Ako reagujete v situáciach, keď na vás niekto kričí?
1. Ste v práci, urobili ste drobnú chybu, nadriadený na vás poriadne nakričí.
2. Doma žijete (zatiaľ) s osobou, ktorá je psychicky chorá a má nutkanie všetky veci (hlavne úplne banálne) riešiť krikom, ale poriadnym krikom (pridá aj urážky, vyhrážky). Táto osoba je váš rodič. Vy už ste dospelá. Deje sa to aj keď sa odstahujete a ona príde na návštevu.
Chcem sa spýtať, ohradíte sa, ste ticho alebo začnete aj vy kričať? V ktorej situácii by ste sa ako správali? Za cenu, že prípad číslo dva je človek, ktorý vždy musí vyhrať. Pýtam sa hlavne kvôli tomu, aby som vedela, čo robiť, aby nebol oheň na streche ešte viac.
1. Dala som vypoved, netusil preco. 2. Rozchod
Ja nekricim, som veľmi kľudný človek.. Ale mala som tu cest zažiť šéfa co vrieskal tak ze prskal sliny.. Tak som mu povedala s kľudom, ze ak do kričí a skludni tak to môžme prebrať ako normálny dospelý a odišla..
Pri rodičovi ktorý kričí a viem ze je chorý, bohužiaľ iba asi ostať ticho a nevstupovať do toho.. Alebo odstrihnúť sa.. Tam asi vaic nespravíš, ak ani liečba nepomaha
V práci sa ovládam doma nie 😂 mimochodom mam serióznu prácu, nikto nikde nekrici
tak z takeho cloveka vyrastie tiez psychicky chory clovek, ochudobneny o kopec veci a hlavne nepriebojny...
1. Počkám až dokričí alebo zdvihnem ukazovak a poviem niečo v štýle "tak a teraz ako ľudia" alebo keď to je moc tak len "maj sa pekne"
2. Stopnúť kontakt na minimum
1. Rozrevem sa a dám výpoveď 😂
2. Keby to bola moja mama tak začnem kričať tiež, alebo som ticho, neviem...🤔
Na č.1 by som preagovala ako na foto.
Č.2. Mám doma psychicky choreho syna, veľa predychavam, aj pokryčím, no u neho je to bez významu, treba mať v hlave výkričník, že ten človek je "chorý" a skúsiť odpovedať s pokojom a nadhľadom. Aj keď vo vas ide explodovat bomba ...
Držím palce
Ja som citlivý človek, takže na mňa keby niekto
1. v práci nakriči, tak sa asi rozrevem a odídem 🤣 samozrejme, že sa stalo pár chýb v práci, ale chvalabohu šéfka nikdy nekričala 🙏
2. doma na mňa nikto nekričí, s rodičmi ani s manželom po sebe nekričíme. Ale keď som bola mladšia, pamätám si ako mi oco vyčistil žalúdok, stačilo že dvihol hlas a mala som stiahnutý žalúdok a už mi bolo do revu 😀😀
Ale napr keď na mňa kričí suseda, tak to riešim pokojne a mám ju na háku 😀 najprv argumentujem slušne a keď sa už fakt nedá a nepočúva, začnem kričať aj ja 🤣
Nespominam si, kedy na mna naposledy niekto krical.. V oboch pripadoch by som skratka asi odisla.. aj z prace, kde by bol nado mnou nejaky psychopat, ktory nevie riesit veci normalne, aj zo spolocnej domacnosti s clovekom, ktoreho vsetko vytriggruje do ziapania. Mam rada svoj klud a nenecham nikoho po mne vrieskat, nie som nejaky trestanec a sluch mam v poriadku. Co sa nejakej bezprostrednej reakcie tyka, s kludom anglicana by som dotycnemu oznamila, ze sa s nimi nebudem bavit, kym sa neukludnia.
Ahoj,
Viem ti povedať k prípadu číslo 2, pretože som v takom vyrástla kde bol nevlastný otec rovnaký ako opisuješ .. krik, vyhrážanie, potreba “vyhrať”…
Najskôr som sa bránila aj ja krikom, čo nepomáhalo.. ignorancia nepomáhala tiež a ani prikývnutie a že “dobre máš pravdu” nepomáhalo, skratka sa musel vyziapat, a nieje bohužiaľ metóda aby bolo lepšie alebo čo ty môžeš pre to spraviť.. nemôžeš nič, ale tvoja vina to nieje..
Postupne sa telo obrnilo alebo ako to nazvať tým, že keď som ho videla, cele sa roztriaslo a chytala ma panika. Prerastlo to do dlhoročných problémov s úzkosťami, s ktorými bojujem do dnes.
Jedine čo mne pomohlo, je odstrihnúť takeho človeka, odsťahovať sa a pretrhnúť kontakt.. ja som sa napríklad musela vzdať štúdia síce na VŠ, odsťahovať sa od známych 300km daleko a zijem u babky a dedka (to sem pridávam pre príklad že by si nemala dostatok na vlastne byvanie, že sa dá skúsiť hľadať pomoc u rodiny).. jeho vidim ho raz za rok a telo reaguje rovnakou panikou, ale neni to dennodenné 🙂
Žiješ svoj život a žiadny človek čo si ťa nevie vážiť a správať sa k tebe pekne si nezaslúži aby mal tvoju pozornosť.. držím palce 🙂
V práci sme našťastie všetci dospelí a vieme sa rozprávať bez kriku. Asi by ma dosť prekvapil zvýšený hlas môjho nadriadeného smerom k mojej osobe....
Naposledy keď po mne ocino kričal lebo už mu dochádzali argumenty(rozumej klasická výmena názorov žijem už so svojou rodinou mimo)kričala som aj ja 🤣🤣🤣ale bolo to srandovné keď na to pozerám s odstupom.bezne po sebe nevrieskame....toto bola vydatá situácia...ak by to tak bolo ku nám domov by som si takú osobu nepustila a ani ja by som tam nesla
@simcekk bože úplne presne si to opisala!! Ja keď toho človeka už len vidím, už panika, strach, občas pocit na vracanie, tiez som vo faze už konečne sa odsťahovať len prišli nečakané problémy ale úplne dokonale si to vystihla. U mňa to tiež prerastlo do psychických problémov a bohužiaľ často vraciam zo strachu z toho človeka. Inak super že máš rodinu, ja tiež mám ale nemáme k sebe blízko, resp naše rodiny sú pohádane. Baby dedkovia už dávno mŕtvi.
Inak veľmi pekne ďakujem všetkým, závidím vám, že sa viete obrniť a stat si za sebou. Všetky rady som prečítala a niečo si z toho vezmem. Len ja som taký melancholik :/
1. V ziadnom pripade od ziadnej osoby na seba nenecham zjapat.
2. S rodicom to poznam, som len ticho.