Ako ukončiť manželstvo s mamičkárom, ktorý problémy nevidí?
Na tému mamičkár je tu množstvo diskusií a rád, ale myslím, že to reálne pochopia len ženy, ktoré takého muža majú alebo mali doma. A nepíšem o dobrom vzťahu detí a rodičov, ale o chorobnom naviazaní. Od začiatku manželstva som žila s tým, že so všetkým sa dá pracovať, vo veľa veciach som sa prispôsobila, veľa rozhovorov som skúsila, veľa sľubov som počula. Aj som sa istý čas pokúsila to ignorovať a žiť si svoje, ale o také manželstvo nemám záujem. U mňa, napriek tomu, že mám svojho partnera veľmi rada, pohár trpezlivosti pretiekol a rozhodla som sa vzťah ukončiť. Tie, ktoré žijete v takom partnerstve, kde je vlastne naoko ideálny, nepije, netýra vás, vo vnímaní ostatných má krásny vzťah s rodičmi, viete, že to nie je ľahké. Lebo to nebude riešiť len partner, ale budú do toho veľmi aktívne zaangažovaní aj jeho rodičia. U nás primárne svokor.
Obávam sa toho najmä kvôli deťom. Sú ešte pomerne malé (8 a 5), starých rodičov milujú a ja by som bola veľmi rada, ak by sme mali po rozvode korektné vzťahy s jeho rodinou. Ale žiaľ, manžel nemá na deti toľko času a aj po rozvode by sa pri striedavej starostlivosti starali o ne primárne starí rodičia, nie otec. Práve deti sú dôvod, prečo som sa k rozchodu definitívne neodvážila (manželovi som to ale už niekoľkokrát navrhla), hoci viem, že naše hádky vnímajú a veľmi trpia. Sama som v takej domácnosti vyrastala a som názoru, že mať spokojných a vyrovnaných rodičov je dôležitejšie ako nešťastnú úplnú rodinu.
Môj manžel je rozumný muž, ale pokiaľ ide o tému „rodičia“, ťahám za veľmi krátky koniec. Lenže ja to už nezvládam a o to viac, že teraz chce začať s rekonštrukciou rodičovského domu a presťahovať sa tam, čo je tiež dohoda s rodičmi v zásade bezo mňa, aj keď ja som napokon pod nátlakom minulý rok súhlasila. Väčšie bývanie by sme pritom akútne riešiť nemuseli, prípadne by sme mali aj iné riešenia. Pokojne za iných okolností aj toto, ale najprv by sme mali mať upratané vzťahy - čo nemáme. Môj muž má ale v hlave len svoj sen a kým ja som sa pokúšala popracovať na vzťahu, on sa sústredí na to, že začne čochvíľa rekonštruovať. Vníma to tak, že tým sa vyriešia všetky naše partnerské problémy a budeme všetci jedna šťastná rodina. Ešte dodám, že minulý rok sme prekonali veľkú krízu, ktorej príčinou som bola ja, ale nakopilo sa v nej vlastne všetko, čo odmietal za tie roky riešiť aj on. Na každodennej spolubývajúcej úrovni sme to relatívne zvládli, ale akonáhle riešime nejakú vzájomnú diskusiu/nedorozumenie ohľadom jeho rodičov, mení sa na iného človeka. Čím ďalej, tým viac som presvedčená, že ostal so mnou preto, že „sa to tak patrí“ a o taký vzťah ja nemám záujem. Keď je v „ráži“, aj mi šplechne do očí, že mám byť rada, že ostal so mnou a mám sa podľa toho správať, mať voči nemu väčšiu úctu, a samozrejme tolerovať jeho vynikajúci vzťah s rodičmi a to, že on má svoje sny... Akonáhle sa upokojí, je to stále tá istá pesnička.
