• Prihlás sa
  • Registrácia nového člena
  • Získaj PLUSPRO
  • Odporúčame: Mojasvadba.skModrastrecha.sk
  • Prihlás sa
  • Registrácia nového člena
  • Získaj PLUSPRO

Prečo strácam milovaných ľudí?

25. decembra 2008 
Ja sa tiez neviem zmierit zo stratou dcerky... bola psotihnuta a vedela som, ze ten cas raz pride, ale necakala som, ze tak skoro, kedze nejake extra problemy nemala (bola chora, ale nemala ochorenie, na ktore by zomierala)... Odisla od nas necakane, v nemocnici... ked bola stabilizovana a vecer pred tym som s nou bola, maznala som sa s nou, mala som ju stale na rukach... ale nevedela sa upokojit, bola nespokojna a ja som ani len netusila z coho... asi uz citila, ze sa blizi jej koniec... je mi z toho hrozne, nedokazem sa z toho spamatat a sice musim uznat, ze som silna osobnost, toto je na mna fakt vela. nacintorin chodim za nou kazdy den a nebolo by dna, keby som pre nu neplakala. stale si pozeram jej fotky, lebo nechcem na nu zabudnut, stale si ju pripominam...
na jednej strane tuzim po babatku, na druhej strane sa bojim, ze bude opat postihnute a opat prezijem to, co teraz...
hovori sa, ze osud nadeli cloveku iba tolko, kolko toho dokaze uniest...
u mna sa niekto asi preratal...
19. okt 2008 o 19:25  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
pocas 3 rokov nam zomrelo v rodine 7 ludi... 7.. viete si to predstavit? za rok sme 2 kat na pohrebe... je to strasne, aj sa nedokazem zmierit zo stratou malej, co bude dalej? mam zit..?!! a naco... aby som videla, ze dasli a dalsi ludia, ktorych mam rada odchadzaju... ??????????????????????
19. okt 2008 o 19:40  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
kotenko-zlatenko,nie preto nemas zit,mas zit preto,aby si inym ukazala aka si silna a ako sa da prekonat velky zial a zbytocna strata.
spominaj na nu,ked bola stastna a jej ocka sa na teba usmievali.
19. okt 2008 o 20:06  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
ach, tie spomienky.... stratila som mini dv a aj zalohovane dvd, kde sme ju mali nakamerovanu, takze nam ostali uz jeidne fotky... a oblecenie... a prazda postielka...
19. okt 2008 o 20:12  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Kotenko uprinmu sustrasť, je to hrozne, videla som aj albumy... ani neviem, čo napísať :cry: :cry: :cry:

Toto je ťažka tema, mne zomrela starká takto pred skoro 2 rokmi a ešte stale plačem za nou... aj teraz ked toto píšem, najviac mi je luto, že sa nedožila mojho syna, ktorý sa narodil necele 2 mesiace potom, ako nam odišla :cry:
Neviem sa z toho spamätať, zomrela na moje meniny, takže s ami to tak smutne pripomína. Bolo to po vianociach, som jej slubila, že mam do 7. 1. dovolenku, že ešte za nou prídem a netušila som, že už iba na cintorín ....
19. okt 2008 o 20:19  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
ja som Lilianke v ten vecer slubila, ze zajtra za nou pridem a buduci tyzden si ju zoberiem domov... a zobral si ju niekto iny k sebe.. mozno sa tak ona sama rozhodla, uz sa teraz netrapi, ale trapime sa my...
na rozlucke som ju drzala za ruku, hladkala som ju a stale som ju bozkavala... bola spokojna, ale studena... mam ju stale pred ocami, ako spokojne spinka v truhle...
19. okt 2008 o 20:25  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
kotenko,je nam hrozne luto co sa vam stalo,lilianka je teraz anielik ktory na vas z nebicka pozera, viem ze je o tom este predcasne hovorit no ked pride druhe babenko,bolest trosku pominie,nevravim ze sa strati,no ver ze aj vasa lilianka bude stastna a spokojna,tak ako aj ked tu bola svami,tak ako je aj teraz.Drzime palce.
19. okt 2008 o 20:26  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Kotenko, žiadne dalšie dieťa ti Lilianku nenahradí, ale budeš mať pre koho žiť, držkam palce, nech sa vam čoskoro podarí
19. okt 2008 o 20:31  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
kotenko , ked budes silnejsia aj dvd sa najde, len teraz este nie si pripravena.
19. okt 2008 o 20:45  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
dnes je presne tyzden co mi zomrela milovana baka ta najlepsia na svete :cry: nikdy v zivote som necitila taky zial ako teraz stale placem a nemozem uverit ze uz nieje medzi nami :frowning2:
19. okt 2008 o 21:26  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
babka malo byt :pensive:
19. okt 2008 o 21:27  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
mne sa este doteraz sniva niekedy s mojou babkou, ktora zomrela pred 11-timi rokmi. Vzdy sa v tom sne tesim, si hovorim, ze ake je to perfektne, ze ona zije, potom sa preberiem a je mi to strasne luto ze tu uz nie je :cry:
19. okt 2008 o 21:31  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Kotenko...citim s Tebou,viem ake je to tazke.Ja som tiez stratila za posledne 2 roky kopec milovanych ludi...najskor odisiel najlepsi dedko na svete,2 mesiace na to babka (obaja mamickyni rodicia),a potom este aj tatino...takze nie ze moja maminka ostala bez rodicov aj manzela,ale aj my bez super ludi :frowning2:
20. okt 2008 o 08:29  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
az mi presiel mraz po chrbte ze je zasa pre niekoho tato tema aktualna :frowning2: .
zmierovat sa so stratou blizkeho cloveka je tazke,cas sice zahoji ten najvacsi bol.ale spomienky ho ozivuju :cry:
20. okt 2008 o 08:49  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Len ako sa vyrovnat zo stratou osoby,ktora odide necakane a vinou cudzieho cloveka? :pensive:

