Cítim sa extrémne zraniteľná

Ahoj zlatko, kludne pis akekolvek dlhe prispevky ;)
Situacie, ktore si opusala by urcitym sposobom ranili ajnas ostatne, ktore nie sme nijak precitlivene. Takze ak by zrovna toto trapilo,je to ok, trapilo by to kazdeho ( aspon trosku) . Dakedy netreba vsetko analyzovat ( situacie, spravanie ludi), casto totiz riesenie ani nezistis a preto je dolezity urcity nadhlad ;) Myslim, ze vekom a skusenostami ziskas hrosiu kozu. Psychologia je super, ak ta bavi treba to skusit ;)

Je to v poriadku. Obe opísané situácie SÚ zraňujúce. Bolo by divné, keby to s tebou nič nespravilo... Takže, to, že sa cítiš zranená, je v podstate normálna reakcia na takéto správanie...🤷. To pitie, tam si prejdeš asi rôznymi fázami, kým sa zmieriš s tým, že je to len a iba dotyčného problém. Ale to chce veľa veľa času, nastaviť si takto hlavu. To, že sa chceš vyrozprávať a niekto ťa vyslovene pošle do hája, to zraní tu a teraz a veľmi nahlodá sebavedomie. Na to sú veľmi dobré naozajstné kamarátky, tzv. bútľavé vŕby. Ale žiaľ, aj tak sa samozrejme môže stať, že zrovna sa nedá a potom v človeku ostane taká zvláštna pachuť, že sa vlastne ani nemá komu vyžalovať...🤷. Ak ťa poslal do hája partner, možno by stálo za to, prehodnotiť ten vzťah. Môj nepoviem, že má vždy náladu ma počúvať, ale aspoň chvíľu sa tvári, keď vidí, že niečo potrebujem ozaj súrne zo seba dostať von.

@lija22 ďakujem ja sa veľmi snažím si všetko tak nebrať, nie zas úplne všetko ale sú veci ktoré ma doslova fyzicky bolia, napríklad to s tým pitím. Veľmi ma mrzí že sú ľudia ktorí to majú podobné alebo aj horšie..možno to je tým že som s tým pitím vyrastala, boli sme bez peňazí práve na úkor závislosti aj v sociálnom zariadení..a akosi sa s tým všetkým asi len nedokážem vyrovnať

@mikadooo ďakujem za odpoveď. Priateľ je veľmi zlatý aj ma vypočuje ale zakončí to zakaždým tým že to nič nieje že som len precitlivela a iní ľudia by to tak neriešili.. najčastejšou odpoveďou býva choď sa prejsť

To nie je tvoja chyba, ze si zranitelna. Nemozes za to, kde si vyrastala, ze tam bol alkohol atd. Ja som to mala nejako podobne - ono to aj pretrvava, ze ma trapia problemy rodiny. (Aj ked v podstate uz ich neriesim, ale samozrejme niekde v hlave to stale je). Mam po 30 a da sa povedat, ze to detstvo, to tak cloveka dobehne akurat v tej 30. Asi kazdy si tym musi prejst, nejake tie traumy, ak tam boli, tak sa deru na povrch a je uz na tebe ako ich spracujes. Najlepsie je vyhladat nejakeho odbornika. To najviac pomoze.

Priatelovi povedz len jedno, ak si nechodil v mojich topankach, tak nechapes. - on to naozaj nemusi a mozno nevie chapat, preco si (aj ja som) precitlivela je to normalna reakcia na traumu.

@autorka aj ja som mala veľmi ťažký život a som stále veľmi mladá. Taktiež mám príbuzných ako ty a bola som nútená s nimi žiť, ale ja to vidím inak, možno ti to otvorí aj trošku iný pohľad, len to asi bude dlhéé.

Už pred dovŕšením 18 som vedela, že títo ľudia na mňa nebudú mať dosah po dospelosti. Vedela som, že im nedám tú moc ovplyvňovať ma a zasahovať do mojej psychiky. Veľmi som ich ľúbila a o to ťažšie bolo prijať, že sú to nemenne skazení ľudia, ktorí ma budú ťahať dole a čerpať sily, ktoré som nadobudla po odchode. Dlho som rozmýšľala nad tým ako sa majú, ako sa prepijú a utopia v dlhoch aj napriek tomu, aké peklo som si tam prežila, záležalo mi na nich. Mala som k nim city ale správne rozhodnutie bolo ich odstrihnúť. Konečne som zistila aké je to myslieť len na vlastné dobro. Nebolo to príjemné, keďže aby som bola šťastná a prosperovala, musela som sa zbaviť jedinej rodiny, ktorú mám. Alebo mala som, neskôr som nadobudla pocit, že rodinu si môžeš vybrať aj keď to bude bolieť.