A prečo som prispela sem? Nepotrebujem sa radiť, či som sa rozhodla správne a ani sa vlastne nesťažujem na to, aká som „utrápená“, lebo nie som. Dostala som sa do štádia, kedy konečne vnímam svet farebne a po minuloročných zdravotných problémoch, kedy mali lekári podozrenie na rakovinu (našťastie vybraté nálezy boli nezhubné), som konečne začala žiť, ako som si celé roky tých tlakov v rodine želala - jednoducho, ale s radosťou z každého dňa. Ostáva mi nevyriešená ešte táto záležitosť, ktorá je pre mňa najťažšia. Chcela by som možno len vedieť, ako ste sa dokázali – tie, ktoré ste v takomto vzťahu žili/žijete – dohodnúť s partnerom, eliminovať zásahy svokrovcov do výchovy/názorov detí po rozchode. A hlavne - ako váš rozchod vnímali deti samotné. Veľmi sa bojím, že im týmto rozhodnutím ublížim nakoniec ešte viac. Oni otca milujú a ja budem práve v tej pozícii, ktorá „pokazila rodinu“, ako mi to prezentuje aj manžel... Kým vyrastú a pochopia to ako celok, potrvá ešte veľmi dlho. Navyše, dedko stále „súťaží“, na vnukoch si kompenzuje to, čo zameškal pri vlastnom synovi, čo často vedie k tomu, že mamina je zlá, lebo nedovolí/nekúpi to, čo dedko. Snažím sa ich vychovávať s láskou, ale s triezvym pohľadom na život, na svet okolo. No veľmi sa bojím, že o ne po rozvode „prídem“, lebo dedko/babka/tatino urobili/povedali/dovolili... Ako ste si nastavili tie hranice tak, aby to všetko fungovalo, keď počas manželstva to nefungovalo?
@panelacikova ďakujem, myslím, že si to veľmi dobre vyriešila a presne ako píšeš, niet nad spokojný a pokojný život - to je jediné, čo si konečne želám, žiadne pretvárky, žiadne nasilu "musíš, lebo...", žiadne doprosovanie sa. Ja som naopak za pár rokov pribrala 30 kíl, ale nie že by som sa prežierala, ja som nejedla dokopy nič, len v noci som sa "ukľudňovala", keď už bolo všade ticho. Ale to už je snáď za mnou a prichádzam opäť sama k sebe.
U nás deti dlhé roky vedeli, že majú otca, len cez víkend, keď ich vzal k jeho rodičom. Brali ho ako veľkého kamaráta, ktorý ich postráži, keď pracujem. Na druhej strane videli, že plačem, keď sme mali mať program a muž to razom zrušil a utekal k rodičom, lebo svokor si niečo vymyslel a muselo to byť hneď. Je toho veľa, to ani nechcem nejako spomínať, ale len ma to utvrdzuje v tom, že v tom takto nechcem pokračovať. Inak čo sa týka detí, toto je asi jediná vec, ktorá sa po minuloročnej kríze zmenila, že aj on si uvedomil, že starostlivosť o deti neznamená "zoberiem ich v sobotu k dedkovi a babke". Takže sa stará viac ako roky predtým, čiže ako rodičia fungujeme relatívne fajn. U nás je problém partnerský vzťah, čo sa nenapravilo vôbec, práveže je to s každým ďalším "nedorozumením" horšie. Raz pred rokom sme boli u psychologičky, ale s tým, aby potvrdila, že ja som vinná za všetko, ale tiež poukázala na jeho prílišné naviazanie na rodičov a na "seba samého", no a už sme tam potom neboli... Osobne si myslím, že by otvorený rozhovor muža s otcom pomohol aspoň do určitej miery, pretože on vlastne robí iba to, čo mu môj muž dovolí. Lenže môj muž sa nevie porozprávať o ničom, čo by musel riešiť, nie tak ešte "protirečiť" otcovi. Sám mi povedal, že si robím problémy sama, lebo nerozumiem ich vzťahu. Ale ja už ho nechcem ani pochopiť, mňa to dusí čím ďalej, tým viac. Presne si to pomenovala, bojím sa toho štvania. Pamätám si, aké caviky boli, keď sme si plánovali svadbu a nesúhlasila som v niečom so svokrom, ktorý je veľmi prchká povaha. Aj tak bolo podľa neho. No všeličo som sa vtedy o sebe dozvedela, aká som a to išlo pritom o hlúposti. Teraz ide o vážne veci, v ktorých môj muž je v prvom rade syn a vždy to tak bude. A "v hre" sú deti :( Joj, keď človek sa na veľa vecí díva inak, keď už je neskoro.