Den po tom,co tatina zabili sa mi zjavil.Asi si myslite ze som blazon,ale sedel na kraji postele a hovoril mi ze sa nemam trapit,ze uz sa stalo a uz je dobre.Potom ma pohladil a pomaly sa mi v svetle stracal az uplne zmyzol.

Pol roka na to sa mi znova zjavil,a povedal mi,ze cakam babatko.Som sa nad tym len pousmiala,ze ake mam pekne stretnutia s tatinom.2 tyzdne na tom som zistila ze som naozaj tehotna.

A moj syncek?No je ako keby z oka tatinovi vypadol :pensive:
20. okt 2008 o 08:56  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
miriamka.. keď som to čítala,úplne mi prebehli zimomriavky po tele. A neviem, čo k tomu povedať... :pensive:
20. okt 2008 o 09:01  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
moji rodičia zomreli už dávno(mama 20 a otec 16 rokov) ale stále to bolí.S otcom sa mi nesnívalo nikdy ale s mamou ano.Bol to tiež divný sen.Spala som po nočnej a zrazu sa otvorili dvere na šatníku a vyšla od tiaľ usmiata mama.Prisadla si ku mne na váľandu hladila ma po ruke a povedala,aby som sa nebála,že všetko bude v poriadku.POtom vstala a išla znova do šatníka.Nikdy viac sa mi neprisnila. :frowning2:
20. okt 2008 o 09:08  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Kocurik...to sa s nami asi tak prisli nasi najdrahsi rozlucit :pensive:
20. okt 2008 o 09:10  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
asi ano.veľmi by som si priala aby som mala sen so starou mamou kde som rástla a trávila prázdniny ale to sa mi nikdy nestalo.Bola pre mňa viac ako mama lebo tam som si mohla vyliať srdce mala pochopenie pre prvú lásku a všetky vylomeniny detstva.Ktovie prečo nemáme možnosť vybrať si ľudí ktorých by sme chceli ešte aspon raz vidieť.
20. okt 2008 o 09:16  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
kocurik: tak na to stále nemysli a ona možno príde.. Mne tiež teraz prednedávnom zomrel dedo, nestihla som sa s ním bohužiaľ rozlúčiť, pretože naša rodina bola pohádaná a mňa to najviac ťažilo.. a aj tak som za ním nešla, keď bol ešte živý a teraz si to nemôžem odpustiť a chcela som a chcem, aby prišiel sa rozlúčiť, ale neprišiel... :pensive: iba 2 týždne po smrti sa mi prisnil, ale v tom sne bol tiež mŕtvy, nepovedal mi nič... :pensive:
20. okt 2008 o 09:22  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Kotenko - je mi to tak strašne ľúto. Vždy keď si prezerám tvoj albumík a fotky plačem. Zoviera mi v hrdle, bolí ma srdiečko..... je mi hrozne..... Tak veľmi Vám prajem zdravú dcérku alebo synčeka, ktorý by Vám zmiernil žiaľ a bol by Vašim šťastím..... Si veľmi silná žena s veľkým srdiečkom.