Nikdy som nedostala pochopenie od nikoho iného, musela som to pochopiť sama. Ja si zas neviem predstaviť, aby ma títo ľudia zranili tým, že o mňa neprejavovali záujem. Ranili ma odopieraním základných práv, žili sme ako bezdomovci kvôli závislosti, takže sociálka atď. bola klasika, určite to poznáš ale aj tak som k nim mala citovú väzbu.

Cesta za týmto vnútorným pokojom nebude jednoduchá a budú dni, kedy sa budeš pýtať či robíš dobre. Odstráň túto toxicitu, aj keby ťa to malo stáť tie preplakané dni, stojí to za to. Títo ľudia sa nemenia, iba na smrteľnej posteli, taktiež títo ľudia ti venujú pozornosť iba vtedy, keď sú oni tí, ktorí majú čo povedať. Uvedomila som si, že si nezaslúžia počuť o mojich problémoch a pocitoch.

Aj pre mňa tu vždy bol priateľ ale teda dostávala som od neho riadnu podporu. Dodal mi odvahu, že sa nemusím báť. Nikdy by ma neposlal ísť sa prejsť, v takejto situácií by ma s vlastnými myšlienkami nenechal, skús zistiť akú formu podpory potrebuješ a porozprávaj sa s ním o tom. Nikto neštudovaný nedostal návod na to ako pracovať s ľuďmi, ktorí žijú takýto život. Dnes sú to 3 roky odkedy som preč a aj keď mám stále nejaké problémy, s tým, že už nie sú súčasťou môjho života som vyrovnaná. Vyrastala som v chudobe a alkoholizme, v nevzdelanej rodine. Som jediná, ktorá zmaturovala, jediná, ktorá išla na vysokú. Odišla som do cudzieho mesta a začala som odznovu.

Som si istá, že keby som ich neodstrihla, tak by som ignorovala tú bolesť a snažila by som sa im pomôcť na môj úkor a 100% neúspešne. Taktiež by som nemala možnosť študovať a realizovať sa. Nikdy by som nezavrela tie rany.

Jediné čo ma mrzí je, že som neodpustila a nemyslím si, že niekedy odpustím. Ale zatrpknutosť necítim.

Takže moja rada je, aby si neriešila, že je niekto príbuzný. Nikto nebude žiť na tvoj úkor, ty si človek, ktorý má moc to zastaviť, nikto iný. Citovo sa odosobniť nie je jednoduché, hlavne keď si s týmito ľuďmi vyrastala. Ale pre svoje dobro musíš byť kus bezcitný sebec. Ja som to v sebe našla už až keď bolo neskoro, keď sa všetko zrútilo. Začni pracovať na sile tvojej osoby, máš hodnotu. Kým nepomôžeš sebe, nebudeš schopná pomáhať ostatným.

Nezvyknem sem písať takéto romány o živote ale keď vidím niekoho v rovnakej situácií, neviem sa udržať a neposkytnúť moju skúsenosť. Toto žiaľ nie je o generácií snehových vločiek, bodaj by bolo. My sme si nepýtali byť psychicky skúšané od detstva a určite sa nebudem cítiť ako snehová vločka len preto, že som musela riešiť následky, ktoré mi spôsobili iní ľudia. Aj zo snehovej vločky môže byť kus ľadu s teplom v srdci.

@cocolino234 ďakujem za odpoveď a je mi ľúto čím si si prešla. Viem že to nieje sranda, mali sme po celom bloku vyvesane oznamy o exekúcii, myslela som že budem chodiť kanálmi. Ale teraz sa ti ľudia snažia, aj finančne podporiť aj psychicky ale nemôžem im aj tak povedať čo má trápi teraz, napríklad to pitie pretože viem že by vznikla hádka. Je mi ľúto ich úplne odpísať keď vidím že sa naozaj snažia mi pomôcť keď sa dá len ma mrzí že ja nedokážem pomôcť im. Viem že detstvo bolo hrozne ale vidím veľkú zmenu ale ničí ma vidieť ako sa ničí niekto iný keď s tým nič neviem urobiť

@cocolino234 tak tento tvoj prispevok... dostalo ma to. Nadherne si to napisala. A klobuk dole pred tebou. Ja s tym este tiez stale bojujem - preco ma otec nema rad napriklad. Preco je taky. Preco mam taku rodinu... niekedy ma to vsetko teda fakt nici. Ale tiez som na vlastnych nohach, mam manzela, deti, urobila som si vysku. Takze viem si predstavit, kolko si musela trpiet doma a ake tazke je postavit sa na vlastne nohy...