Odísť rozhodne. Nech si prerába rodičovský dom sám. Máš právo na nový život. Človek, ktorý už má rodinu, práve tu rodinu by mal uprednostňovať a nie rodičov svojich. Deti to časom pochopia. A máš kde odísť ale?? Aj to môže byť problém. Ale ja si myslím , že takí ľudia ako on sa moc nemenia a ani nezmenia.
@annamalaga áno, mám kde bývať. Financie sú druhá vec, ale pracujem, aj príjem mám taký, že by sme z neho vyžili. Mne robí vrásky na čele len to, že čo deti a či si nepodpílim pod sebou konár. Jasné, to tu na mk nevyriešim, ale zaujímali ma celkom skusenosti žien, ktoré si niečim podobným prešli a rozhodli sa napokon odísť zo vztahu. Myslím, že je iné, ak sa otec o deti nezaujíma, alebo ak pije, bije svojich blízkych - ale tu “navonok” niet dôvod... lebo všetko funguje - samozrejme len na povrchu. Do kuchyne nám nikto nevidí.
deti to pochopia, neboj... aj u nás to vyzeralo navonok super. nepil, nefajčil, neflákal sa, zarábal..... ale od začiatku bol pokakaný zo svojej manipulatívnej matky. ale to bola taká inteligentná manipulácia, že by si neverila... vety typu: patrí sa to, bolo by to vhodné, ani nevieš, ako mi tým pomôžeš..... "padali" zo strany jeho matky stále. navonok to pôsobilo ako krásna a nevinná prosba, pod pokrievkou som doslova videla, ako ho topí a ako ho presúva na svoju stranu, preč odo mňa, preč od jeho vlastnej dcéry. len ona a jej detičky. len ona a jej synáčik a dcérenka. ostatní sú odpad. nič.... takže ja toto dokonale poznám a vypustila som to z hlavy. nech si teraz majú jeden druhého a nech sa ani jeden bez druhého nejdú vykadiť, je mi to fuk. dcéra pochopila a je taká vychcaná, že veľakrát, keď je u babky (ona si ju občas berie a ja nenamietam), mi sama potom porozpráva, ako ju babka chcela nejakým spôsobom manipulovať, ale dcéra sa nedala 😀 ešte sa na tom aj spolu dobre zasmejeme 😀 takže pokiaľ budeš deťom primerane vysvetľovať, že prečo a prečo a preto a preto, tak to zvládnete, neboj 🙂
ach a ešte som chcela napísať, že presne ako píšeš, alebo teda ako to bolo u vás, aj tu je to tak. keď má dcéru ex (za normálnych okolností, teraz trošku problém - covid), tak dcéra je vlastne s babkou. lebo on ju zavlečie k matke, aby bolo navarené, opraté, postarané.... toľko k superotcom roka 😀
Ahojte už som zúfalá neviem čo mám robiť ,žijeme na jednom spoločnom dvore so svokrovcami s tým že máme vlastný vchod aj všetko sami.mame dvojičky a staršieho syna ktorého mám ešte z prvého vzťahu .je toho držku každy deň neustále mam svokru ktorá je už na dôchodku za pätami vždy keď ideme von vždy stojí pri nás a pletie sa okolo nás ona nemá čo robiť asi ako by ste to riešili.s manželom neustále hádky kôli tomu lebo on je tu doma a ja si mám zvyknúť ale mne to vadí
Ahoj, síce nemám osobnú skúsenosť, ale v mojom okolí poznám zopár prípadov, kde manželstvo stroskotalo a boli v ňom aj malé deti.