Viem, čo je to strata blízkych. V priebehu troch mesiacov mi zomreli traja blízky ľudia - teta, svokra a ocko :cry:
20. okt 2008 o 09:28  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Kocurik...myslim,ze oni k nam prichadzaju ked sme uz na dne,aby nas povzbudili a potesili.Takze podla mna,este aj stara mam k tebe pride :wink:
20. okt 2008 o 10:15  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
No, strata blízkych vždy bolí. ja som stratila mamku 10 dní pred Vianocami. Teraz tomu budú 3 roky, ale život ide ďalej. nemyslím si, že by moja mamina chcela, aby sme sa sužovali. Aj takéto situácie patria k životu. V ten rok som nemala chuť robiť ani vianoce, mali to byť prvé v trojke, ale manžel ma presvedčil, že by si to moja mamka nikdy nepriala.A tak sa človek zmieril, bolesť prešla, ale nezabudol. Mamka umrela na infarkt v spánku s vnučkou v posteli. Malá je celá ako ona, postoje, gestikulácia, mimika, proste verím, že v TEJ chvíli sa muselo niečo prevteliť do mojej dcérky a tak mám mamku stále pri sebe.
Asi to tak naozaj je, že jeden človek z rodiny odíde a druhý príde. :wink: :sweat_smile:
20. okt 2008 o 10:51  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Martina...mrzi ma,cim si aj Ty musela prejst :pensive: Ale mas pravdu,je pekne ze v nasich detoch vidime tych najblizsich,ktory nas opustili.
20. okt 2008 o 11:00  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
miriamka chapem ta. mne sa stalo nieco podoben. 18.3.2006 moj najlepsi kamarat tu v spanieslku,spachal samovrazdu. dlho som sa velmi trapila a do dnes si neviem odpustit ze ako super kamska som si nevsimla ze je mu nanic. vraveli sme si vsetko a ked jedenmal problem ten druhy mu vzdy vedel nejako pomoct. len raz ked som si myslela ze uz sa dostava z toho ma pozval na ranajky do baru, potom hned na obed do restauracie, a vecer este zasiel k nam domov na kavu a vyharal sa s mojou dcerkou a ta ho zasypavala bozkami ako keby patril odjakziva do rodiny. pozerala som na nich myslela na to ze dakujem bohu za to ze mam takeho kamarata ktory mi vie vzdy v tom najtazsom podat pomocnu ruku. o tri dni telefonat a jeho sestra mi splacom oznamila ze spachal samorazdu. uder pod pas a velky. nasledoval plac, sebaobvinoanie, a noci preplakane v naruci mojho manzela. dlehe hodiny debaty s manzelom kde sme sa snazili najskt pricinu amoment v ktorom sme ako kamarati zlyhali. do dnes sme na to neprisli. srdce boli a ta bolest aj ked sa zmeni tak sa nikdy nevytrati .
27.11.2007 som zrazu prisla o mojho synceka. zas necakane a uder bol silny. nechcela som zit nevladala som , moj manzel s dcerkou sa na man pozerali so zufalstvom a ja som nebola schopna reagovat. nevladalo som sa odrzit z dna na ktore som padla. smrt vlastneho dietata je nieco co ti nikdy nezmyzne z pamete. vtedy som zistila a pocitila ako boli dusa. nevladala som ale zijem dalej.
jednych milovanych som stratila ale este stale su tu dalsi ktorych milujem a ti ma potrebuju. modlila som sa aby aj moj syncek aj moj kamarat pocas zivota citili moju lasku k nim. a dufam ze ju citia aj teraz nech su kde chcu.
teraz som v tretom mesiaci, a teste pred otehotnenim sme s manzelom na nasho synceka spominali a prinieslo to vela bolesti smutku a placu. tazko to nesiem aj teraz ale neostava nam nic ine len bojovat.
kto ti povie ze to preboli klame, len sa ta bolest trosku zme ni ale nikdy nepreboli.
Prajem ti vela stastia, lasky, sily do zivota a viery ktora niekedy ma jedina odpovede na to preco.
20. okt 2008 o 11:24  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Janulka :pensive: ...je mi luto cim si aj Ty musela prejst :pensive: ...
ale som rada,ze nie som sama komu je tazko,ale najma som rada,ze je tu viac spriaznenych dusi ktore vedia ako sa asi citim :pensive:
Ked mam v okoli ludi ktori maju vsetkych,a nevazia si to,nadavaju na seba,hadaju sa...je mi smutno.A my,co sme svojich bluzkych milovali,mali sa radi,ich uz nemame :pensive:

Ale je pravda,bolest je mensia...ale nikdy,nikdy v zivote to nepreboli,len proste na vonok mozeme posobit silno a nemusime o tom rozpravat,ale dnu pri srdiecku bude ta bolest naveky.

Janulka...neboj,majove babatko vam opat prinesie stastie do zivotov,a mozno to bude prave chlapcek ktoreho vam vas syncek z nebicka posle ako "nahradu" za seba
20. okt 2008 o 12:20  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Janulka,ja som tiež mala kamaráta,spolužiaka zo základnej a ked nastúpil do roboty-bol mi aj kolegom-zistili mu rakovinu krvi.Veľa času sme strávili spolu po zistení choroby aj počas liečby často sme hovorili o tom čo ho čaká ale kedˇsme v jeden deň videli jeho otca v strede závodu a uvedomili si že je koniec dlho sme s kolegyňou nevedeli zastaviť slzy.Cásto spomínam ,že bol to on kto už vedel o svojej chorobe a predsa on bol ten kto najviac stál pri mne,ked´som sa vyrovnávala so stratou starkej,za čo mu aj po smrti patrí moja vdaka a večná spomienka.Vždy je veľmi ťažké vyrovnať sa so stratou človeka či je to priateľ alebo príbuzný pokiaľ to bol človek na ktorého bolo spoľahnutie.
20. okt 2008 o 13:04  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
moj otec tiez spachal samovrazdu

to je nieco hrozne ked blizka osoba zomrie a ked dieta alebo manzel to by som asi nikdy neprezila keby sa take stalo :cry: :cry: :cry: :cry: :cry: :cry: :cry: :cry: :cry:
22. okt 2008 o 09:11  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
môj sused robil dílera pre jednu nemenovanú firmu,ked jedného rána narazila do jeho auta dilerka farmaceutickej firmi.Jej sa skoro nič nestalo sused po zhruba dvoch týždňoch umrel ostali po ňom dve deti mladší chodil do prvej triedy zš.Bolo to hrozné,ešte aj dnes asi po štyroch rokoch ked idem po pred ich dvere podvedome čakám že sa otvoria dvere a sused bude stáť v nich.
22. okt 2008 o 18:21  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
no....mne zomreli starkí rodičia....obaja na rakovinu...a ja som bola posledná z vnúčat, ktorá som sa s nimi bola rozlúčiť, predtým, než zomreli...hoc som netušila...že sa to stane....a teraz mám niekedy strach aj ísť k starkej, ktorá ešte žije....tiež už má 79 a nie moc dobrý zdravotný stav...aby zas..sa čosi neprihodilo, keď sa s ňou lúčim.... :frowning2:


no a ešte mi zomrela veeeeľmi dobrá kamarátka na leukémiu....mala 28, keď umrela.... keď mala 22 jej diagnostikovali chorobu...a to mala len 6 mesačné bábatko doma....6 rokov sa trápila....bola to tak nádherná žena, krv a mlieko...krásne dlhé čierne vlasy......a choroba ju zmenila na nepoznanie...kosť a koža....po chemoterapiách...vlásky nikde....dcérka si ju ani neužila....lebo len občas bývala doma....ale tak strašne verila, že sa jej podarí sa ako tak dostať z toho...a nakoniec....smrť si po ňu prišla.... :frowning2: :frowning2: :frowning2: deň pred smrťou som jej písala smsku ako na ňu myslím...a že ju prídem zas pozrieť, neviem, ani či ju ešte prečítala....stále som z toho smutná...veľmi som ju mala rada.... :frowning2: :cry:
22. okt 2008 o 19:24  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Tvoj príspevok