimi.... Ešte na naše Vianoce a ich nový rok sme si cez WhatsApp vinšovali všetko dobré, smiali sme sa, tlmočila nám pozdravy od rodiny z ruštiny....no za posledný týždeň máme od nej len tri, štyri správy.... Nastal u nich prevrat.... Zrazu sa na uliciach strieľa, boja sa vyjsť na ulicu, majú vypnutý internet, všetky siete okrem siete jej mamy, ktorú zapínajú na pár minút, čo sa k nám dostanú nejaké útržky správ, že sú v poriadku, žijú.... Pozorne a so strachom sledujeme správy, čo sa deje v Kazachstane, ako tvrdo a násilne potlačili demonštrácie nespokojných ľudí, ktori mnohí žijú na pokraji chudoby.... Ich vláda dala pokyn strieľať do demonštrantov bez varovania... Viete si predstaviť toto na SK? Napríklad protesty, keď zabili Kuciaka? Že by do vás len tak strielali? Lebo im to vyhovuje? Lebo vlastne im to je jedno? Nechcem rozoberať politické dôvody, lebo do toho v podstate nevidím, len sa ma to všetko bytostne dotýka....mám tam dieťa, ktoré sa momentálne nemá dostat ako späť kvôli bezpečnostnej situáciu...nemá si ako kúpiť letenku, lebo im celoštátne odpojili internet... U nás nepredstaviteľné ... Prepáčte za môj výlev...ale nedalo mi....momentálne nemôžem spať...dennodenne počúvam ako sa máme na Slovensku zle, ako je tu veľa obmedzení... Ako je všetko zle... Uvedomila som si, že uhlím kúriť nemusíme, zatlačíme gombík a máme teplo, svetlo, internet, máme aké také školstvo, zdravotníctvo, môžeme si kúpiť , čo a kedy chceme, väčšina z nás má prácu, môžeme cestovať slobodne po celom svete a predsa sme nespokojní...pretože jediné moje obmedzenie je to, aby som si dala respirator na ústa, nemôžem ísť do kina či divadla, musím sledovať kadejaké obmedzenia....a to mi dalo trochu príučku a pripomenulo čas môjho detstva, keď sme nie všetko mali a museli sme stáť radoch na chleba... Dostali sme trochu príučku, že nie všetko môžeme ..ale stále sa v takomto stave dá existovať, dokiaľ sme zdraví .. a dokedy máme bezpečnosť, ktorá nie je taká samozrejmá... Neuvedomujem si to pomaly už ani ja a už vôbec nie moje deti, že svet, v ktorom žijeme, nám niekto musel vybojovať, niekto sa postavil za nás, aby sme sa my mali lepšie....a vážim si to, veľmi si to vážim, lebo už mám s čím porovnať... Vcera sme po jednej správe z WhatsAppu kúpili letenku na Slovensko pre naše dieťa, štvrté .. ona nemôže....a dúfa, že sa koncom januára dostane späť k nám. .. chce študovať, chce lepší život, ako pozná - pre seba a pre svoje budúce deti, ona musí byť tou generáciou, ktorá si pamätá to ťažké, aby sa jej budúce deti mali lepšie.... My sa už lepšie máme...
Vždy, ked sa chceme s niekym porovnávať, poravnavane sa s tým lepším, s bohatším susedom, s krajšou kamarátkou, s kolegom, čo viac zarába.... Naučila som sa porovnávať s tými, čo sú na tom horšie ako ja a vtedy som zistila, ako mi je dobre..... Momentálne obmedzenia nie sú pre mňa koniec sveta, je to len moje obmedzenie komfortu...ktoré prežijem a možno o pár rokov budem spomínať nostalgicky tak, ako na frontu na banány ...
Dievčatá, držte palce, aby sa naše dieťa k nám vrátilo, aby mohlo študovať v nie celkom bohatej krajine, ale zato v krajine bezpečnej, kde si môže naplno užívať svoju mladosť, bezstarostnosť...

A už len posledný výlev....som pánu Bohu vďačná, že sme tam, kde sme, že nežijeme v prepychu, ale v dostatku, že máme možnosti, že nás veľa veci dokáže posúvať vpred, že máme slobodu, že zijeme v bezpečnom prostredí...a nerobme si navzájom zle, žime tak, aby sa ľudia okolo nás mali lepšie....
Ďakujem tomu, kto tento príbeh dočítal do konca....všetko je to pravda, nič nie je vymyslené ... Držte palce, aby sme koncom januára mohli pre ňu ísť na letisko do Budapešti, aby si aj ona mohla užiť náš kúsok pokoja...pretože krvavé nepokoje v Kazachstane sa má osobne dotýkajú...nie sú to len tuctové správy z TV....❤️❤️