Pri každom rozvode alebo odlúčení sú naväčšími obeťami práve deti a jedno v akom sú veku. Ich nezaujíma, kto má, či nemá pravdu, oni len vidia, že mama a tato už nie sú spolu. Preto si myslím, že ak je ešte možné, treba sa pokúsiť vyhľadať odbornú pomoc a skúsiť vzťah zachrániť. Podľa toho, čo píšeš, ste si už všeličím prešli a závisí aj od toho, či sa ešte vôbec máte radi a máte chuť na manželstve pracovať. Tvoj muž by si mal v prvom rade uvedomiť, že výčitkami nič nedosiahne a s každou výčitkou sa to bude len zhoršovať.
Keďže hovoríš, že je to rozumný muž, je potrebné, aby ste sa dostali na spoločnú vlnovú dĺžku v rozhovoroch o vašich problémoch a vašej budúcnosti.
Nič na silu nie je dobré, preto ak nechceš ísť bývať ku svokrovcom, ešte to spolu prediskutujte ale bez zbytočných hádok, emócií a výčitiek. Vzťahy so svokrovcami
nie sú vždy jednoduché, každý z nás bol inak vychovaný a nesieme si to so sebou aj do vzťahu, či manželstva. Ak máš pocit, že svokor ovplyvňuje názormi tvojho
manžela, treba mužovi argumentovať vecne a presne aby videl alebo si uvedomil v čom je problém. Lebo on možno ten problém nevidí.
Ak vám obom na vašom vzťahu a primárne deťoch záleží, mali by ste určite predtým ako prídu na rad tie najradikálnejšie riešenia (rozvod) sa skúsiť
otvorene porozprávať, vyložiť karty na stôl, skúsiť obnoviť stratenú dôveru - ak sa to dá.
Podľa všetkého príčina vašej krízy je na oboch stranách. Treba si uvedomiť, že žiadne manželstvo nebude nikdy úplne ideálne (osobná skúsenosť🙂), ale to už asi vieš..niekedy je to komplikovaná cesta ale môže to byť o to krajšie, keď sa to podarí. Keďže ste boli len jeden jedenkrát u psychológa, možno by ste mali zvážiť aj túto alternatívu, pretože to je ako s chorobou. Ani pri nej veľakrát nestačí iba samoliečba alebo jedna návšteva lekára.
Ja ti nejdem písať, áno, rozveď sa s ním, lebo to zdá byť to najjednoduchšie riešenie. Ak by ste nemali deti, tak by asi aj bolo. My s manželom sa každý deň učíme
spolu žiť, niekedy spolu ,,bojujeme" a nehovorím, že je to vždy ľahké, (život nie je vždy ľahký), ale v konečnom dôsledku si nevieme už bez seba život predstaviť.
A pokiaľ tvoj muž nie je vyslovene manipulátor, sukničkár, alkoholik, či iný nepoužiteľný pacient, tak by som nehádzala flintu do žita. V každom prípade držím palce, aby si (ste) sa správne rozhodla/i.
@panelacikova ďakujem za tvoju skúsenosť, som sa sem dostala po dlhšej dobe a čítam až teraz. čo sa týka toho voľného času, aj u nás to tak bolo - prišiel víkend, mala som im zbaliť veci a celý deň sa starala babka/dedko, aby si tatinko oddýchol. ale však mne to neprekážalo, pokiaľ mi potom doma nelamentoval, aké to je ľahké starať sa o dve deti, keď im animátorov robili na striedačku štyria a ja som doma na nich sama 😀 našťastie, môj muž si našiel k nim cestu, keď sa začali zaujímať o bicykel a také tie chlapčenské veci.