@ema22270 je pravda že ani priateľ to nemal s rodinou jednoduché ale on je ten typ ktorý nerozhodi naozaj nič, možno práve preto neviem pochopiť prečo mňa tieto veci rozhodia

Držím ti veľmi palce aby sa ti to podarilo. Je to krásna práca pomáhať v akomkoľvek smere. A ked človek vidí, že to má zmysel. To je na nezaplatenie. Tiež po takomto niečom túžim. Niekedy pomôže len vypočuť toho človeka. Vidím aj tu často koľko bolesti a trápenia je. A veľmi ma to mrzí. Tak prajem veľa síl a nech sa ti splnia tvoje sny. Lebo takých ľudí ako si ty treba ako soľ.

@ema22270 najsmutnejšie na Tom celom je že tí ľudia si mnohokrát ani neuvedomujú ako ubližujú. A ak aj áno, tak je im to asi jedno

@bloger ďakujem pekne si veľmi milá. Najväčší paradox stále je že ľuďom najmä v mojom blízkom kruhu pripadám byť bezcitna, napríklad preto že nemám veľmi v láske fyzicky kontakt s ľuďmi ako objatia a podobne a veľa krát som si vypočula že to nieje normálne. Ja skrátka veci vnímam ušami, očami a vnutorne a tie dotyky k tomu nepotrebujem

Prepáč ja som chlap. Chápem ale aj to objatie má svoje miesto. Nemusíš sa toho báť. Je to na obdiv, že ako mladá žena to takto vnímaš. A máš v sebe takýto cit pre druhých.

Rozhodi ta to preto, pretože to nemas v sebe este spracovane (mozno to nespracujes nikdy, mozno len z casti) ...
Ja som chodila na take poradenstvo, kde som riesila rodinu, vztahy, detstvo atd. pomohlo mi to v mojich obcasnych vybuchoch zlosti. Ale inak vzdy ma rozhodi, ked sa nieco nove dozviem o rodine. A ked sa tam nieco zle udeje. To nejde len tak si povedat, ze kaslem na to. Priatel to mozno uz v sebe spracoval a zmieril sa s tym. Ja este stale akoby "verim" v zmenu, ze ved mozno sa to raz este vsetko na dobre obrati (naivka som). A verim v to dobro ludi, ze ved nemoze byt ten clovek taky zly. (Ale ano moze...) Vo mne vsak uz moja rodina vyvolava agresiu, nemam na nich nervy uz, neviem im pomoct, nechcem uz ani. Lebo to proste nema riesenie. Je to ale smutne.

@bloger oh, ospravedlňujem sa. Ďakujem veľmi pekne za podporu, popravde toto bol len taký výkrik do tmy keď už som nevedela za kým mám ísť aby som nebola odmietnutá

@ema22270 keby som dokázala byť aspoň spolovice taká silná ako si ty. Je mi jasné že ťa to stále trápi a máš môj obdiv za to že sama sebe dokážeš povedať čo je pre teba aj napriek tej bolesti najlepšie

Ahoj, velmi pekne ti tu poradili... ja len pridam zopar postrehov...
Ak si vyrastala v alkoholizme, je dost mozne ze ty mas teraz problem so spoluzavisostou. Ludia co ziju s alkoholikom sa snazia tak velmi toho alkoholika zmenit ze tato tuzba sa stane ich zavislostou. Je to pre nich jedinny ciel a dobrovolne ostavaju zit s alkoholikom, lebo ak by ho opustili nemali by nikoho koho by mohli zachranovat. Velakrat sa takto ludia tuzia stat psychologom aby mohli pomahat inym ludom, lebo maju v sebe zacyklenu tu potrebu niekomu pomoct a niekoho zachranit. Velmi sa mi to podoba tvojmu pribehu. Byt tebou, urcite by som zasla za psychologom. Tazky zivot v detstve zanecha hrozne sramy na dusi.😢

K tomu ze priatel tvoj vylev zakončí tým že to nič nie je že si len precitlivela a posiela ta na prechadzku. To nemusi byt nezaujem. Muzi myslia inac ako zeny. Ked muz pocuje ze niekto ma problem, on sa vzdy snazi to okamzite vyriesit. Zena ked pocuje ze niekto ma problemy, tak toho cloveka vypocuje, vyjadri pochopenie, objime, necha vyplakat na pleci. Preto ked muz rozprava o svojich problemoch, on chce pocut riesenia a ked zena rozprava o svojich problemoch ona chce byt iba vypocuta. Proste obaja maju ine ocakavania. Tvoj priatel ti ponukol riesenie tvojo problemu v tom ze pohyb na cerstvom vzduchu ti osviezi mysel a ma v podstate pravdu a tym ze povie ze ti nic nie je sa snazi tvoju bolest zmiernit. Ale ty pocujes ze on tvoje problemy ignoruje a bagatelizuje. Musis mu doslova povedat ake chovanie od neho ocakavas: "Janko, ked rozpravam o svojich problemoch, nepomahaj mi hladat riesenia. Iba ma bez slova vypocuj a nechaj vyplakat na ramene a nic nehovor". Precitaj si knihu Muzi su z marsu, zeny su z venuse. Krasne to tam vysvetluju.