@dmtmp ahoj, rada by som ti poradila, ale sama neviem, ako. celý život to vnímam tak, že mladí majú bývať sami a aj rodine a mojom okolí nepoznám ani jeden jediný pár, kde by to bolo fajn, ak bývajú rodičia a deti čo i len na jednom dvore. o to viac, keď to syn alebo dcéra nechcú vidieť, lebo to berú inak ako ten partner. ak odmietajú aj konštruktívny rozhovor, je to o to ťažšie.
@mimi747 ahoj, ďakujem ti za tvoj pekný príspevok. práve z tohto pohľadu sa na to pozerám, že vždy trpia najviac deti. a vlastne preto som žiadosť o rozvod ešte nepodala. ale z vlastnej skúsenosti viem, že deti trpia aj v prípade, ak sa partneri rozhodnú spolu zostať a lepiť niečo, čo vedome pri prvom "údere" dobrovoľne hodia o zem, len kvôli svojmu egu. a tak to je aj u nás. ver alebo nie, ja som sa o rozhovory pokúšala nespočetne veľakrát. len za posledný rok ich bolo niekoľko desiatok. paradox je, že problém, ktorý sme riešili minulý rok, sme dokázali vykomunikovať. aj mnohé ďalšie, ktoré sme predtým nevedeli riešiť, pretože môj manžel nemal potrebu sa rozprávať a ja som to v určitom momente vzdala a nekomunikovala som tiež. jediný problém je téma "rodičia". ja som sa za tie roky zbavila aj mojich prehnaných ženských emócií, snažím sa diskutovať naozaj priamočiaro (cítim sa už ako chlap 😀), aj som skúsila obrátiť situáciu naopak, ako by to vnímal on (lebo ani moja mamina nám to v minulosti neuľahčovala, keď sme spolu chodili). všetkému rozumie, ale v istom momente príde seknutie a je dodebatované. v sekunde ho obráti a ide spŕška výčitiek, kde začne vyťahovať na mňa všetky moje prehrešky voči jeho rodičom - od toho, ako som nesúhlasila s niečím pred desiatimi rokmi, keď sme si plánovali svadbu, cez to, ako si nevážim, že sme u nich prvé mesiace bývali, až po to, ako som podľa neho pošpinila ICH priezvisko... a vlastne vždy to uzavrie tak, že jeho pohľad je úplne v poriadku, jeho rodičia nie sú v našom manželstve problém, len ja sa neviem prispôsobiť... vieš, kedysi to možno tak bolo, že som viac bojovala "za svoje práva", všeličo som o sebe počula, ako sa svokor na mňa posťažoval a nepadlo mi to ľahko, ale na druhej strane som to aj chápala - ja nie som typ, aký by sa hodil k ich synovi "idylicky". ale dokonca aj v tom som sa snažila nejako prispôsobiť, lebo na základe všetkých výčitiek, ktoré išli mojím smerom, som si naozaj myslela, že ja som tá, ktorá sa zle díva na ich normálny a krásny vzťah... ale ak ti muž uteká tesne pred sexom zdvihnúť v strese mobil, lebo volá oco a čo ak niečo potrebuje... a oco len našiel na bazoši nový byt, ktorý by sa nám isto hodil 🙏 tak ako xy-krát predtým... a to nevyčítam svokrovi, aby sme sa zle nepochopili. ja stále hovorím - ono je to o tom, ako sa k tomu postaví môj muž, ako sa k tomu potom postavíme my dvaja a až potom svokrovci či rodičia. my sme spolu 17 rokov, manželia budeme čochvíľa 9, no práve preto, že viem, že život nie je ľahký, ja už ho nechcem komplikovať viac tým, že vlastne sa rútime niekam, kde nás to za týchto okolností skôr položí, ako nám to pomôže. mne došli všetky možnosti riešenia, dokonca ani nečakám, že manželstvo bude ideálne - žiadne nie je a aj tie, ktoré sa tak tvária, majú svojich kostlivcov v skrini 🙂 čo sa týka psychológa, ja som mu prístupná a manželovi som to viackrát navrhla. odpoveď: NIE, aj jeho rodičia mali rôzne problémy a nikdy nepotrebovali kadejakých cudzích ľudí, aby im riešili problémy... asi tak 🙂
inak, od kedy som písala pôvodný príspevok, máme aktuálne lepšie obdobie, pretože trávime opäť viac času spolu, našli sme si k sebe cestu ako rovnocenní partneri, riešime bežný každodenný život, nie čo by bolo, keby a čo povedal-nepovedal otec... všetko sa opäť na pár dní zastavilo zo zdravotných dôvodov a aj manžel je úplne v pohode, v kľude, absolútne nie v takom divnom kŕči, ako býva "inokedy". cítim od neho podporu - som s deťmi dlhodobo doma na homeoffice a nie je to vzhľadom na množstvo práce, ktoré aktuálne mám, jednoduché. ale po rokoch cítim, že mám v ňom konečne oporu a snažím sa byť oporou samozrejme aj ja jemu. a presne to sú dni, kedy si človek povie - stojí to po tých rokoch za to ešte "zabojovať"... kedy si uvedomím, že ho stále ľúbim... lenže ja už podvedome čakám, že akonáhle sa všetko vráti do starých koľají, príde úplne "vygumovaný" a zase pôjde svoju pesničku. presne tak to bolo na Vianoce, keď sme boli mesiac v nútenej izolácii a bol to najkrajší mesiac nášho manželstva a rodičovstva (nie preto, že sme boli izolovaní, ale preto, že bol sám sebou, tým pádom aj deti pokojné, ja spokojná 😀). a to je tá dilema, čo je teraz horšie pre deti - týždeň mať idylku, týždeň dusno a tŕpnuť, čo bude kedy? alebo mať pokoj a normálnych spokojných rodičov, hoci nie sú spolu? ja to vnímam inak ako manžel. ja sama pochádzam z rodiny, kde rodičia ostali spolu kvôli nám. nechcem to nejako riešiť, to sú veci, ktoré boli, ale skutočný partnerský život začali žiť, až keď ostali sami dvaja. nie, neupli sa na nás, nezostali bezradní, čo oni budú teraz robiť, nestratili zmysel života, keď nám nebudú organizovať život. ale začali spolu žiť ako partneri. len teda tie roky, keď sme boli malí, sa už nevrátia, aby sa napravili. o to viac si prajem vo vlastnej rodine pokoj, konštruktívnu debatu a hlavne manželov v manželstve rovnocenných a samých... a tu nastávajú tie "neprekonateľné" rozdiely, ako sa zvykne hovoriť 🙂 a dilema, čo bude menej bolestivé... no čo už, nejako to dopadnúť musí 🙂
ach, no môže to byť veľmi ťažké. moja dcéra mala 6,5 keď som definitívne odišla od jej otca. jej otec (volajme ho ex) mňa osobne pošpinil pred celou nielen svojou rodinou, ale dokonca zavŕtal aj do mojej rodiny. moji rodičia ho neriešili a im sa ani neodvážil volať (bývajú ďaleko, čiže spočiatku zvyšok rodiny len obvolával). ale parádne ovplyvnil obe sestry, dokonca tak, že jednu som zo svojho života úplne vypustila aj s jej 3 (už dospelými) deťmi a teda mojimi neterami a synovcami.. druhá časom pochopila, s ňou mám relatívne normály vzťah. očiernil ma, ako som ho okradla o peniaze napríklad (to nebola vôbec pravda, zachoval sa fakt ako obyčajný kus hajzla), ako som ho chudáčika nečakane opustila (prosila som ho roky - asi 4-5 aby sa aspoň pokúsil pochopiť a pracovať na sebe a svojom psychickom odlúčení od matky...), proste hrôza a des. dcéru som však už asi rok