To ze nevies/nechces objatia a prejavy fyzickej naklonnosti, je pravdepodobne preto, lebo si to ako dieta nedostavala od rodicov. Takzvany studeny odchov. Pokladas take fungovanie za normalne a cokolvek ine ti je neprijemne. Mam to podobne. Moji rodicia sa ukazkovo starali, ale nikdy nepomojkali, nebozkavali a ani nepovedali ze ma lubia. Vsetko to som sa musela ucit ako dospela. Musela som sa dokonca nutit aby som bozkavala svoje vlastne dieta, lebo ma to ani nenapadlo ze to mam robit. Ale po par dnoch uz som nevedela prestat.😀 Skus sa do toho prinutit a myslim ze sa ti to zapaci.

Pisala si, ze teda v rodine nastali nejake zmeny a aj ze sa snazia. Z toho si snaz zobrat len to najlepsie. Ale ostatne neries. To, ze nemozes zmenit to pitie, to nie je tvoja vina. A neda sa to zmenit. Moze sa stat, ze teraz je to chvilu dobre, ale o par rokov to bude horsie ako bolo v detstve (u nas to tak bolo ze aj 5 rokov bolo fajn, otec nepil, respektive len minimalne a dalo sa s nim bavit) a teraz zas je to to iste. Cize taki ludia sa nemenia a ani sa nedaju nikym zmenit.

@cocolino234
Klobuk dole!
Vacsina ludi si ani nevie predstavit, cim si ludia ako ty prechadzaju, ale je aj dost ludi, co si nieco podobne prezili, presli tym, vela z nich muselo podstupit terapie, mnohi bojuju s roznymi depresiami, uzkostami, tetaniou - co su neraz dosledky traum.
Je velmi dobre, ze si vies tieto veci uz teraz pomenovat a nemyslim si, ze si bezcitna. Myslim si, ze si si vedoma svojej hodnoty a toho, ze tak, ako zije zvysok tvojej rodiny, ty zit nechces. Ty nie si zodpovedna za ich zivoty, ty nesies zodpovednost za seba, za svoj zivot a seba chranis pred toxickym vplyvom ich spravania sa.
Ale chcem ti povedat, ze odpustenie nie je vecou ulavy pre nich, ale pre teba. Odpustenie je zmierenie sa so svojim vlastnym ja. Odpustenie neznamena budovanie a pokracovanie v nejakom vztahu, ale znamena to oslobodenie sa od dotycneho cloveka / ludi.

@mirkava
a ty si aka generacia? Generacia bezcitnej vychovy? Kde emocie, pocity, zivotne osudy boli tabu a riesilo sa, kolko nahrabeme majetku a ako nas vnimaju susedia?

Nevies, cim si ludia prechadzaju, co maju za sebou, zvazuj velmi svoje slova, ktore tu vypustast. Uc sa byt citlivejsiou, laskavejsiou.

@zmrzlinka2021 ďakujem ti za milé a povzbudivé slová. 🙂 Určite si uvedomujem podstatu a taktiež váhu odpustenia, ale však v tomto štádiu života mi príde, že to tak nevnímam, nechcem vnímať. Viem teóriu, no nejak nie som schopná to zatiaľ použiť v praxi. Mám nejaký blok a preto je pre mňa slovo odpustenie v spojení s týmto celým zatiaľ tabu. Verím, že prichádzajúcími rokmi toho budem schopná. To je posledná prekážka. 🙂

@ema22270 otázky typu prečo vždy občas zaplavia aj mňa, aj keď dobre viem, že na ne nikdy nebudem mať odpoveď. Ale kým si uvedomujeme, že ten problém nie je v nás, že otázka prečo sa netýka nás, tak sme tam, kde chceme byť. Môžeš na seba byť hrdá, prajem ti len to najlepšie a hlavne veľa psychickej pohody. 🙂

@zmrzlinka2021 to je milé ako sa urážaš 😊 je to proste tak, ved si o tom niečo nastuduj. Nie je to urážka...