predtým postupne pripravovala na to, že odídeme. normálne som jej povedala, že asi si kúpime iný byt a odídeme od tatu. ona sa normálne tešila! asi preto, lebo vnímala a denne videla to napätie. ja som k nemu už dlhodobo pociťovala len pohŕdanie (presne pre mamičkárstvo + ďalšie dôvody). takže ja som mala dcéru super vyriešenú. ona totiž sama vnímala (hoci bola fakt ešte maličká), že jej otec sa jej venuje len vtedy, keď môže s ňou robiť kraviny. hrať hokej, futbal, hádzanú (podotýkam doma v izbe!) alebo lietať celé dni von. sama videla, že keď bola chorá - posmieval sa jej. doslova. a to nepíšem o teplote 37,5 alebo bolesti brucha, ale napríklad o 3-dňovej hnačke, ktorá ju totálne vysilila a ona bola slabá a on sa jej smial, že to nič nie je, že nech sa nerozmazluje. týmto svojim prístupom si ju sám od seba prakticky odháňal. videla dobre, že či lekár, či zubár, či rodičovské združenie, všade som chodila s ňou ja (aj keď som už bola zamestnaná). taktiež som riešila všetko okolo nej ako aj okolo domácnosti. videla aj to (podobne ako u teba, ale našťastie nešlo o nádor, ale iné ochorenia) ako mama zoslabla a za rok schudla 12 kíl a bola dlho, dlho chorá. a otec sa jej posmieval. čiže ona toto všetko absorbovala a tým pádom sa tešila, že budeme samé dve.
neviem, ako je to teda u vás, ak deti otca milujú a je im super otcom a ide im príkladom (myslím teraz v dobrom) môže byť toto odlúčenie komplikované a môže sa ich hlboko dotknúť. čo sa týka starých rodičov, priprav sa na to, že je možné, že ich budú proti tebe štvať, chce to pevné nervy, čo v prípade akejkoľvek diagnózy bude pre teba veľmi ťažké, lebo to proste budú nervy. a je možné, že ich bude proti tebe štvať aj tvoj ex (nazvime ho ex...). deti časom vyrastú a pochopia a budú si vytvárať vlastný názor. moja má už 11 a ja jej nič netlačím do hlavy, ani som nikdy nemusela, ona sama videla a chápala. a teraz jej už môže "druhá strana" či už ide o ex alebo jeho matku tlačiť do hlavy čo chcú, ona sa vie ozvať, vie sa ohradiť, papuľu má proste dobre vyvinutú 🙂 aj tvoje deti časom pochopia, aká situácia v skutočnosti je, ale môže to trvať podľa ich veku povedzme 5-8 rokov a to je riadne dlhá doba. musíš sa obrniť fakt pevnými nervami. mnohí ti budú hovoriť, že deťom nikdy nehovor nič zlé o otcovi či starých rodičoch. nesúhlasím. nesúhlasím v tom, že ak vidím, že opačná strana ma špiní a manipuluje moje dieťa, pokladám si priamo za povinnosť primeraným spôsobom dieťaťu vysvetliť, prečo sme odišli a prečo žijem teraz s ňou (nimi) sama. nehovorím, že musíš na nich nadávať, ale pekne po "detsky" im vysvetliť, že dedko s babkou nemali veľmi milé slovo na teba a ocko ti tiež v tom nepomohol apod. ty už budeš vedieť, ako s nimi hovoriť... lebo keď budeš ty tá milá, deti nadobudnú vďaka manipulácii druhej strany dojem, že ty si tá zlá ropucha, ktorá všetko rozbila. a to nebudeš chcieť...
držím ti palce, ak máš poriešené bývanie a máš pocit, že to dáš hlavne s nervami, tak choď do toho. nie je nič lepšie ako kľudný a spokojný život, kde sa nemusíš denne dívať na ksicht, ktorý ťa vlastne ani nemiluje.... ktorý miluje len sám seba a nanajvýš svoju matku (rodičov).